Titulok tohto príspevku som si nevymyslel. Povedal ho dávno Johan Cruyff. Životom tohto brilantného a výnimočného analytika futbalu sa zaoberám roky. Hlavne preto, lebo úžasne miloval futbal. Vo svojom zaujímavom živote prešiel celou jeho abecedou a dosiahol v ňom množstvo úspechov.
Takí a jemu podobní ľudia ma vždy fascinovali. Nielen vo futbalovom živote. Veľmi si vážim u každého futbalovú odbornosť a ak je podložená krásnymi výsledkami, veľmi rád sa o tom verejne vyjadrujem. Zvlášť vtedy, ak mi v hlave, ušiach, pri srdci doznievajú živé hlasy takých osobností. Nám, žiaľ, v Slovenskej republike, z tej univerzálnej svetovej kvality, také futbalové osobnosti čoraz viac začínajú chýbať. Včera, 16. februára tohto roku, mi známy slovenský futbalový historik a štatistik Ing. Jaroslav Šiška, pracujúci desaťročie v Medzinárodnej federácii futbalových historikov a štatistikov (IFFHS – International Federation of Footbal History & Statistics) položil, okrem iných, otázku:
„Ako vnímaš súčasný slovenský futbal? Pohybuješ sa v ňom vyše 50 rokov aktívne, komunikoval si, a stále komunikuješ, s množstvom významných osobností z tejto sféry, bolo by užitočné a prinajmenšom potrebné, slušne sa o súčasnom stave slovenského futbalu vyjadriť“…
… práve filozofia Johana Cruyffa bola motivačným zdrojom pre reakciu navrhovanú človekom, u ktorého si jeho čistý, úprimný vzťah k futbalu, tiež nesmierne vážim. Obdivujem jeho historické futbalové poznanie.
Vždy pre mňa bolo sviatkom, keď som sa mohol rozprávať napríklad s pánmi Josefom Masopustom, docentom Jozefom Venglošom, alebo trebárs legendárnym Ivom Viktorom či dnes azda s najstarším futbalovým funkcionárom stále vo futbalových službách Dukly Praha, pánom Miloušom Jíchom, našim spolupracovníkom, na témy vzácne futbalové. Rovnako ako aj niekoľkokrát s Johanom Cruyffom, či napr. aj s aktuálnym trénerom mexického klubu Tigres UANL, z predmestia Monterrey, Brazílčanom Ricardom Ferrettim de Oliveirom, ktorý bol len pred 6 dňami, 11. februára 2021 v Katare, vo finále 17. MS klubov FIFA s Bayernom Mníchov, kde prehrali čestne, a najtesnejšie, len 0:1. A rovnako aj s inými velikánmi, nielen futbalovými.
Nechcem aby to vyznievalo učene, nebodaj velikášsky, ale nebyť spomenutých, ale i nespomenutých, sotva by futbalový svet poznal aj Guardiolu, Wengera, Messiho, ale i mnohých našich československých a slovenských futbalistov, ktorí obliekali dresy mužstva výberu sveta či Európy. Medzi špičkovými funkcionármi svetového futbalu boli z Československa napríklad Dr. Václav Jíra, okrem už spomenutého doc. Jozefa Vengloša aj známi svetoví rozhodcovia Ing. Vojtech Christov či Ľuboš Micheľ, či strieborní medailisti z MS v Chile, olympijskí víťazi vo futbale z Moskvy, alebo majstri Európy z Belehradu 1976, dokonca i majstri Európy zo Slovenska ešte v kategórii 16-ročných chlapcov.
Dnes nemáme v absolútnej európskej či svetovej špičke, ani v klubovej, ani reprezentačných výberov, tobôž medzi trénermi či funkcionármi, tými špičkovými, takmer nikoho. Dôvod? Máme nekvalitný systém futbalu v našej Slovenskej republike už roky. Vytráca sa takmer úplne hrdosť na vlasť, národ, na klubové farby. Keď som sa včera večer (rozumej 16. februára 2021 – pozn. autora) rozprával, napríklad, aj so súčasným trénerom futbalovej Skalice, mimochodom v mladom žiackom a dorasteneckom veku viackrát na prestížnych futbalových turnajoch oceneným titulom „Najlepší hráč“, Jozefom „Jokym“ Kostelníkom, odchovancom prešovského futbalu, neskôr úspešným futbalistom Dukly Praha, ale i pražskej Sparty a opýtal som sa ho, ako sa pozerá na súčasný slovenský futbal, a II. ligu v nej, povedal:
„Veľa radosti nemám. V Skalici máme zranených 7 štandardných hráčov, dokonca Šulc, jeden z kľúčových hráčov má zranenie dlhodobejšie a pravdepodobne s ním Skalica zmluvu neobnoví. Nemáme kvalitnú umelú trávu, takže budeme mať najbližšie domáce prostredie v Myjave, nie je to dobrá vizitka.
Náhrady adekvátnej za zranených Mizeráka, Svrčeka, Blažeka, Nagya, Almaského niet, herná kvalita pôjde dole. Starostlivosť o žiakov a mládež, v porovnaní s minulosťou, kedy som osobne ja futbalovo vnikal do abecedy futbalu, je preč, niet teda veľkej radosti. Sotva sa budú rodiť pre slovenský futbal, i keď by som si to prial, v blízkej budúcnosti úspechy, podobné tým z minulosti.“
Zaujímavú odpoveď mi dal aj dlhoročný skúsený futbalový funkcionár Tatrana Prešov, Slovana Bratislava a 1. FC Košice, určitý čas aj aktívny funkcionár Výkonného výboru Slovenského futbalového zväzu, momentálne stále aktívny licenčný agent FIFA, pán Vladimír Varga, ktorý mi povedal, okrem iného, toto:
„Šport a futbal z toho nevynímajúc, vždy odzrkadľoval a odzrkadľuje situáciu v spoločnosti. Nech už máme na mysli akúkoľvek krajinu. Dnes je tu naviac aj COVID-19 a niet jeden jasný smer, čo budeme s riešením COVIDu robiť? Názory na riešenie problémov sa rôznia tak zo strany politikov, odborníkov, ale aj vedcov. Čo, teda, v tejto situácii robiť vo futbale? To je aj pre mňa ťažká otázka. Osobne si myslím, že by hlavne odborná futbalová verejnosť mala za podpory všetkých, múdro a umne zmýšľajúcich ľudí, hľadať všetky možnosti a cesty, aby sa futbal hral.
