So súčasným prezidentom Slovenského atletického zväzu a viceprezidentom Slovenského olympijského výboru PaedDr. Petrom Korčokom, PhD. som sa začal bližšie názorovo spoznávať počas môjho druhého pôsobenia vo Vojenskom športovom centre Dukla Banská Bystrica. Bolo to v polovici prvého roku 21. storočia, keď som tam vykonával funkciu vedúceho marketingu. Vedel som o ňom, že sa narodil 12. augusta 1974 v Šahách, ale iba narodil, lebo svoje detské roky prežil v Krupine, kde v školskom roku 1991/1992 úspešne ukončil stredoškolské štúdium na tamojšom Gymnáziu Andreja Sládkoviča.
V tom čase už bol aktívnym športovcom, reprezentantom Slovenskej republiky, ktorý sa venoval atletickej chôdzi na 20 a 50 km tratiach. Bolo o ňom známe aj to, že je úspešným absolventom vysokej školy v Banskej Bystrici, presnejšie tamojšej Fakulty prírodných a humanitných vied, kde vyštudoval aprobáciu Telesná výchova – Geografia. Mal za sebou ako reprezentant svoje prvé OH v roku 2000 i druhé o 4 roky neskôr. Dokonca aj zaujímavú knižnú prvotinu „Všetko o chôdzi“, so spoluautorom Martinom Pupišom, v tom čase so svojím mladším súperom na tratiach atletickej chôdze, ale tiež dobrým priateľom, v súčasnosti vysokoškolským profesorom.
Netajím, brožovaná knižka na 236 stranách, zaujala aj moju maličkosť. Zaoberá sa totiž históriou chôdze, štruktúrou športového výkonu v chôdzi, športovou prípravou, chôdzou a jej biomechanickou charakteristikou, rozhodovaním v chôdzi, ale aj dopingom v športe či regeneráciou a strečingom. Kniha bola vyprevadená k čitateľskej verejnosti ešte v roku 2006. Osobne si ňou zalistujem a rozmýšľam nad jej obsahovými súvislosťami aj dnes. Vôbec nie preto, že Peter Korčok reprezentoval Slovenskú republiku, napríklad na Majstrovstvách sveta v roku 2005, kde skončil na 10. mieste v chôdzi na 50 km, ani nie preto, že sa aktívne zúčastnil, ako špičkový atlét, až 3 olympijských hier – v rokoch 2000, 2004 a 2008.
Sledoval som jeho aktivity i prístup k povinnostiam aj potom, keď, ako 34-ročný, ukončil v novembri 2008 svoju aktívnu pretekársku kariéru. Pri vrcholovom športe zostal. V rokoch 2009 – 2011 bol riaditeľom VŠC Dukla Banská Bystrica, v súčasnosti, ako je uvedené v úvode tejto publicistiky, vykonáva funkciu prezidenta Slovenského atletického zväzu a viceprezidenta Slovenského olympijského výboru. V roku 2016 bol šéfom úspešnej slovenskej olympijskej výpravy na OH v Rio de Janeiro.
Úspešný mladý muž, starostlivý manžel, otec 2 zaujímavých športových ratolestí. Starší syn Peter, s rokom narodenia 2007, brúsi svoje futbalové ostrohy vo Futbalovej akadémii MFK Dukla Banská Bystrica a mladší Jakub sa venuje najmä atletike a basketbalu. Niet sa čo čudovať, ich mamička, Petrova manželka Mária, je bývalou reprezentantkou Slovenskej republiky, účastníčkou MS v športovej gymnastike – vo švajčiarskom meste Lausanne. Toto malé mestečko vo frankofónnej časti Švajčiarska, pri brehu Ženevského jazera, je okrem iného, známym sídlom Medzinárodného olympijského výboru. Nuž a práve tam bojovala, v tom čase pretekárka gymnastického oddielu z Detvy, pani Mária, ešte pod svojím rodným menom, ako viacnásobná majsterka Slovenskej republiky, o najvyššie gymnastické pocty vo svete. Nie, osobne som sa s ňou o tom nikdy v širších súvislostiach nerozprával, ale počas jedného futbalového zápasu o majstrovské body žiakov som zistil, že športu rozumie a má ho veľmi rada. Dokáže byť pri ňom tak šťastná, ako si to jej myseľ zaumieni.
