S futbalom začínal ako 9-ročný medzi žiakmi TJ Družstevník Terany. Viac bolo v tom čase aj na Honte takých ratolestí, ktoré milovali šport a futbal zvlášť. Vo výstroji, ako veľkí a slávni futbalisti, vybiehal v Teranoch, dedinke vedľa kúpeľného mestečka Dudince, k zápasom, ktoré chcel vyhrávať. Vo výstroji futbalovej, s trenírkami takmer po kopačky na nohách a ako väčšina vtedajších detí. K tomu, aby sa stretávali pravidelne, vôbec nepotrebovali mobil či internet. Milovali prírodu, pohyb v nej, futbal zvlášť.
Meno a priezvisko Zdenko Kamas sme na stránkach nášho portálu duklasport.sk spomínali aj v utorok 2. marca tohto roku 2021. Teraz sa pokúšame priblížiť jeho svet futbalu i športu, trochu v iných súvislostiach, ako príbeh inej vekovej skupiny, než bol ten pred týždňom o Ing. arch. Jozefovi Frtúsovi. Napriek tomu, že je medzi ich dátumom narodenia, a životnou orientáciou, rozdiel takmer 40 rokov, obaja mali v mladosti veľa spoločného. Milovali rodinu, šport, futbal a keď v zime napríklad zamrzol potok, či sa na okolitých lúkach objavil ľad, dokázali rýchlo vymeniť futbal za hokej.
Ako na to s odstupom rokov zvykne reagovať sám Zdenko Kamas?
Keď sme ho o to poprosili, v zaujímavej debate povedal aj toto:
„Neviem či sa patrí písať o mojom detstve i futbalovom raste tak zoširoka, lebo v našom regióne máme väčšie, a známejšie, i úspešnejšie futbalové osobnosti. Ale ak sa mám vyjadriť ústretovo, už aj z úcty k čitateľom, či mnohým malým, hlavne detským ctiteľom toho okrúhleho futbalového čuda, na regionálnom výbere mladších žiakov si ma všimol tréner Ernest Peterke a opýtal sa, či by som nechcel ísť hrávať futbal do Zvolena.
Takže moje ďalšie kroky viedli na hosťovanie do družstva mladších žiakov Zvolena, kde sme hrali ligu mladších žiakov, ba neskôr rôzne žiacke súťaže. Nosím v svojich myšlienkach stále spomienky na výborný kolektív a veľa ďalších známych futbalových mien a priezvisk, ale i prezývok z nášho regiónu.
Základnú školu v Dudinciach vystriedalo dnes už neexistujúce 8-ročné gymnázium na Okružnej ulici vo Zvolene. Dennodenné dochádzanie vlakom na trase Terany – Zvolen, a 90 minútová cesta, sa stali pre mňa doslova rituálom. Cestou som buď spal, alebo si robil úlohy, aby počas letných dní som po škole či tréningu, stihol ešte doma kamarátov na ihrisku.
Vďaka podpore rodičov a sestry Katky (v tom čase bola hráčkou žiakov Terian) som to všetko celkom úspešne zvládal. Dokonca aj prestup do Športového gymnázia v Banskej Bystrici, ktoré malo výsledkami svojej práce veľmi dobrý zvuk. Ono, na naše životy, v porovnávaní s tými, ktoré žijú mladí futbalisti dnes, podľa mojej mienky, musia byť robené veľmi kvalitne analýzy, aby sme sa dopracovali k skutočnému poznaniu objektívnych rozdielov.
Dnes nám svet ponúka, ako to dokumentuje COVID, cez smrť mnohých najbližších príbuzných a tolerancie hriechov morálky i odbornosti, hlavne vnútornej úprimnosti, so súčasnou hlavnou hodnotou u mnohých – mať pre seba množstvo peňazí a zo závislostí predovšetkým moc. Nie som až takým odborníkom, aby som dokázal zaujať komplexnosťou myšlienok, ale ak vám zastaví funkcionár, napríklad futbalu, na najmodernejšej Audine, lebo ste ho ako policajt zastavili za porušenie pravidiel, vy od neho za priestupok pýtate napríklad pokutu 20 eur a on vám odpovie:
„Nehnevajte sa, nemám peniaze!“
Aká to morálka? Aký to funkcionár? Nehnevajte sa, na také témy môj životný príbeh neorientujte.
