V súvislosti s nedávno skončenými Zimnými olympijskými hrami v Pjongčangu odznelo, a ešte odznie, množstvo komentárov, analýz, reportáží, publicistických rozhovorov a iných známych a menej známych novinárskych žánrov. Vždy ak sa stretneme traja, začneme o spomínaných ZOH diskutovať, dúfam, že vždy nájdem dvoch učiteľov. Priznávam verejne, dnes tých múdrych, kvalifikovaných, potrebujem osobne veľmi, napriek svojej vyše 45-ročnej žurnalistickej praxi i príslušnému vzdelaniu.
Myšlienky a úvahy dobrého a múdreho človeka sa aj naďalej budem snažiť napodobňovať, zapamätať si ich, osvojovať, uvažovať nad nimi a pokúšať sa prenášať do praxe. V debate, komunikácii so zlým, neobjektívnym, povrchným, so špekulantom či špekulantkou, surovcom, sa budem snažiť sám napraviť. Aj preto som jednému z tých dvoch, ktorých uvádzam, na jeho otázku: Ako vnímam skončenú olympiádu?… odpovedal:
„Pre mňa to bola olympiáda hanby! Hneď som sa snažil vysvetliť prečo. Súčasné vedenie Medzinárodného olympijského výboru vedie prirodzené myšlienky ľudského dobra, zdravia, pokoja a pravého fair–play športového zápolenia medzi národmi do záhuby. Ináč by sa sotva mohlo stať, že športovci, ktorým nikto nič v súvislosti s dopingovou aférou nedokázal, a aj samotný MOV im uvoľnil činnosť, nemohli na týchto pretekoch štartovať pod zástavou svojej vlasti, ktorú prišli reprezentovať, ba diktátori z MOV im nadiktovali dokonca nespievať po ich víťazstve hymnu vlastného národa?!“
Pre mňa, osobne, prinajmenšom – čudné móresy! Už pred uvedenými ZOH som si v knižke Svedectvo veliteľa dovolil citovať zaujímavý a poučný výrok americkej poetky a komentátorky Nikki Giovanni, ktorá povedala:
„Ak sa niekedy z akéhokoľvek dôvodu očividne a bezprecedentne porušia morálne pravidlá v jednej oblasti, trebárs v politike, je nesporné, že tak ako nasleduje noc za dňom, bude v dominovom efekte nasledovať kolaps všetkých ostatných pravidiel – v športe, v zábave, vo vzdelávaní, vo vojenstve, v obchode i vo vládnutí.“
Aj z olympijského športu vznikol veľký biznis. Napriek tomu som neprestal hľadať v olympijskom športe sveta najlepšieho človeka medzi tými, ktorých svet odsudzuje. Preto stále aj verejne budem tvrdiť, že každé zlo je iba zblúdilou myšlienkou dobra. Hej, svoje vlastné nedostatky môžeme vidieť iba cudzími očami. Možno aj preto platíme za olympijské hodnoty peniazmi a úctu a vďaku na večnosť sme dávno pochovali, možno v srdciach týchto žijúcich generácií dokonca ani nepestovali, ba ani sa pestovať nesnažíme.
Radšej v rôznych príspevkoch, blogoch, sa podaktorí uchyľujú k falošnej a praxou nepodloženej publicistike. Píšu štýlom, že ich tvorba vyzerá na prvý pohľad hodnoverne, dokáže upútať pozornosť, ale na druhej strane vyvoláva bezprostredné reakcie ako úzkosť, opovrhovanie, hnev, či frustráciu. Ak metódy práce i život takého autora spoznáme hlbšie, bližšie a lepšie v súvislostiach, spravidla sa zháčime. On je v praktickom živote verejnosti skrytý. A mnohí z nás?… Nechceme sa dnes akosi v tom dnešnom svete surovej publicistiky, o ktorej aj sám Svätý otec v jednom slovenskom médiu povedal a pre jeho pravdivý pohľad a hodnotenie sa to patrí často opakovať, otvorene na tieto témy angažovať. Svätý otec pritom povedal :
„Šírenie nepravdivých informácií môže kalkulovať s manipulačným využitím sociálnych sietí a logiky, ktorá garantuje ich fungovanie: týmto spôsobom obsahy, aj keď nepodložené, získavajú také zviditeľnenie, že dokonca aj kompetentné dementovanie len ťažko dokáže zamedziť škodám. (…) Drámou dezinformácie je diskreditácia druhého, jeho predstavenie ako nepriateľa, až po démonizovanie, ktoré môže podnecovať konflikty. A koľko len takto surovosťou zoštylizované lži balamutia dnešný svet?…
Nie každý má vo svojom poznaní dostatok skúseností aby dokázal porovnávať svet. Mnohí však zo spomínaných pseudoautorov sa pod svoje články podpisujú honosnými titulmi, ktoré získali v zahraničí. Na druhej strane nie každý má možnosť ísť nakuknúť do rôznych kútov sveta a nie každý tam dokáže hľadať a spoznávať v sebe pramene viery a vlastnej sebareflexie.
