Po prečítaní analytického materiál o 24. kole II. futbalovej ligy na stránkach internetového magazínu Duklasport.sk pod názvom „Čo prinieslo kolo minulé a čo prinesie ďalšie kolo v II. lige?“ ma zaujali vyjadrenia bývalých výborných československých futbalových obrancov, Jozefa Oborila a olympijského víťaza z Moskvy, Františka Kunzu.
Keď som príspevok prečítal, spomenul som si na pôsobenie Jozefa Oborila v Tatrane Prešov, kde sa mi ho podarilo získať vo futbalovej sezóne 1979/1980 zo Slávie Praha. Bol to skvelý hráč a veľká posila pre Tatran. Futbalová osobnosť, tak v kabíne Tatrana, ako i na hracej ploche.
Vo vtedajších zápasoch kvalitnej federálnej I. futbalovej ligy bývalého Československa to bol futbalista, ktorý svojim pôsobením na ihrisku i mimo neho, potvrdzoval známu pravdu, že kto miluje futbal, obetuje tak futbalu, ale i spoluhráčom s touto veľkou devízou, samého seba. Pre mladých, začínajúcich spoluhráčov, bol v prvoligovom drese vtedajšieho Tatrana vzorom s veľkým rešpektom.
Pamätám si, že za jeho pôsobenia v Tatrane, som dohodol prestup z Humenného pre mladého nádejného stopéra, Miroslava Labuna. Bol to práve Jožko Oboril, ktorý pred jedným ligovým zápasom, pri porade s trénermi, keď dostal otázku, kto by mohol nastúpiť na stopérsky post vedľa neho, nakoľko viacerí hráči z obrany boli zranení, bez váhania povedal:
„No, predsa Miro Labun.“
Od tej doby sa stal Miro stabilným hráčom I. ligy a vyrástol z neho skvelý stredný obranca. Odohral množstvo ligových zápasov a po rokoch, keď pribúdali krížiky na jeho chrbte, pokračoval v nižších súťažiach, až do nešťastného zápasu v III. lige, skupina Východ, keď sa v drese Vranova zranil počas zápasu vo Svite. Aj vtedy hral na spomínanom poste stopéra.
V bohatej futbalovej histórii Tatrana Prešov sa objavilo niekoľko veľmi dobrých, možno povedať, mimoriadne dobrých hráčov, ktorí hrali na poste stredných obrancov. Či už to bol legendárny Jozef Bomba, ktorý sa stal 1. východniarom a po Popluhárovi 2. Slovákom, ktorý hral za výber Európy, 20. mája 1964 v Kodani proti Škandinávii.
Tréner NSR Helmut Schön určil na zápas túto základnú zostavu, so striedajúcimi hráčmi: Lev Jašin (46. Hans Tilkowski) – Jozef Bomba (50. Alexander Hamilton), Ján Popluhár, Ray Wilson, Valerij Voronin – Jim Baxter, José Augusto, Jimmy Greaves – Paul Van Himst (46. EUSÉBIO da Silva Ferreira), Denis Law, Bobby Charlton. Bomba musel odstúpiť potom, ako sa mu obnovilo zranenie kolena. Jeho mužstvo vyhralo 4:2.
Bomba, tento atlét v kopačkách, dokázal ako dorastenec skočiť do diaľky 696 cm a 100 metrov zabehnúť za 11,1 sekundy. Aj vďaka takým schopnostiach, dokázal umocňovať tak v klubovom drese Tatrana, ale i v dresoch reprezentačných svoje futbalové výkony.
V strede obrany, vtedy kvalitného futbalového Tatrana, hrával aj dlhoročný kapitán mužstva Eduard Čabala a tiež rodený Bratislavčan Peter Molnár, a rovnako dnes už nebohý Marek Špilár a ďalší.
Nesmieme zabudnúť ani na ďalšieho skvelého stopéra, bývalého reprezentanta Slovenska, hráča anglickej Premier League, Stanislava Vargu, ktorý v súčasnosti ako tréner vedie, vedúci celok II. ligy – Duklu Banská Bystrica.
Verejne je dnes známe, že tá chce priamo postúpiť do I. ligy z 1. miesta. Pred zápasom Slovenského pohára, ktorý sa hral 14. apríla 2021, teda deň potom, čo som čítal vyjadrenia Jozefa Oborila k súčasnej úrovni slovenského futbalu, mala Banská Bystrica za súpera vo štvrťfinále Dunajskú Stredu. V jej zostave nastúpilo množstvo mladých futbalistov. Nie našich, slovenských, ale zo zahraničia.
