So záujmom som si prečítal, po jeho objavení, článok na portáli Sportlandia.sk, uvedený 6. marca 2022, o ďalšej činnosti, zámeroch a cieľoch Súkromnej školy ELBA v Prešove, s ktorou som sa mal tú česť, vrátane zriaďovateľa, na jeho osobné pozvanie, zoznámiť v minulom roku na oslavách Dňa učiteľov pri oceňovaní svojich spolupracovníkov v Prešove. Ich učiteľská a pedagogická kvalita je neuveriteľnou studnicou nápadov prenesených do praxe v práci s talentovanými deťmi, pri výchove všeobecnej pohybovej zdatnosti až vzdelanosti, úzko súvisiacej so zdravím mladej populácie, ktoré sa iste časom pretavia do výsledkov rôznych športovcov či mladých futbalistov a do reálneho života dobre, či možno ešte viac, pripravených ľudí.
O škole ELBA sme už písali po vyššie uvedenom oceňovaní jej pracovníkov zriaďovateľom školy, ale predsa si len pripomeňme, že Ing. Emil Blicha je zriaďovateľom Súkromnej školy ELBA v Prešove, ktorú v školskom roku 2021/2022 navštevuje, neuveriteľných, vyše 1 800 žiakov a študentov. Ďalšie riadky prenechajme publicistovi PhDr. Jozefovi Mazárovi a Ing. Emilovi Blichovi, pri ich rozhovore, ktorý tu uvádzame v plnom znení, so súhlasom partnerského portálu Športlandie, s doplnením fotografií. Otázky kládol publicista a odpovedal zriaďovateľ.
Pán zriaďovateľ, kde sa zrodila myšlienka venovať sa a hľadať vyčerpávajúce odpovede na otázku: Čo znamená v súčasnosti dobrá, kvalitná škola?
„Opäť zaujímavá, aj potrebná, len ľahká otázka, ale ťažká odpoveď, na ktorú podľa mňa neexistuje jednoduchá odpoveď. Častokrát vo svojich vystúpeniach pripomínam, že škola je taká dobrá – kvalitná, akí kvalitní sú učitelia. Nemožno budovať dobrú školu bez kvalitných učiteľov, výbornú školu – bez výborných učiteľov. Či chceme, alebo nechceme, na prvom mieste je aj tu, v systéme školstva, kvalitná personálna práca, to znamená výber výborných učiteľov, resp. takých, ktorí sú schopní a ochotní plniť predstavy zriaďovateľa a strategické ciele osvojené pedagógmi školy.“
Pekne, zaujímavo ste to vyslovili, čo to však znamená v praxi?
„Ak používam termín – výborný učiteľ – nemám na mysli takých, ktorí ukončili vysokoškolské vzdelanie s červeným diplomom alebo s tým, že skončili štúdium na čisté jednotky a stali sa odrazu pedagogickými špičkami.
Počas personálneho rozhovoru, ktorý napríklad v mojom projekte ELBA existuje, sú dôležité prístupy k tejto náročnej profesii. Mám na mysli počúvať, sledovať a vnímať pedagogického uchádzača, či má srdiečko naklonené a široko otvorené náročnej práci pedagóga práve pre deti. Nesmie im chýbať zanietenie, kreativita, schopnosť motivovať dieťa pre takú disciplínu, po ktorej túži, že mu bude pre jeho život prínosom, dokonca aj koníčkom. A to je už veľmi náročná záležitosť.
To nie je len ten, ako to ja nazývam, paušálny prístup k tomuto krásnemu povolaniu, ale skutočne zanietený a profesionálny prístup pre zveľaďovanie ducha mladého jedinca a obohacovanie jeho nenasýteného poznania. Tu sa nemôže presadiť ten pedagóg, ktorý chce ako učiteľ iba zarobiť peniaze.“
Pokiaľ mám dobre poznačené informácie, český diplomat a politik Ján Masaryk, ktorý žil v rokoch 1886 – 1948, povedal, že kým budeme generálom platiť viac, ako učiteľom, nebude mier vo svete. Dovolíme si k tomu, na základe vlastného poznania a vlastných skúseností, dodať: … a vedy školské, náučné, zábavné a ich náuky i z histórie stále viac potrebné – budú z roka na rok viac na kvalitatívnom úpadku, ak sa bude iba teoreticky omieľať potreba zvyšovania skutočnej kvality i efektívnosti výučby. Podľa mojej mienky, a mojich prežitých a prežívaných skúseností, život je škola, v ktorej neúspech je lepším učiteľom ako úspech.