Človek je tvor spoločenský. Vzácny je taký, ktorý sa nezahrabáva do seba, ostáva so svetom v prirodzenom kontakte. Hľadá, objavuje, nezištne pomáha druhým. Osobne takých ľudí poznám. Nie je ich veľa. V tomto smere neskrývam verejný obdiv napríklad nad dlhoročnou charizmatickou prácou Banskobystričanky, matky 2 detí, Eriky Karovej, alebo trebárs známeho atletického funkcionára, podnikateľa Ing. Ladislava Assványiho a mohol by som spomenúť i zopár ďalších.
Iste by mi z nich viacerí potvrdili, že v dnešnom surovcami organizovanom marazme sveta, v smetisku dejín, až príliš často hasnú sviečky pokoja a mieru, viery a lásky, len preto, lebo ľudia so skutočnou charizmou, ktorí pomáhajú aj športu, práve často od peciválových publicistických štváčov, či štvavých pisateliek dostávajú prívlastky vlastné autorom (autorkám) takej tvorby. Tí, ktorí skutočne pomáhajú, nemajú čas balamutiť svet škodlivinami.
Prečo taký štýl publicistiky? Tohoročné ZOH upozornili, že pre čistotu športu sveta je potrebné viac ako inokedy verejne sa zamýšľať nad vzťahom vedy a športu, aj v takej oblasti, akou je napríklad Svetová antidopingová agentúra WADA. Mnohí, totiž tvrdia, že práve jej poslanie veľmi zneužil MOV?!.. Nie je to prípad môjho pohľadu. Skôr téma na verejnú úvahu zainteresovaných. Medzi takých, osobne počítam, okrem zrelých funkcionárov slovenského športu, aj žurnalistov financovaných štátom na tohoročných ZOH. Dovoľujem si vzhľadom na závažnosť v úvode nastolenej otázky, hlavne tých fundovaných, a je dobré, že existovali v tom početnom poli zo dvaja – traja podľa mňa aj takí, ktorí sa dokážu profesionálne, so znalosťou veci a vlastným názorom zamýšľať nad tým ako neistota hodnôt a ich kritérií, dokáže ovplyvňovať vyhliadky fair-play športového súperenia do budúcnosti. Ako vzťahy, zákulisie využívania vedeckých poznatkov v odraze činnosti WADA, by mali a mohli dostávať prostredníctvom publicistických výstupov pre čitateľskú verejnosť sveta dostatočný priestor v médiách. Osobne som z takej dielne v súvislosti s tohoročnými ZOH nič zaujímavého nenašiel k preštudovaniu.
Poznať v tomto smere občianske názory na kvalitu práce v tejto oblasti, jej postupy, úvahy o konflikte medzi výsledkami vedy, a ich zneužívania či využívania v športe, poukazovať v skutočnosti na hlbokú spojitosť vedeckého bádania a života v športe, so športom a pri športe je dnes nevyhnutnou podmienkou.
Nádej stále dokáže strhnúť svet k dokonalejšiemu poznaniu. Aj v požehnanej, krásnej krajine Slovenska, ktorá oproti bolestnému svetu, zatiaľ nie je krajinou prírodných a životných extrémov. I keď už aj na našom kúsku rodnej hrudy, trčí mnohým ľuďom nielen ich pričinením, dosť biedy a ľudskej poroby z ich topánok, ak ich ešte vôbec majú!?..
