Ani pri jeho okrúhlom životnom jubileu sa neodvážime písať životopis, ktorý je úzko spojený s futbalom. Od toho detského, na ulici Teplická 3 v rodnej Spišskej Novej Vsi, až po obdobie, keď trénoval chlapcov Dudiniec, najmenšieho slovenského kúpeľného mestečka na slovenskom Honte. Pochádza z rodiny, v ktorej vyrastalo v Spišskej Novej Vsi spolu 7 detí. Chlapci z nich boli 3, ale iba 2 hrávali futbal. Jeho starší brat Jozef obliekal futbalový dres vtedajšieho Tatranu Spišská Nová Ves a on hrával za Lokomotívu. Nechajme však hovoriť samotného jubilanta Ing. Jána Zekuciu.
„Ja som sa vlastne narodil o 2 dni skôr, než ma zapísali do matriky a vystavili môj rodný list. Doma mi povedali, že som sa narodil 26. augusta 1946. Len otcova mamka, moja babička, ma išla zapísať, vraj pre nával robôt v rodine poľnohospodára, na matriku až 28. augusta 1946 ako povojnové dieťa, ktoré začalo naháňať to malé guľaté čudo s názvom futbal pri pasení kráv na priľahlých lúkach a pasienkoch Hornádu. Naháňal som ho spolu najčastejšie s Milanom Fukerom, Milanom Hamráčkom, Ďurom Hamráčkom i ďalšími.“
Keď nám rozpráva o svojej minulosti, zavše sa pristavíme i pri 2 jeho vnukoch, dvojičkách, Lukášovi a Viktorovi, ktorí ako 15-roční už obliekajú dresy dorasteneckých Dudiniec.
„Dnes je iná doba, sú iné vymoženosti a prednosti. Ja len verím, že ich tréneri, mám na mysli trénerov Lukyho a Vikyho, tiež budú svojou odbornou robotou motivovať vrátane ich spoluhráčov, mladých chlapcov, pre vrcholový futbal. Tým mojim prvým trénerom, mal som vtedy sotva 12 rokov, bol Štefan Rusnák, ktorého sme v Spišskej Novej Vsi volali Borhy. A Borhy, to bol pojem!“
– vysvetľuje dnes čerstvý 75-ročný oslávenec, aby pri tomto priezvisku pohotovo dodal:
„Karol Borhy sa narodil v Budapešti. Bol v tom čase pánom trénerom. Znie to neuveriteľne, ale práve keď slávny Karol Borhy vyhral s ČH Bratislava československú I. ligu, moja maličkosť začala hrať organizovaný futbal v Spišskej Novej Vsi. V Spišskej Novej Vsi sme tiež mali skvelých trénerov.
V prvoligovom doraste, do ktorého ma preradili ako 15-ročného, ma trénoval Jozef Vysopal. Bývalý stopér Lokomotívy Spišská Nová Ves. Vzdelaný a zásadový človek. V ligovom doraste som toho veľa nenahral, „ostaršili“ ma, aby som už ako 16-ročný mohol hrávať II. ligu za dospelých v drese Lokomotívy Spišská Nová Ves. Pamätám sa dobre, že svoj prvý zápas som medzi dospelými odohral v Košiciach na Lokomotíve a hral som na ľavého krídelníka Fera Šnýra,“
– zaspomína s odstupom množstva prežitých rokov, aby podotkol a zvýraznil:
„… a náš dorastenecký tréner pán Vysopal priviedol medzi prvoligistov aj skvelého Jána Kozáka st., neskôr úspešného futbalistu – reprezentanta Československa, ba aj Paľa Ondíka, ktorý brankársky vyrastal v Spišskej Novej Vsi, aby sa neskôr zapísal vďaka futbalu do Guinnesovej knihy rekordov. V I. československej futbalovej lige odohral ako jediný na svete iba 1 minútu. V drese Dukly Banská Bystrica. V drese tej Dukly, kde som ja ako absolvent vysokoškolského štúdia tiež vojenčil. Spolu napríklad s Ferom Hoholkom, slávnym krídelným útočníkom VSS Košice, Florom Štefančinom z Bardejova, ktorý vyhral s Masopustom ako trénerom aj slávny turnaj v talianskom Viareggiu a ďalšími. Hej, s tým Josefom Masopustom, čo bol v roku 1962 vyhlásený za najlepšieho futbalistu Európy. Keď som ako absolvent najskôr narukoval do pražskej Dukly, robil tam spolu s Brumovským asistenta ďalšiemu slávnemu trénerovi Jaroslavovi Vejvodovi.“
Ing. Ján Zekucia má históriu 60. a 70. rokov minulého storočia medzi prvoligovými hráčmi na prvoligových štadiónoch hráčsky prežitú. Vtedajší známy športový redaktor pražského Sportu, Karel Černoch, o ňom v jednom článku napísal, že Ján Zekucia hrá pravdepodobne futbal 21. storočia, hrá tvrdo, asi sa v 21. storočí bude hrať futbal v železnom brnení. Nie je to citát, ale parafráza z vtedajšieho Československého sportu, do ktorého spoluautor článku Jozef Mazár tiež ako redakčný elév v tom čase prispieval. Keď to oslávencovi prečítal z daného média, iba sa pre neho typicky usmial, aby hlasno zareagoval:
„Futbal, ten kvalitný, sa hrá aj dnes s plným nasadením. Hej, bol som v obrane tvrdý, nekompromisný ako britva. Mal som skvelú kondíciu. Do AC Nitra som nastúpil hrať, keď som zmaturoval na Strednej poľnohospodárskej škole technickej v Spišskej Novej Vsi v roku 1966. V pamätnom futbalovom ročníku 1970/1971 sme postúpili s Nitrou do I. ligy. Bol to v histórii Nitry len 2. postup medzi najlepších, v tom čase vo vyspelom, aj futbalovom, Československu. Celkom som hral v drese Nitry futbal 5 rokov. Až kým ma tréner, pán František Skyva nepresvedčil, aby som prišiel posilniť vtedajšiu Detvu, ktorá hrala vtedy najvyššiu slovenskú futbalovú súťaž – I. slovenskú národnú futbalovú ligu.“
– boli ďalšie zaujímavé slová Jána Zekuciu. Čo slovo to meno a priezvisko, čo slovo, to kus histórie. Napriek tomu sa neodvážime tvrdiť, že píšeme vďaka Ing. Jánovi Zekuciovi futbalové dejiny AC Nitra. Rovnako nie ani bývalej futbalovej Detvy či niekdajších futbalových Šiah na juhu Slovenska, o ktorých Ing. Ján Zekucia hovorí aj toto:
„Vieš, mal som ukončené vysokoškolské štúdium, príroda a poľnohospodárstvo mi ostali blízke na celý život. Po 2 rokoch pôsobenia v Detve ma zamestnali v JRD Červená zástava v Šahách. Nebudem hovoriť vymyslené či poprekrúcané mená a priezviská, ani vymyslené historky o futbale. Do Nitry som prišiel hrať futbal, keď tam hrala ešte stará garda AC Nitra: Jozef Fojtík, Vilo Padúch, Viliam Kubačka, Michal Dobaj a ďalší.