Môjmu naturelu takí funkcionári na akýchkoľvek stoličkách dávno odpadli od srdca. Preto sa stratila na dlhé roky, podľa mojej mienky, aj potrebná spoločenská morálka. Veru, aj v súčasnom slovenskom futbale. Pozývam vás na spoločný exkurz s tými, ktorí ešte veria, že sa mnohé veľmi naklonené, a na šikmej ploche existujúce, v tomto prípade, vo futbalové dobro, obráti. Ale to by v prvom rade nesmeli funkcionári samotní v akýchkoľvek štruktúrach a zoskupeniach robiť zlé veci. Platí to, ale aj o funkcionároch či zástupcoch akejkoľvek moci na každej úrovni.
Môj futbalový životopis je bohatý, ale z hľadiska svetovosti mnou nepísaný. Až na jednu výnimku. Veľmi rád som čítal a aj teraz sa rád zoznamujem so životopismi slávnych futbalistov, s ich filozofiou futbalu a života, aby som sa sám pred sebou nemusel hanbiť, že neovládam aspoň na úrovni bežného maturanta odpovede, napríklad typu:
Prečo je v našom futbale dôležité líderstvo?
Prečo a ako je v praxi dôležité, aj vo futbale spájať a nie rozbíjať tímovú prácu, alebo sa zaoberať zdravou sebakritickosťou, sebadôverou či sebareflexiou?
Kníh na tieto futbalové témy je množstvo, neexistuje takmer žiadna, prečo sa dieťa vo futbalovej súčasnosti stáva, aj v podmienkach Slovenskej republiky, tovarom. O tom sa nepíše, nehovorí.
Je veľa kvalitných manažérov, s ktorými sa občas mám možnosť stretnúť a rozprávať, ktorí sú si istí, svojimi z praxe preukázateľnými schopnosťami, a napriek tomu stále v duši zisťujú, že kdesi vo svojej hĺbke majú svoj vlastný zdroj, z ktorého napríklad dokážu čerpať najmä v napätých situáciách energiu pre vlastné životy – v prípade futbalu občas aj pre prácu s malými deťmi.
Poviem to ešte trochu zrozumiteľnejšie. Sledujem zápas a evidentne vidím, ako sa rozdielový hráč daného mužstva, už 3. zápas za sebou, na hracej ploche trápi. Pýtam sa sám seba, kde ste vy, kvalitní mediálni odborníci futbalu, kde je tá trénerská kvalita, že to nevie divákom vysvetliť, lebo verte, ten kto úprimne ľúbi futbal a svojich miláčikov, by najradšej sám pomohol trápiacemu sa?!
Ale musí poznať dôvod. A vy píšete na klubové stránky, ponúkate senzácie, futbalové skvosty, ale nevidíte ako hráč neovláda svojho protivníka, teda súpera už vo vlastnom myšlienkovom poznaní. Alebo po dohode s priateľom, trénerom, dokážete zdynamizovať text, bez kvalitného posunu obsahom.
Som rád, to netajím, že sme sa dnes stretli. Využijem prítomnosť tvorcov portálu duklasport.sk a opýtam sa verejne:
Aká je vaša metodika tvorby o futbale a váš názor na prácu a spoluprácu s futbalovými médiami?“
Nezaskočil nás taký jeho postoj. Dokonca ho vítame. Vieme, že Zdenko Kamas už v mladosti hrával proti Škrtelovi, Hološkovi, Volešákovi, Ivanovi, Otočkovi, Labunovi, Kozáčikovi, v jednom klubovom drese s logom Dukla, po boku s Viktorom Pečovským, Radovanom Kulíkom, Tomášom Pančíkom, Pavlom Zlevským, Zdenkom Cimermanom, Martinom Ďuricom, i ďalšími v ligovom doraste, či neskôr s poniektorými aj medzi dospelými.