„Skúseností z pedagogickej praxe je veľa. V histórii školstva bolo, a žilo, veľa múdrych učiteľov či pedagógov. Takých, ktorí v sebe nosili už pomaly od detstva prvky, ba doslova náboje lásky k deťom. Osobne som tiež presvedčený, že láska a zanietenie pre kvalitného pedagóga v jeho pedagogicko – výchovno – vyučujúcom procese nemôžu chýbať. Rovnako ako osobný príklad. Tým správnym učiteľom nemôže byť ten, čo robil veľa iných profesií, na ktorých sa snažil len zarábať peniaze a teraz si napríklad urobí kurz, lebo sa mu zdá, že aj na výučbe anglického jazyka sa dá dnes výborne profitovať.
Mňa osobne veľmi veľa naučili v škole moji kvalitní učitelia, lebo ma okrem získavaných vedomostí výrazne motivovali, a priam nadchli, pre túto náročnú prácu. Veľmi veľa ma v živote naučili aj moji vlastní žiaci. Často krát sa pridržiavam nepísanej zásady, že pre mňa najlepšou motiváciou je vlastný úspech, aj keď niekedy neúspech môže mať motivačné prvky alebo ma správne naštartuje… podobne, ako aj závisť, má motivačné vlastnosti.“
Po takých odpovediach sa priam tlačí na svetlo sveta otázka: „Vedel už v základnej škole Emil Blicha, že raz bude kvalitným učiteľom, riaditeľom školy, či dokonca projektantom súkromnej školy, ktorá dnes v slovenských podmienkach školských aktivít nemá obdobu a je viac ako potrebná?“
(Pred odpoveďou najskôr úsmev, sprevádzaný na tvári Ing. Emila Blichu, mimikou hlbokého uvažovania.)
„Nie, nie. To som určite nevedel. Už som naznačil, že nepochádzam ani z učiteľskej rodiny, hoci ma doma dosť učili rodičia osobnej zodpovednosti a poctivému prístupu ku každej práci. V detstve sa mladý človek hľadá. Hľadá v sebe samom určité prvky svojich predností. Dobrí rodičia sú v tom hľadaní nápomocní a v prepojení na kvalitných pedagógov hľadajú a snažia sa formovať určité zručnosti, nadanie, schopnosti, ale aj talent jedinca tak, aby sa každý v živote mohol, vďaka svojim pozitívnym schopnostiam, úspešne presadiť.
V Základnej deväťročnej škole v Úbreži som bol v triede, ba v ročníku, postavou najvyšším, možno aj preto som najviac inklinoval k športom, kde som túto prednosť vedel využiť. V atletike som trochu vynikal v skoku do výšky a v kolektívnych športoch to bol volejbal, futbal, ale predovšetkým, v zimnom období, ľadový hokej. Na jar a v lete sme najčastejšie hrávali futbal, robili atletiku. V jeseni to bola príprava na hokej, prostredníctvom pozemného hokeja, na každom kúsku dvora alebo ulice.
Príroda bola pre nás tou najväčšou telocvičňou, v ktorej sme získavali dosť kvalitnú a všestrannú pripravenosť pre život so športom. Nesmiem zabudnúť na super skúsenosť, keď na 1. stupni ZDŠ v rodnom Jasenove, sme takmer denne, počas dopoludňajšieho vyučovania, cca 1 hodinu hrávali futbal, a to pod vedením nezabudnuteľného učiteľa Júliusa Kotana. Pritom sme sa však striedali na 2-smennom vyučovaní a tá 1 hodina futbalu denne nikomu nechýbala. Pritom nikto nášho milého učiteľa za to nepotrestal, že nedodržiavame predpísaný rozvrh hodín.
Kvalitní učitelia aj mňa motivovali a nakláňali k tomu, v čom videli moje prednosti. Z takej malej dedinky, ako bola naša, sa mladý človek dostával napríklad, po prvý raz na významné súťaže nielen z oblasti športu, ale i na súťaže vedomostné – napr. v spoznávaní rastlín, kde bolo treba spoznať cca 200 rastlín a napísať ich slovenský a latinský názov.
