„Všetko, čo som sa naučil o živote pri futbale, a s futbalom, sa dá vyjadriť 4 slovami: Futbalový život pôjde ďalej“ – toto mi povedal ešte pred viacerými desaťročiami nedávny oslávenec svojho významného životného jubilea – 80. narodenín, Milan Varganin, po zápase krajských futbalových majstrovstiev Slovan Giraltovce – Magnezit Jelšava. V mužstve domácich bol v tom čase hrajúcim trénerom Igor Novák a na lavičke Jelšavy sedel pre zmenu skúsený futbalový lodivod vtedajšej Jelšavy, Ján Raffay.
Tento výrok v sebe na prvé počutie nemusí pre bežného futbalového laika skrývať veľa, ale pre futbalového fanúšika – „fajnšmekra“, odborníka, môže znamenať veľmi veľa povedaného.
„Jožko, futbal nikdy nebol, nie je ani dnes, ale on ani v budúcnosti nebude, iba bezduchým kopaním do lopty. Aj dnes hrali tento zápas mužstvá, ktoré budú na Slovensku isto po niekoľkých rokoch ozdobou vyšších súťaží“ – boli vtedy jeho ďalšie slová.
A kto sa históriou tejto hry zaoberá hlbšie, vie potvrdiť, že Milan Varganin bol už v tom čase dobrým futbalovým prognostikom. Bol ním fakticky ešte ako aktívny futbalista. V období, kedy zakladal v Giraltovciach, spolu s priateľom – spoluhráčom Milanom Bališčákom, „B“ mužstvo.
„Ono to býva tak, ťažko je futbalistovi, ktorý ľúbi futbal, odísť od futbalu z večera na ráno. Nuž, založili sme v tých časoch „B“ mužstvo. Futbal mal už vtedy v Giraltovciach bohatú históriu a bolo veľa takých, čo im vek nedovoľoval hrať vyššiu súťaž. Ak sa upíšeš futbalu na celý život, potom je tu pre teba viacero príležitostí.
Jeden sa vydá na trénerskú dráhu, ten druhý na funkcionársku, tretí bude možno doživotne hospodárom na futbalovom štadióne. Je pravda, že moja cesta pokračovala od roku 1976 po funkcionárskych futbalových chodníčkoch. Och, keď sa nám podarilo s MVDr. Mirom Deutschom prehovoriť v pražskom Dolíčku funkcionárov Bohemians, aby za pár tisíc korún podpísali prestup reprezentantovi Igorovi Novákovi do Giraltoviec, to bolo radosti. Stalo sa.
Suma, ktorú Igor priniesol pre zvýšenie popularity a úrovne futbalu v Giraltovciach sa finančne vyčísliť asi ani nedá. Ale aj Igor po čase, a dobre odvedenej hráčskej a trénerskej robote, z Giraltoviec odišiel. Chcel sa presadiť ako tréner. Dali sme súhlas, dohodli sme sa a odišiel trénovať do Partizána Bardejov. Písal sa vtedy rok 1985.
Ako aktívny hráč tam končil ďalší skvelý futbalista, reprezentant, Jožko Bubenko. Mal na pláne ukončiť aktívnu hráčsku činnosť práve v Bardejove. Nuž, nevyber sa po chodníčku za ním. Priam som ho sliedil po rekreačnom zariadení Domaše. A našiel som ho tam. Keď som mu ponúkol hráčsko – trénerskú funkciu, pýtal si deň na rozmyslenie.
Nastúpil k nám na chvíľu ako hrajúci tréner a zotrval v Giraltovciach na trénerskej lavičke 3 roky. Tri krásne a úspešné futbalové roky. Skvelý človek, skvelý tréner. Po 3 rokoch ho zlákali na trénerskú stoličku tam, kde žal úspechy ako aktívny hráč, technik, ostrostrelec – do Tatrana Prešov. Pôsobil tam do roku 1992. Potom sme sa stretli spolu v Bardejove. Postúpili sme s mužstvom v trojuholníku on, ako trénerský boss – predsedom klubu bol František Hvišč a moja maličkosť vykonávala tajomnícku funkciu.
