„Skromný, poctivý športovec, húževnatý v tréningu i pretekaní, ale i bežnom živote, slušný, pracovitý človek. Ľudia ho mali radi. Bol som na neho hrdý, som na neho hrdý a zostanem na neho hrdý!“
Tak stručne pre Duklasport.sk charakterizoval viacnásobného majstra Československa a Slovenska, Pavla Szikoru, v atletickej chôdzi na 50 km trati, jeho dlhoročný tréner Juraj Benčík, vo chvíli, keď nám smutným hlasom oznámil, že po ťažkej a zákernej chorobe, opustil naše rady. Nezabudol hlasom, ktorý signalizoval, že slzy žiaľu a ľútosti má na krajíčku, dodať:
„Skutoční velikáni svetovej atletickej chôdze v družstvách Československa, v zoskupení: Jozef Pribilinec, Pavol Blažek, Roman Mrázek a Pavol Szikora.“
Práve Pavol Szikora, jeden z nich, zomrel pred 2 dňami, v sobotu 22. mája 2021. O jeho smrti sa mnohí dozvedeli aj prostredníctvom informácie na internetovej stránke Slovenského atletického zväzu.
Keď sme sa naposledy s Pavlom Szikorom rozprávali na Králikoch nad Banskou Bystricou, v objekte Vojenského športového centra Dukla, ktorú v rokoch 1984 – 1992 úspešne reprezentoval, na svoju ťažkú chorobu sa nielen nesťažoval, ale to v bežnej debate ani nespomenul.
Narodil sa 26. marca 1952 v Lučenci. Vo Fiľakove, podľa informácií portálu SAZ, zomrel vo veku 69 rokov. Pavla Szikoru sme aj bez redakčného zápisníka stretávali v Dudinciach na svetovej fieste atletickej chôdze, ktorú práve on odštartoval ako prvý, na 50 km trati, svojim víťazstvom.
Dokonca vedel spomínať, ako to vyzeralo pri jej premiére, keď ešte ako pretekári Dukly bývali vo vtedajšom hotelovo – rekreačnom zariadení Tehliar. Vždy bolo zaujímavé načúvať skromnému, ale zaujímavému rozprávaniu rekordéra tohto podujatia, ktoré vyhral 2x.
Odborníci potvrdia, že bol i slovenským rekordérom. Štatistiky prezrádzajú, že od roku 1987 víťazným časom 3:42:20 h až celých 22 rokov. Až dovtedy, kým ho neprekonal Matej Tóth 3:41:32.
V Aktualitách Slovenského atletického zväzu o Pavlovi Szikorovi, okrem iného, píšu:
„Rodák z Lučenca začínal s atletikou v TJ VSŽ Košice po nástupe na košickú strojnícku priemyslovku. Začínal v bežeckej skupine chýrneho šprintéra Františka Mikluščáka, ktorý pochopil, že má vytrvalostné vlohy a vo februári 1969 ho posunul chodeckému koučovi Tiborovi Rimaiovi.
V máji v debute na 10 000 metrov, na košickom mítingu Deň víťazstva, došiel medzi poslednými, no v čs. tabuľkách staršieho dorastu za rok 1970 už figuroval v Top 10 (8 Slovákov, 2 Česi!).
Po skončení SPŠS dostal povolávací rozkaz do Banskej Bystrice, ale odtiaľ ho ešte v ten deň poslali do Prahy: ako zverenec Alexandra Zvolenského získal 2 čs. juniorské bronzy na 20 km (1972 a 1973).
Po návrate, do neporovnateľne skromnejších podmienok v Košiciach, ho 2 roky viedol znova Rimai, neskôr na diaľku tréner Sparty Václav Vágner, ktorý ho preorientoval z 20 km na 50 km.
V premiérovej päťdesiatke v Poděbradoch 1980 zašiel senzačný výkon 4:01:03 a v rámci majstrovstiev SR skončil na 2. mieste, predstihol ho len český rodák v banskobystrickom drese, Jaromír Vaňous.
Nedocenené 11. miesto na prvých MS 1983 v Helsinkách získal Szikora ešte ako člen VSŽ a Vágnerov zverenec, od januára 1984 však pod vedením Juraja Benčíka už štartoval za Duklu Banská Bystrica.
V tom roku mal skvelú fazónu, veľká škoda, že východný blok, na odplatu za americký bojkot moskovských OH 1980, negoval OH 1984 v Los Angeles a tak na tzv. Družbe, “kontraolympiáde” v Moskve, skončil Szikora na 2. mieste za Perlovom (ZSSR) v čase 3:45:53, lepšom ako dosiahol šampión OH 1984 Mexičan Gonzales, a najlepšom, aký dovtedy zašiel čs. chodec. Nebyť politikov, možno mohol mať olympijskú medailu…
Na stuttgartských ME 1986 došiel 8., ale životnú formu dosiahol o rok neskôr: v apríli 1987 druhý raz vyhral Dudinskú päťdesiatku (prvý raz v premiére 1982) v traťovom, aj v slovenskom rekorde, 3:42:20.
V septembri došiel v Ríme na MS na 7. mieste časom 3:49:44 h.
Skvostnú sériu zavŕšil 10. priečkou na OH 1988 v Soule, v ďalšom čase pod 3:50.
Najväčšie sklamanie zažil na ME 1990 v Splite, kde ho diskvalifikovali a na margo toho tvrdil, či spomínal:
„Cítil som životnú formu, trúfal som si skončiť v prvej päťke, možno aj na pódiu, no diskvalifikovali ma, som presvedčený, že neprávom.“
Kariéru skončil až ako 41-ročný v drese samostatného Slovenska na Svetovom pohári 1993. To už bol aj tréner – od roku 1989 viedol maďarského chodca Zoltána Czukora.“
Aj viaceré konkrétne fakty z jeho čulého športového života potvrdzujú, že Pavol Szikora mal v živote svoj cieľ.
Zajtra, v utorok 25. mája 2021, o 16. hodine vo Fiľakove, pri poslednej rozlúčke s ním, jeho najbližší z atletickej chôdze, medzi ktorými nebudú chýbať, napríklad tréner Juraj Benčík a jeho klubový kolega z atletických čias vo VSŽ Košice a neskôr aj Dukly Banská Bystrica, Jozef Sabo, čo to doplnia. Možno už iba pre seba.
Mal cieľ… Aktualizoval ho. Žil svoj život, nie život niekoho iného. Robil veci, ktoré neodporovali morálnym zásadám a svojim konaním neubližoval ostatným. Nič v živote nedostal zadarmo. Všetko bolo len vecou jeho tvrdej práce, pevnej vôle, vytrvalosti, odhodlania a vášne pre to, čo robil.
V našom rebríčku ľudských a športových hodnôt Duklasportu.sk dopisujeme:
„Pavol Szikora bol, a na večnosť zostane, práve preto skutočným velikánom.“
Česť jeho nehynúcej pamiatke!