Keď sa ho na to pýtame, aby sme si overili naše vedomosti a poznanie tejto futbalovej doby, sám odpovedá takto:
„Mnohé z toho je za nami. Dnes deti, ba ani učitelia, nepoznajú ani veľké svetové futbalové mená, nie tie naše z nedávnej, nie tak dávno známej futbalovej histórie. My tu kričíme ako nám záleží na prevencii závislostí a šport odhadzujeme na smetisko dejín. Viete, ak zakončíte túto našu, vzájomným dialógom napĺňanú chvíľu, tu počas tohto nedeľného dopoludnia pred krásnymi, ale prázdnymi športoviskami Zvolena, isto urobíme ďalší krôčik zbližovania sa v pomoci súčasnému športu detí, futbalu zvlášť.“
Tesne pred ukončením stretnutia sme sa usmiali. Nevideli sme na mimiku tvárí, lebo tie moderné názvy toho, čo nám predpisuje odborná pandemická komisia, ktoré sme mali na tvári, vlastne ani nepoznáme.
Nás asi viac zaujímala od detstva reč úprimných srdiečok. Vlastných, i rozradostených, a šťastných u tých druhých.
Keď sme sa rozchádzali z niekoľko metrovej vzdialenosti do, na kilometre vzdialenej, diaľavy, jedno sme Zdenkovi stihli povedať, aby sme mu neostali dlžní odpoveď:
„Zdenko, usudzujeme, že Ty si iste tiež dobre poznal spisovateľa Ladislava Mňačka. Pýtal si sa na to, čo ctíme a čo sa snažíme prezentovať našou tvorbou. Nuž odpovedáme, a tak zakončíme náš 2. príbeh na týždeň, s našim hosťom, tentokrát s Tebou.
Úloha médií by mala byť veľmi zodpovedná. To je pre nás náročné, ale dôležité približovať čo najobjektívnejšie skutočnosť. Dostávať aj ľudí v športe či futbale, napríklad pri práci s deťmi či mládežou, ako Ty zvykneš vravievať, z toho chaosu.
Iste budeš súhlasiť, že si to vyžaduje dostatok vlastných skúseností, poznania a príkladov, ale mať i množstvo informácií od iných kvalitných a morálne hodnotných ľudí. Pamätáš si asi tiež na živé slová spisovateľa Ladislava Mňačka, ktorý raz pri jednej príležitosti povedal, že u novinárov nikdy nebola bohvie aká morálka?
Aby tomu bolo dnes inak, to si vyžaduje poznanie z odbornosti odvetvia, zároveň ich osobnú morálku, lebo všetko sa odtiaľ odvíja. Ale aj tí, čo verejne podávajú informácie, máme na mysli trénerov, klubových funkcionárov, funkcionárov zväzov, i ďalších do tohto súkolia zapojených, by mali verejnosti podávať také informácie, ktoré budú pozitívne riešiť problémy väčšiny ich členov, ale i športového národa, celej spoločnosti.
Nie je to ľahké. Nám osobne dnes hlavne v tomto smere chýba dlhodobá fundovaná diskusia. Verejná. Nie našou vinou taká dlhodobo v slovenskom futbale pauzuje.
Dnes by sme sa mali spájať pre užitočné a spoločnosti prospešné veci. Futbal je športom, ktorý aj na našom území robili statoční ľudia kvalitne, nikdy nie so zlými úmyslami a verejnosti dopredu predostierali plánované zmeny.
Dnes sme sa aj s Tebou, Zdenko, stretli, aby sme obohatili naše vedomosti o Tvoju skupinu Tvojich najbližších spolupracovníkov. Nie preto, aby sme niekoho iniciovali odvolávať, alebo niečo rozbíjať.
Je chvályhodné, že v tejto oblasti sme rovnako naladení, ale aby sme mohli diskutovať verejne a otvorene o urýchlených zmenách v koncepčnej práci s deťmi a mládežou v tomto smere, hlavne na úseku slovenského futbalového vidieka.“