Čínsky učiteľ, editor, politik a filozof Konfucius, ktorý žil v rokoch 552 (551) – 479 p. n. l., povedal, že všetko je krásne, ale nie všetci sú schopní to vidieť. Mimochodom, k takej myšlienke ma vtedy, na futbalovom ihrisku v Priechode, priviedlo jej rozprávanie o športe.
Nebolo to rozprávanie o športovom všeličom, len o kvalite športovej prípravy. Človek nezistí občas hodnotu okamihu, kým sa nestane ten okamih spomienkou.
Aj s Petrom Korčokom, seniorom, o ktorom budú ďalšie riadky tohto publicistického celku, sme viedli množstvo debát od nášho zoznámenia na športové a iné témy. Aj na oblasť vzdelávania. Osobne sa radím medzi tých, ktorí tvrdia, že vzdelanie bez hodnôt, hoci môže byť užitočné, skôr z človeka urobí chytrého diabla, ako múdru, všestranne sa rozvíjajúcu osobnosť. Raz, pri jednej príležitosti, som sa opýtal Petra Korčoka, ako sa na jeho športovanie v mladosti pozerali jeho rodičia. Vedel som totiž, že jeho otecko je, nielen v Krupine či na Honte, známy lekár. Keď som mu takú otázku adresoval, zareagoval:
„Už od detstva som chcel byť športovcom, s túžbou reprezentovať svoju vlasť. Rodičia ma viedli k tomu, aby som zmysluplne v detstve využíval svoj voľný čas, ale motivovali ma aj pre môj harmonický rozvoj. Nehovorím to ako frázu, moje stredoškolské úspechy nevnímali cez reprezentačné atletické tričko, ale prostredníctvom takého smerovania v mojom živote, ktoré ma v neskorších rokoch bude živiť.“
Dôkaz, že každý stupeň vzdelania sa začína detstvom:
„Ako dieťa som hrával stolný tenis, venoval som sa plávaniu a potápaniu bez prístroja – na nádych. Až do ukončenia základnej školy. To potápanie na nádych ma zaujíma do dnešných dní, preto sa mu stále venujem. S atletikou som začal okolo 14 rokov svojho veku. V Krupine na tom zanechali svoju pečať motivácie bratia Klimkovci. Hlavne Róbert Klimko, ktorý sedával v triede s mojím starším bratom Mariánom. Už vtedy robil atletickú chôdzu. Naviac, Jozef Pribilinec získal v roku 1988 svoju ďalšiu medailu. Zlatú, olympijskú na 20 km trati. Stal sa v Soule olympijským víťazom. Tých medailí z MS a ME mal dovtedy oveľa viac.
Ja som sa v tom čase venoval aj behom na stredné trate, neskôr len chôdzi. Dokonca som sa v jednom čase venoval aj kondičnej kulturistike. Nikdy som sa tým na verejnosti nechválil. Mal som len 16 rokov, keď som sa stal na halových majstrovstvách Slovenskej republiky po prvý raz vo svojej kategórii majstrom republiky. Až vtedy sa dozvedeli moji spolužiaci, že robím vrcholový šport a že som sa dostal do reprezentácie Slovenskej republiky. Vrcholovo som potom robil atletickú chôdzu až do svojich 34 rokov.“
Všetko zaujímavé spomienky Petra Korčoka na svoje detstvo i mládežnícke roky. Na mladosti je krásne to, že môže obdivovať bez toho, aby chápala. Peter Korčok nás svojimi slovami presviedča, že aj dnes má v úcte sny svojej mladosti. Je príjemné mu načúvať:
„Keď som ukončil gymnaziálne štúdie, nastúpil som nielen na vysokoškolské štúdium, ale aj do strediska vrcholového športu mládeže v Dukle Banská Bystrica. Veľmi som už skôr túžil byť hrdý na veľkosť tejto, vo svete, stále uznávanej značky. V Dukle som býval medzi svojimi, pomáhal som viacerým chlapcom v prípravách na maturitné skúšky či prijímacie pohovory na vysokú školu. Sám som sa snažil zodpovedne študovať. Zrejme existuje vek, kedy sa musíme rozhodnúť, či si predĺžime mladosť, alebo život so všetkým, čo k nemu patrí. V mojom prípade to boli aj otázky duálnosti v športe. Otcovej zásade, že sa mám zapojiť do takej práce, ktorá bude osožná spoločnosti, som sa nechcel spreneveriť. Nepatril som k exhibicionistom, alebo tým, ktorí by sa chválili výsledkami, úspechmi ktoré dosahovali. Vedel som však, že bez každodennej práci na sebe, sotva niečo niekto dokáže či dokázal. Do Banskej Bystrici som prišiel preto, aby som v športe niečo dokázal.