Hracie plochy sú veľké a sú v najzdravšej telocvični sveta, v prírode. Myslím si, že by sa nič nestalo, samozrejme za dodržiavania prísnych podmienok, ak by na futbal mohli chodiť v obmedzenom počte aj diváci. S COVIDom sa budeme musieť naučiť žiť.
Súčasná II. futbalová liga je rozdelená na kluby a funkcionárov, ktorí idú vo futbale rôznorodou cestou. Toto veľmi ovplyvňuje predovšetkým zlá ekonomická situácia klubov. Myslím si, že štát by mal podporovať hlavne futbal, ak hovoríme o futbale, hlavne detí a mládeže.
Mal by existovať ucelený systém, vrátane odborníkov, ktorí budú zodpovední za výsledky takej starostlivosti a práce, ktorú odviedli, za štátne finančné prostriedky, dávané do futbalu detí a mládeže.“
Nuž a práve, ako ukazujú výsledky v porovnaní čo len s priemernou Európou, skutoční kvalitní odborníci, ale i tréneri chýbajú. Prečo? Na to sú potrebné analýzy a pravé poznanie diagnózy. Previazanosť futbalu so školami a zdravým životom je oproti minulosti alarmujúca. Motivačné a osobnostné príklady takmer úplne pauzujú. Svetlé výnimky potvrdzujú iba známe pravidlo. Aj prostredníctvom 2 náhodných rozhovorov, náčrt východísk zo situácie, ktorá nie je v súčasnom slovenskom futbale priaznivá, si žiada nástojčivo riešenia. Ani občasné kvalitné výkony jednotlivých zápasov v II. lige nemôžu byť spásou zmeny chorľavých boľavých miest v súčasnom slovenskom futbale. A tých boľačiek je prenáramne veľa. Nedávno sa mi posťažoval jeden hospodár, že existujú, na počudovanie, a v súčasnej covidovej dobe, aj hráči v II. lige, ktorých mesačná mzda sa blíži k čiastke 4 000 eur! Dodal:
„To je tiež choroba súčasného futbalu.“
Keď som mu povedal, že či prehovorila závisť, zareagoval:
„Vôbec nie. Len kvalita chýba. Kvalita výkonu i funkcionárskej múdrosti a otcovského kumštu. To by som musel s Vami viesť asi dlhšie separátne rozhovory, ako sa zvykne dnes kaliť futbalová oceľ.“
Hovoriť otvorene o chybách, pýtať sa na cesty ich odstraňovania, nie je hanbou. Hanbou a trestom je ich umelé zakrývanie a nerobenie potrebnej nápravy. Jedno viem isto, klubové puto, napríklad niekdajšej armádnej Dukly, sa neodvíjalo od uplácania či preplácania hráčov. Naopak, funkcionárske osobnosti ho dokázali spolu s kľúčovými hráčmi tak dotvárať, že do dnešného dňa existujú naprieč Slovenskou republikou futbaloví priaznivci, ktorí sú hrdí na toto logo a stále sú jeho fanúšikmi. Stretávali sme sa s tým pravidelne, aj keď pôsobila Dukla v III. lige, či hrala na vidieku v Slovenskom pohári. Stalo sa nám v tej sezóne, že jediný krát na celom Slovensku, bol len jeden jediný negatívny kriklúň hlasitejší ako Dukle fanúšikovský.
Pošliapať akýmikoľvek nehoráznosťami klubové futbalové logá, krátkodobým pomastením svojho ega, či po mne potopa, znamená zahadzovať, potierať krásu futbalu. Dokázať vnášať do klubu potrebnú alchýmiu, znamená chrániť všetkých v klube od úbohého amaterizmu. Amaterizmu aj v tom, že polovičaté úspechy nie sú pre skutočných profesionálov úspechmi.
V našom slovenskom futbale, a nielen v ňom, bolo množstvo veľmi kvalitných funkcionárov, ktorí dokázali chrániť svoje mužstvo pred rôznymi škodlivými vonkajšími vplyvmi. Nie tým, že sa na súperových tribúnach vyhrážali iným a ostatní z dotknutého klubu sa za neho museli hanbiť. Vďaka prepájaniu širokého spektra fanúšikov s hráčmi a umelcami, vedcami či inými vzácnymi osobnosťami, demonštrovali skutočnú klubovú silu neformálnej klubovej jednoty. Svoje aktivity odvíjali od úspechov a poznania bohatej histórie, svojho mesta, klubu a osobností v ňom. Mohli by sme sa čo najskôr poučiť z nesmiernej múdrosti, ktorú uviedol fejsbúkový priateľ Jara Šišku, Anton Pižurný, dovolím si ho citovať, z jednej jeho krásnej končiacej osobnej básne, pred 2 dňami:
„…
Prichádzam na to,
aké je to všetko
jednoduché a spravodlivé:
Práve keď pochopíme
súvislosti a chod sveta
– umierame.
……“
