Rady skúsených futbalových žurnalistov v slovenskej republike rednú. Neskoro večer, 17. marca 2021, dotĺklo statočné novinárske futbalové srdce, na prvý pohľad nenápadného slovenského žurnalistického velikána, Eugena Magdu.
Úspešného vysokoškolsky vzdelaného človeka v oblasti archivárstva, ktorý ešte počas vysokoškolských štúdií pričuchol k novinárskej robote, aj zásluhou v tom čase v československej športovej žurnalistike profesionálne pôsobiacich vynikajúcich futbalových novinárov. Ján Novák, Igor Mráz, Jozef Kšiňan i mnohí nespomenutí, ktorí sa v žurnalistickej praxi písaného slova dokázali pohybovať ako ryba vo vode, kvalitou svojej práce nadchli veľmi mladého rodáka z východoslovenskej obce Hraň, kde uzrel svetlo sveta ešte v roku 1939.
Eugen, alebo ak chcete, Žeňo, pred rokmi pri tvorbe jednej knihy, vo voľnej debate s herne veľmi kvalitným futbalistom, ale i skvelým človekom, aj priateľom nás oboch, vyslovil aj takúto krátku úvahu:
„Sú velikáni, ktorí dávajú každému pocítiť jeho malosť. Ale skutočný velikán je človek, ktorý dáva každému človeku pocit vlastnej veľkosti. Morjo (tak najbližší z futbalovej rodiny oslovovali, oslovujú a budú oslovovať Andreja Daňka – poznámka autora tohto nekrológu, tejto spomienky), preto sme radi, že sme s tebou a môžeme sa otvorene, priamo, rozprávať na každú tému.“
Kto by náhodou z mimo futbalovej rodiny nevedel o koho ide, stačí sa zoznámiť so životopisom rodáka nášho slovenského Zemplína, neskôr skvelého záložníka slávnych futbalových VSS Košice, za čias, keď tam trénersky, okrem iných, pôsobili napríklad Štefan Jačiansky či docent Jozef Vengloš.
A práve Andrej Daňko, mimochodom vzdelaný, rozhľadený, ale i ľudovou múdrosťou veľmi ošľahaný človek, na Žeňov názor vtedy zareagoval:
„Splatiť za dobro dobrom dokáže každý chám, dobré za zlo len velikán.“
Vo chvíli, keď sa táto smutná zvesť o smrti Eugena Magdu dostala aj k Andrejovi Daňkovi, ktorý spolu, žiaľ, dnes už tiež s nebohým Jarom Pollákom, a aj stále trénersky pôsobiacim Jožkom Štafurom, vytvorili v drese slávnych košických strojárov nezabudnuteľnú, fantasticky hrajúcu záložnú trojicu, nezabudol pripomenúť ani toto:
„Eugen so sebou priniesol z Bratislavy do Košíc aj hodnú nošu kvalitných futbalových článkov. Prišiel z vtedajšieho futbalového týždenníka TIP, pomerne rýchlo sme ho v našom mužstve „zobrali za svojho“. Aj preto, lebo písal o futbale hutne, vedel dynamikou i faktografiou vtiahnuť čitateľa do deja, pritom ctil zápasovú atmosféru, nikomu publicistikou nenadbiehal.
Smrť každého je smutnou udalosťou. Najviac pre pozostalých, priateľov, blízkych. Odchod Eugena Magdu na druhý svet je najväčšou stratou pre históriu nášho futbalu. Najväčšou stratou preto, lebo zomrel, naše rady medzi živými opustil motivátor, odborník, autor mnohých, pre životy iných, vo futbale potrebných vecí.
Žiaľ, tie potrebné veci zomierajú čoraz viac, kým sme nažive a vzdávame sa toho, čo by sme si mali trvalo vážiť. Konkrétne mám na mysli, sústavne hlbšie spoznávanie našej futbalovej histórie v súvislostiach našich životov. Tam bol Eugen Magda majstrom slova i duše.“
Vymenovať všetko čo napísal, je v tejto chvíli a na takomto malom priestore, nemožné. Ako redaktor písal pre denník Šport (1962 – 1969), Večerník (1969 – 1983), už v úvode nekrológu spomínaný Tip, týždenník pre futbal a hokej (1983 – 1992), slovenský Východ (1992-1996), denník Lúč (1996 – 1999), regionálny Košický denník, pričom v mnohých z nich pôsobil aj ako vedúci oddelení.
Keď prispieval do športovo ladených farebných časopisov Na hrane a Svet športu, nie raz sme sa zoširoka rozprávali o potrebe zvyšovania kvality písaného slova o futbale v Slovenskej republike, či športe vôbec. Utkvela mi z tohto obdobia jedna jeho veľmi múdra poznámka, ktorú v našej debate vyslovil:
Mohol, a mal právo, vyslovovať aj také názory. Venoval sa, totiž, dlhé roky aj publikačnej činnosti a do jeho bohatej zbierky patria diela ako „Šesťdesiat rokov Slovana“, „Storočnica košického futbalu“ či „Základný kameň slovenského futbalu“.
„Vieš, Jožko, kvalita tvorby histórie o futbale, prinášanie komentárov zo zápasov, je schopnosť si uvedomiť, že ťa ani nemusí každý čítať, lebo kvalita znamená robiť to dobre aj vtedy, keď sa nikto na vlastné chyby nedokáže pozerať, lebo ich nevidí, preto ich pripisuje druhým! Preto často pauzujú korektné systémové analýzy a zlepšovanie kvality obsahu tvorby histórie samotnej.“
V roku 1967 bol šéfom tlačového strediska na MS 1967 v basketbale žien v bratislavskej skupine a od roku 1993 bol vedúcim tlačových stredísk na medzištátnych či medzinárodných futbalových stretnutiach hraných v Košiciach.
Zároveň je jediným Slovákom, ktorý doposiaľ viedol tlačovú besedu s Pelém. Počas návštevy tejto hviezdy vo vtedajších futbalových Košiciach.
Počas kariéry navštívil športové podujatia v 26 krajinách, v 68 európskych mestách.
Za svoju činnosť bol niekoľkokrát ocenený, je držiteľom Ceny fair play MUDr. Ivana Chodáka, Zlatej medaily SFZ, Ceny primátora Košíc, či ceny predsedu Košického samosprávneho kraja. V roku 2014 sa stal držiteľom Oxford Encyclopedia Certificate ako slovenská osobnosť v oblasti žurnalistiky.
Keď sme sa v príprave na priblíženie života a diela Eugena Magdu z oblasti, predovšetkým futbalovej, s dôrazom na futbal, náš, slovenský, pýtali súčasného prezidenta Východoslovenského futbalového zväzu (VsFZ) a viceprezidenta Slovenského futbalového zväzu (SFZ) Ing. Richarda Havrilu, ako vnímal žijúcu osobnosť Eugena Magdu, pohotovo vyriekol:
„Bol nesmierne skromný a úžasne pracovitý človek, ktorý sa tešil v našom futbalovom hnutí mimoriadnej obľube.“
Patrí sa ešte raz zdôrazniť: Naše futbalové rady opúšťa nenápadný slovenský žurnalistický velikán!
Nech mu je naša rodná zem ľahká! Česť jeho nehynúcej pamiatke!