Ako 16-ročného ma trénovali skvelí tréneri Miroslav Ďumbala a Roman Parolek, ale aj sám som už mal určité skúsenosti z trénovania. Potvrdiť to môže môj neskorší kolega z reprezentácie Miloš Bátovský. Život vie priniesť situácie, ktoré dostatočne overia, či sú naše sny postavené na realite. Keď moji tréneri v behoch, spomeniem napríklad pána Leonarda Lendvorského z Krupiny, vážne ochoreli, prevzal som po nich, na určitú dobu, trénerskú skupinu s talentovanými mladými športovcami, do ktorej patril aj Miloš Bátovský. Neskôr sme sa stretli v skupine mládežníkov na Dukle. Do Dukly Banská Bystrica som nastúpil v roku 1993, od mojich 21 rokov sa stal mojim trénerom Juraj Benčík. Nikdy som si nemyslel, že v nej raz budem veliteľom, ale už dávno pred tým som bol hrdý na tento klub, v ktorom som mohol pracovať a spolupracovať.
Po nežnej revolúcii, teda ešte v roku 1993 a 2 – 3 ďalších, sa žilo v Dukle zo zotrvačnosti. Pamätám si na príplatky na stravnú jednotku počas sústredení, na spoluprácu s fyzioterapeutmi či lekármi, ale postupne sa všetko, aj na úseku práce s mládežou, zhoršovalo. To dobré z minulosti skončilo, keď najmä roky 1997 a 1998 boli veľmi ťažké. Zažil som dokonca obdobie, kedy som išiel na sústredenie bez trénera, ale i také, keď sme si na sústredení platili stravu zo svojho vlastného rozpočtu. V Dukle zrušili mládež, lebo niekto povedal, že Dukla sa o mládež starať nemôže! Postupne sa znižovali počty trénerov, hlavne v systéme mládežníckej prípravy, ak to vôbec nejaký systém bol. Museli byť často udeľované výnimky na sústredenia, aby vrcholový športovec mohol na sústredenie vôbec ísť.
Zažil som aj také obdobie, že som na sústredenie, dokonca aj do zahraničia, išiel úplne sám. Nielen bez trénera, ale aj bez sparingpartnera. Tak som bol napríklad sám na sústredení v Amerike či v Bulharsku. Mám aj také úsmevné príhody, so smútkom na duši, zo sústredenia v Bulharsku, keď sa ma opýtal nemecký tréner Weigel (pozn. autorov: Ronald Weigel z bývalej NDR, majster sveta a bývalý držiteľ 2 svetových rekordov na 50 km, ktorého Jozef Pribilinec na OH v Soule, na 20 km trati, odsunul na 2. miesto o 3 sekundy a keď do cieľa prišlo z 53 chodcov až 49, a keď medzi nimi skončili na vynikajúcich miestach aj 5. Roman Mrázek a 15. Pavol Blažek – také niečo asi už ťažko zažijeme), v nadmorskej výške nad 2 100 metrov, že kde mám trénera či fyzioterapeuta a ja som mu odpovedal, že nemám nikoho, že som tu sám, skonštatoval: „Peter, na čo si sem prišiel?“ Po týchto jeho slovách som si v duchu pomyslel – „Počkajte, ja vám to v pretekoch ukážem!“
Ich pretekár skončil na dobre obsadenom podujatí 3. – a ja som bol na 13. mieste. Ak sa nemýlim, bolo to v roku 2003. Tá doba bola pre atletickú chôdzu veľmi náročná. Aj pre mnohé iné odvetvia tohto druhu športu. Presvedčil som sa aj vtedy, na vlastnej koži, prečo sa musí aj špičkový športovec vzdelávať. Ani keď má po ruke trénera, ktorý mu, samozrejme, nemôže v každom okamihu, v každej chvíli, poradiť. Pretekár musí byť natoľko erudovaný sám, aby vedel prijať správne rozhodnutie, čo má v danom okamihu robiť. Dôkaz potreby vzdelávania i samovzdelávania.