Každý mladý človek prekročením rámca okresu či regiónu, dostáva zavše v silnejšej konkurencii aj prvé upozornenia, také malé búchance do hlavy, v čom je skutočne dobrým a čo musí a kde vylepšovať. Ani ja som nebol v tomto smere výnimkou. Ale stále som tu ešte nevedel, že sa profesionálne uberiem po učiteľskej dráhe, alebo po dráhe manažéra…“
Čiže ide vlastne o taký malý, do života zasadený stromček, ktorý korunkou, presnejšie jej formovaním, robia ten stromček krajším, úrodnejším, pre jedinca samotného a tým i životy druhých. Dobre tomu rozumieme?
„Aj tak sa to dá pochopiť. V mojom prípade som sa v stolárskej dielničke otca učil zručnostiam, v komunikácii, aj s mamkou, stále väčšej viere v dobro iného človeka. V tej dielničke som sa zdokonaľoval vo vnímaní svetských ponúk, popri otcovi som nadobúdal, vďaka jeho šikovnosti, aj zručností vlastné. Pomohli mi k tomu časopisy, v tom čase populárny Ohník, kde na každej zadnej strane bol návod na výrobu nejakej hračky alebo nejakého dreveného modelu. V tejto dielničke týždenne, teda celkovo cca 40 ks drevených modelov, žeriavov, hračiek, ale aj jednoduchých učebných pomôcok, som vyrobil pre 1. stupeň ZDŠ v Jasenove, ktoré mali veľký ohlas a ja som tak nadobúdal sebavedomie zručného modelára.
V tom čase som sa okrem športového života, a veľmi bohatého spoločenského života na dedine, výrazne venoval aj praktickým a pragmatickým činnostiam, ktoré nás dennodenne obklopovali. Inklinoval som k technickým predmetom, ako žiak 8. triedy ZDŠ v Úbreži som si zostrojil prvú kryštálku, už v tom čase primitívny rozhlasový prijímač, ktorý ku svojej činnosti nepotreboval napájanie.
V 9. ročníku, po absolvovaní prijímacích pohovoroch na SPŠE v Prešove, moja prvá cesta ihneď viedla do rádioamatérskej predajne v Prešove, kde som si kúpil aj prvý tranzistor – súčiastku, ktorá mi v kryštálke vedela môj zvukový príjem mierne zosilniť. Zvláštnosťou, priam paradoxom je, že tento jednoduchý prijímač mám stále vo svojich školských zbierkach a už neuveriteľných, cca 50 rokov, ho ukazujem a predvádzam mojím stredoškolákom.
Tieto prvé zážitky a skúsenosti s rádiotechnikou ma motivovali, aby som sa presadil, ešte iba ako žiak, napríklad pri využívaní rozhlasovej techniky ozvučovaním odpustových slávností – tzv. „odpustov“, ako aj pri podobných iných oslavách rôznych výročí, dožiniek alebo futbalových podujatí. Tu sa rodila intenzívnejšia inklinácia k technickým predmetom a športu.“
(Pozn. autora: Uveďme si, pre zaujímavosť, keďže píšeme o vzdelávaní, definíciu kryštálky – zdroj wikipedia:
Kryštálka je primitívny rozhlasový prijímač, ktorý ku svojej činnosti nepotrebuje napájanie. Energia, ktorá rozkmitáva membránu slúchadla, sa berie priamo z vysielaného signálu. Za svoj názov tento prijímač vďačí hlavnej súčiastke, ktorou bol niektorý z kryštálov s usmerňovacími vlastnosťami – najčastejšie sa používal galenit. Kryštálu sa dotýkal hrot z fosforbronzu, volfrámu alebo iného vhodného materiálu, čím vznikla primitívna hrotová dióda. Hrot bol pohyblivý – ovládal sa malou páčkou umiestnenou v guľovom kĺbe – tak, aby sa na kryštále dalo nájsť miesto s najlepším príjmom.)
Známy klasický grécky filozof Sokrates z Atén, ktorý žil v rokoch 470 – 399 pred naším letopočtom, už vtedy povedal: „Naša mládež miluje prepych. Nemá správne správanie. Neuznáva autority a nemá úctu pred starobou. Deti odvrávajú rodičom, srkajú pri jedle a tyranizujú svojich učiteľov.“ Dnes rodičia najlepšie vedia, ako to vyzerá v súčasnosti, hlavne tí skôr narodení, v malých obmenách, zvyknú skloňovať už dávno o deťoch povedané Sokratesom. Akí by mali teda byť, dnešní učitelia?