Čakal som, ako si MFK Dukla, už spomínaný ašpirant na postup do najvyššej súťaže, bude s DAC Dunajská Streda počínať a či náhodou Stano Varga nebude robiť nejaké hráčske rošády, aby si kľúčoví hráči oddýchli a zvládli záverečné zápasy II. ligy tak, aby naplnili svoje predsavzatia a cieľ.
Stano nikoho nešetril a ani súpera v dresoch Dunajskej Stredy. Mestská banskobystrická Dukla konečným výsledkom 3:2 mnohých prekvapila a urobila aj škrt cez kalkuláciu Dunajskej Stredy,
ktorá plánovala minimálne postup do finále Slovenského pohára, ktoré sa uskutoční 19. mája 2021 v Dunajskej Strede.
Dnes nikto nevie, koľkí mladí talentovaní futbalisti zo Slovenska budú spomínané finále hrať. Mnohí naši mladí slovenskí talentovaní futbalisti odchádzali z východného Slovenska študovať a hrať futbal hlavne do pražských mužstiev.
Keď sme už pri tejto téme, chcem pripomenúť, že v 80. rokoch minulého storočia sa mi podarilo do dresu Tatrana Prešov viacerých prinavrátiť. Išlo najmä o hráčov z pražskej Slávie.
Na začiatku súťažného ročníka 1982/1983 to bol napríklad náš odchovanec JUDr. Pavol Biroš, ktorý ako dorastenec s maturitou na jednom z prešovských gymnázií odišiel do Prahy študovať na Karlovu univerzitu a postupne sa prebojoval v Slávii do základnej zostavy jej „A“ mužstva. Po mnohé roky bol jej pilierom. Bol aj členom kádra majstrov Európy v Belehrade v roku 1976.
Ďalšími boli Miroslav Kováč, vynikajúci brankár, neskôr tréner brankárov, ktorý sa okrem iných, podpísal aj pod kariéru Miroslava Semana a Daniela Zitku, ktorý prišiel do dresu Tatrana v sezóne 1982/1983, spolu s ďalším z dresu Slávie Praha, Pavlom Stričkom, rodákom zo zemplínskej obce Oreské. Išlo o kvalitného ľavého obrancu Slávie Praha, ktorý v Slávii zakotvil ako končiaci dorastenecký reprezentant ČSFR. Slávia Praha mala vtedy jedného funkcionára, menom Karel Holender, ktorý sa „špecializoval“ na kvalitných slovenských hráčov, a aj s účasťou týchto Slovákov, tvrdila muziku vo federálnej I. futbalovej lige.
Spomínam na týchto hráčov preto, že to boli futbalové osobnosti, predovšetkým svojou športovou kvalitou, ale i zodpovedným prístupom k svojim každodenným povinnostiam. Nasledovali svoje veľké futbalové vzory z domácej futbalovej scény. A tie najväčšie si vážil a rešpektoval, poznal celý futbalový svet.
Dnes mi chýba to, že tých našich veľkých osobností, tak z oblasti futbalu, ale i z iných sfér života, je oveľa menej. Veľká chyba a škoda. Mnohé talenty zo zahraničia nemusia dobre poznať našu slávnu, v tomto prípade, futbalovú generáciu. Osobnosti v športe, ale aj živote sú vo vyspelom svete dobrým príkladom pre mladých. Žiaľ, u nás mladých slávne osobnosti, keď sa spomenú náhodou a ojedinele, skôr iritujú, než motivujú. Niet sa čo čudovať.
Mladé futbalové, zväčša samorasty, z cudziny, so sebou prinášajú aj dosť negatív zo svojich domovín. Vídavať to zavše i bežným okom napríklad aj na futbalových zápasoch. Preto takých analýz, k akým sa rozhodol aj verejne byť nápomocný náš bývalý skúsený futbalový matador, Jozef Oboril, rodák zo zemplínskych Sečoviec, je potrebných čo najviac. Tvrdím to bez nároku odvolávať sa a uvádzať v súčasnosti aj svoju náročnú – profesiu licenčného agenta FIFA – sprostredkovateľa. Pripájam sa k tým, ktorí tvrdia vo svojej publicistike, že futbal to nie je zďaleka len kopanie do lopty.