Nie každému sa také moje názory páčili, nie každý tréner s nimi v tom čase súhlasil. Nebol som príjemný pre tých, ktorí nechceli aby do tréningovej práce vstupovali nové moderné metódy, aby sme vedeli aký je postoj k danej metodike samotného pretekára, prečo a ako sa v praxi využíva napríklad hypoxický tréning a čo v konečnom dôsledku prináša. Boli sme spolu s lyžiarmi Bátorym a Bajčičákom u nás prví, ktorí sme u nás vyskúšali účinnosť a výhody hypoxických stanov. Nemali sme k tomu, v tom čase, ani potrebnú metodiku.
Viem, v tom čase ešte pretekali, aj v atletickej chôdzi, ešte skvelí chodci. Mám na mysli Pavla Blažeka, Romana Mrázeka či Igora Kollára, keď sa začala medzi nimi pomaly presadzovať aj mladšia skupina chodcov. Do nej patrili napríklad aj Kazimír Verkin, Martin Maruška či ďalší. V tom období ale začala vyrastať aj ešte mladšia skupina, z ktorej vzišiel napríklad aj Matej Tóth.
Keď chodecká sekcia prijala na svojom zasadnutí, aby vznikol aj post pretekára, reprezentanta v nej, navrhli na tento post moju maličkosť. Aj preto uvádzam to, o čom sa veľa nepublikovalo, ba ani dnes nepublikuje. Viem, doba je iná, náročnejšia, ale bude vždy taká, akú si ju urobíme. Ubehlo vyše 18 rokov od chvíle, kedy som, ako zástupca športovcov, hovoril aj na medzinárodnom fóre o potrebe uplatňovania zásad duálnosti vo vrcholovom športe.“
– zakončil Peter Korčok.
Nechceme obhajovať, aj v tomto článku načrtnuté a spomínané, lenže svetový rýchlik nám v tejto oblasti poriadne ušiel. Výhovorky typu „Prečo?“ – neobstoja.“ Veľmi zaujímavé myšlienky Petra Korčoka, a skutočnosti, nielen na zamyslenie. Aj v súvislosti s práve skončenými OH v Paríži, o čom sa rozbehla, ako to už v súčasnosti býva, rozsiahla „diskusia“ na sociálnych sieťach.
Posledných 34 rokov som sa každé ráno ako novinár – publicista, pozeral do zrkadla, a pýtal sa: „Ak by bol dnešný deň mojím posledným, robil by som to, čo budem robiť dnes? Ak bola odpoveď nie, viac dní po sebe, vedel som, že niečo musím zmeniť.
A v posledných rokoch prinášam či prinášame, nielen v mojich knihách či na Duklasport.sk, takéto publicistické výstupy. K svojím doterajším, vyše 20 vydaným knižným publikáciám, som sa rozhodol pridať ďalšie. Verím, že mi to čas a zdravie dovolí. Formou splnenia výskumnej úlohy, prostredníctvom živej pamäti vybraných a oslovených funkcionárov, konkrétnejšie politických, štátnej a verejnej správy, funkcionárov športových činností, ale i rôznych iných zástupcov slovenskej society o tom, čo sa na prelome 20. a 21. storočia šinie slovenským športom – prostredníctvom života hlavne bežných ľudí v Slovenskej republike. Pomaly túto societu začínam rozširovať aj o kvalitné zahraničné mozgové potenciály. Jeho pilotná, overovacia fáza je na svete.
V centre záujmu našej publicistiky boli, sú a zostanú ľudia, ktorí sa na rôznych úrovniach zaujímali, alebo stále zaujímajú, podporovali, alebo stále podporujú, hlavne pozitívne ovplyvňovali či ovplyvňujú, filozofiu a sociálne pohľady na pohyb a šport. Medzi také patrí, okrem ekonomickej časti, aj problematika duchovných aspektov pohybu, fenomén súťaživosti a tiež problematika udržateľnosti vývoja v súčasnom športe. Sme presvedčení, že aj tento príbeh potvrdzuje potrebu takejto, v Slovenskej republike zatiaľ čitateľskej verejnosti nepribližovanej, činnosti.