Spolupráca fungovala dobre, naše zámery sme plnili, do mužstva sme trénerovi zabezpečili ním typologicky navrhnutých hráčov. Potvrdia to iste oni samotní. Veď dnes ide o známe osobnosti, vtedy pre Bardejov úspešného futbalového obdobia – futbalistov Prúčneho, Chrenka, Urblíka, ale mohol by som menovať i ďalších“ – takto uvažoval polohlasne v mojom aute môj dlhoročný priateľ, čerstvý osemdesiatnik, človek o ktorom by som mohol napísať krásny futbalový knižný príbeh. Vlastne len podať na papier to, čo on napísal svojim životom pri futbale i mimo neho. Za tie vyše 2 hodiny s rúškami na ústach sme si z toho, z našich futbalových zážitkov, spomenuli na mnohé. I na časy, keď Milan pôsobil veľmi aktívne, a hlavne kvalitne, ako funkcionár disciplinárnej komisie Východoslovenského futbalového zväzu. Dlhé roky. Naostatok, keď komisii predsedal Ing. Miroslav Urban. Vlastne, on jej predsedá do dnešných dní. Len Milan odišiel do dôchodku aj z funkcionárskej roboty. Práve Ing. M. Urbana, tiež srdcom a dušou oddaného funkcionára som poprosil o názor na Milana. Jeho slová zneli:
„Veľmi som rád, že som s ním mohol úzko spolupracovať. Futbalovo veľmi dobre podkutý, vlastným srdiečkom úžasne milujúci futbal i ľudí, ktorí v ňom dlhodobo, alebo aj ako začiatočníci, oddane pracovali a pracujú. Trpezlivý, ochotný pomôcť svojimi bohatými skúsenosťami. Dobráčisko od kosti. Pandemická situácia mi nedovolila zatiaľ ísť mu zablahoželať osobne. Verím, čo nebolo, bude.“
Samozrejme, že som Milanovi prečítal do telefónu tieto slová skôr, než budú publikované. Pán Ing. Miroslav Urban má vysoký kredit v odbornej skupine ľudí pôsobiacich dobrovoľne v náročnej funkcionárskej robote, akú ponúka každé stanovisko disciplinárnych záverov komisie, ktorú kormidluje.
Každý človek, takže aj dobrovoľný funkcionár vo futbale, má svoj vlastný príbeh. Zaujalo ma, prečo znova tak okamžite dokázal pohotovo reagovať na Milanov prínos pre futbal a jeho prácu v spomenutej disciplinárnej komisii VsFZ. A on mi na to rovnako pohotovo:
„Medzigeneračnú komunikáciu nie je možné podľa názoru mnohých, kde sa radím tiež, ani naplánovať ani organizovať. Je treba vnímať a načúvať pozorne názorom iných, tých ktorých pozývate na zasadnutia, lebo dostávate na to podnety v zápisoch, či už od rozhodcov alebo klubov samotných. Milan bol od počiatku s mojim videním a poznaním tejto práce na jednej vlnovej dĺžke. Dokázal svojim prístupom vytvárať vzájomný rešpekt medzi skôr narodenými a mladšou generáciou, medzi viac skúsenými funkcionármi, či futbalistami a tými, ktorí ešte iba začínajú. Taký konglomerát, ktorý sa vzájomne radí, komunikuje a rešpektuje určité, pravidlami nastavené normy, veľmi citlivo, skôr pochopí o čom je práca disciplinárnej komisie. Tá sa nemôže stať len trestnou lavicou a súdnou radou, tá musí vychovávať a pôsobiť aj efektívne prevenčne. A toto v sebe Milan nosí, ako som ho mal možnosť dlhodobo sledovať, celé svoje futbalové roky.“
Múdre, praktické myšlienky pre futbalový život. Krásne a výstižné, ale zároveň veľmi úprimné zhodnotenie práce a postojov človeka, ktorý ešte ako fanúšik aj dnes zájde v tomto pokročilejšom dôchodkovom veku na futbalový zápas.
„Súčasná situácia s problémami COVIDu ani futbalu nepraje. Nepraje ani nám, skôr narodeným. Samozrejme, že sledujem futbal a vyhodnocujem, len tak pre seba, jeho súvislosti v našich životoch, jeho úžasný podiel na schopnosti spájať ľudí. Priznám verejne, 3 roky, keď som odišiel do funkcionárskeho futbalového dôchodku, som na futbale v Giraltovciach nebol. Napriek mnohým krásnym spomienkam, aj mňa sa dotkla vnútorne jedna nemilá udalosť a povedal som si, že v Giraltovciach viac na futbal nepôjdem. Prehovoril ma po 3 rokoch môj dlhoročný priateľ a spolupracovník MVDr. Miro Deutsch, tak som sa bol pozrieť na majstrovský zápas s Kalšou“ – doznievali mi Milanove slová v mysli, keď sme sa rozišli. Hovoril ich s trpkosťou v hlase.
Ale bez spomienok na sklamanie, trpkosti a bolesti prežitého futbalového života, by mohla vyznieť táto esej k Milanovej osemdesiatke pre podaktorých menej úprimne. Preto som dal takmer všetko podstatné na papier, čo sme stihli za 2 hodiny prebrať.
Milanko, predsa sme sa v debate, aj prostredníctvom skloňovania tvojho futbalového života, zhodli, že futbalová láska ani v tvojom živote nebola niečím spontánnym a inštinktívnym. Bolo to tvoje vnútorné rozhodnutie robiť veci zodpovedne, s láskou k futbalu i jeho protagonistom a obdivovateľom. Stále si to roky svojou prácou a prístupom k nej – potvrdzoval. Tak, ako keď muža a ženu spája pravá láska a každý z nich berie na seba osud druhého ako svoj vlastný. Ty si tak bral aj lásku futbalovú. Tiež ako v manželskom živote aj za cenu námah a utrpení, aby ten druhý mal život a mal ho v hojnosti. Za takú statočnosť sa patrí verejne oceniť tvoje postoje i výsledky a zavinšovať Ti v mene mojom, aj v mene Športovej agentúry DUKLA, ešte mnohaja ľita, mnohaja ľita, náš vzácny a drahý Milan!