„Naznačil som. Vo svojom náročnom, ťažkom, ale krásnom poslaní, dobrého, kvalitného učiteľa, je dôležitá už mnou spomenutá trojnožka – chcieť, môcť, vedieť. Dôležitá je pre potrebu svojho uplatňovania v praxi.
Niekto môže, lebo mu rodičia k tomu vytvoria, možno zavše aj za pomoci iných, dobré podmienky.
Ale on musí aj chcieť sa naďalej zdokonaľovať v oblasti potrebnej pre to, čo sa rozhodol v živote brať ako svoje poslanie. Ako svoju záľubu, aby trebárs, tým červeným diplomom (to nemusí), svoje získané vedomosti dokázal rečou vlastného srdiečka pretaviť do praktického života.
Keď jedinec toto v sebe má, neberie svoje učiteľské poslanie len ako dobrú zárobkovú činnosť, lebo iná mu nevyhovuje a neprináša mu to krásne potešenie pri obohacovaní mladých duší. Potom sa bezhlavo už po príchode do školy neponáhľa okamžite po zazvonení poslednej hodiny len k svojej rodine s pokojom na duši, že už zarobené na vlastné živobytie má. Tým vôbec nechcem povedať, že tá jeho rodina nie je pre jeho život tiež veľmi potrebná. Naopak! On, ten kvalitný učiteľ či učiteľka, je takým odborníkom, že aj život v tej svojej rodine vie dobre zosúladiť s tým svojím.
Hovorím často, že ruka v ruke s rodinným životom, má byť školský život. Nie tak, že rodinný život je najväčšou prioritou a potom ďaleko nič, nič a až potom práca učiteľa… Existuje naporúdzi dosť príkladov, keď dobrý pedagóg rozdáva lásku hlavne tam, kde cíti prvky nenávisti, roznáša a násobí vieru v schopnosti u takého žiaka, ktorý si neverí, vie mu ponúknuť svojsky radosť do jeho srdiečka, lebo cíti, že smútok žiakovho srdca to potrebuje.“
Toto, o čom tu hovoríme, je aj o rozvoji inteligenčného kvocientu, emocionálneho kvocientu, asertívneho kvocientu. Tí, čo poznajú bližšie výchovno – vzdelávací proces školy ELBA, teda realizovaný projekt, ktorý rozbehol v tomto školskom systéme pod spomenutým logom ELBA Ing. Emil Blicha, ako zriaďovateľ, vedia, že váš proces výučby je zameraný a realizovaný na báze humanity, demokracie a vlastenectva. Ono, toto všetko so všetkým súvisí, ale, a práve na toto sa chceme opýtať: „Existujú aj Murphyho zákony… Ťažkou otázkou, položenou napríklad aj žiakom 2. triedy základnej školy, môže byť otázka typu: „Prečo je jedno jabĺčko červené a druhé zelené, keď sú obidve zrelé?“ Taká otázka dokáže, v mnohých prípadoch, učiteľa rozzúriť až do nepríčetnosti, pretože odpoveď na ňu v učebnici nenájde. Čo potom?“
„Ďakujem za krásnu nahrávku na smeč. Práve preto musí v sebe výborný pedagóg nosiť to, čo by mal ponúkať a on tak robí, v našej škole žiakom, študentom. Ide práve o rozvoj IQ, EQ a AQ, každého, kto sa rozhodol v ELBe študovať. Tvrdím to aj preto, lebo s tým mám dobré, aj osobné skúsenosti, ešte ako študent. Mne sa toho dostávalo aj potom, čom som po základnej škole nastúpil študovať na strednú školu, teda na Strednú elektrotechnickú priemyslovku do Prešova.
Napríklad na hodinách telesnej výchovy sa mi takého rozvoja dostávalo od stredoškolských profesorov, ako bol František Turek alebo Magdaléna Polková, ktorá nám často hovorievala, že ona nechce zomrieť v nemocnici, ale v telocvični, čo sa aj stalo… ako aj od Antona Frola, mimochodom majstra sveta v hádzanej mužov. Skvelého človeka, ktorý sa nesnažil hovoriť o potrebe ovládania lopty, lebo on ju ovládať vedel majstrovsky, nehovoril o potrebe povzbudzovania v športe, on dokázal úprimne povzbudzovať, nehovoril ani o tom, prečo má byť začínajúci mladý adept pri prvých pokusoch na náradí pochopený, lebo on pochopil.
A moje srdce stredoškoláka si ich metódy a prístupy obľúbilo na celý život.“