Neskôr som hrával s Vladimírom Szabom, ktorého prezývali Sarti (podľa slávneho talianskeho brankára Giulianiho Sartiho), Danielom Ižoldom, Júliusom Porubským, Stanom Dominkom, Lacom Michálekom, Fedorom Štarkem, Františkom Švecom, Vladom Ternénym, Františkom Halásom, Ivanom Hornom, Dušanom Šrámekom, ale i ďalšími, v pražskej Dukle som pár mesiacov trénoval spolu s hráčmi Dvořákom, Samekom, Bendlom, Jozefom Móderom, Ivanom Hrdličkom, Zdenkom Nehodom a znova i ďalšími. Hej, čo meno, to futbalový pojem.
Potom ma preradili do Dukly Banská Bystrica, tam bol v tom čase trénerom Ľubomír Škvarenina a hráčmi, okrem už spomenutých Fera Hoholka a Flora Štefančina, napríklad aj Miro Kovařik, Pavel Michálik, Janko Ilavský, Karol Šulgan, Pavol Hudcovský a znova ďalší.
V Detve, do ktorej som prišiel v roku 1972, hrávali Kondrlíkovci Vlado a Július, Jozef Šálka, Mikuláš Czingel, rovnako veľa futbalistov, ktorí úprimne ľúbili futbal, obliekalo aj modro-biele dresy Slovana Šahy. Spomenúť môžem napríklad Vladislava Ligača, Tiladára Tótha, dr. Kolomana Ballu, Františka Burcela, Jána Konca, Gaba Urbana, Štefana Urbana, nech mi prepáčia ostatní, že hlavne z priestorových dôvodov, neuvediem aj ostatných. I keď, a to zdôrazňujem, na naše zápasy chodilo aj v Šahách množstvo divákov. Napríklad, keď sme hrali v krajskom majstrovstve s Levicami, prišlo do Šiah na futbal aj 3 000 priaznivcov futbalu. Ale v Šahách sme hrávali aj hokej. Ech, to boli časy…
Natrvalo sa patrí pospomínať najznámejších, športu oddaných ľudí zo Šiah, ku ktorým patrili i hokejoví patróni a protagonisti, spolutvorcovia dejín: Jimmy Levy, Alexandre Harna, Gustaffson alias Gustáv Socháň, Laco Ligač, ale aj hokejisti, ktorí Šahy prichádzali hráčsky posilniť zo Zvolena, napr. Jano Filo, Milan Supuka, Majo Engler, brankár Jožko Machaj a iní.
Spomenúť sa patrí aj vzácne športu, a Šahám, oddané osobnosti: Jána Frascha, brankára futbalu Ondreja Kováča, Jána Kutníka, škoda, že už nežijú funkcionári, napr. Július Harna, ale napríklad i sponzor Ladislav Frenko. Mal mäso – výrobňu a z družstva sme zavše dostali na „koštovku“, zvyčajne po víťazstvách či už futbalových, alebo hokejových, aj víno. Nevyslovujem tie mená a priezviská ako súčasť profesionálne napísanej histórie. Skôr je to vďačnosť.“
Ing. Ján Zekucia by najradšej vyzdvihol všetkých, ktorí v sebe so športom, ale i bežnom živote nosili, a stále nosia, kus ľudského dobra. Do športových knižných fondov nikdy nepribudnú všetci. Keď sme včera, t. z. 27. augusta 2021, išli v aute z futbalových osláv bývalej Nitry do našich krásnych Dudiniec domov, v aute odznelo, že skloniť sa je vždy potrebné i pred čitateľmi takých spomienok.
Poznanie, šírenie skutočnej pravdy, je podporou toľko omieľanej slobody. Zavše aj v čase neslobodna. Pravda najviac oslobodzuje, literárne fakty zo športu, futbalu zvlášť, však napriek tomu ostávajú zapadnuté zväčša prachom nepotrebnosti. Len v čase jubileí si ich občas, aj za cenu nepresností, zvykneme oživovať.
Jankovi prajeme, za Duklasport.sk a nielen futbalových fanúšikov, k jeho dnešným „papierovým“ 75. narodeninám veľa zdravia a jeho neutíchajúceho pozitívneho pohľadu na svet, pohodu a radosť zo života!
