Nie je žiadnym tajomstvom, že Milan Smädo, prezident MFK Dukla Banská Bystrica, oslávil nedávno, 5. októbra 2023, svoje 70. narodeniny. Dosť dôvodov na rozhovor.
Dožiť sa takého vzácneho a krásneho jubilea, s futbalom a pri futbale, nie je vec každodenná. Čo to znamenalo pre teba?
Zaujímavá otázka… Iste prišla na rad bilancia môjho života v rodine, s rodinou. I s tou futbalovou. Teda, znamená to, napríklad spomínať aj na priateľstvá, ktoré sa opísať nedajú, ale sú to tie, ktoré oceňujú ľudské dobro, prehry i víťazstvá.
Milan náš, oslávenec! Toto je všetko krásne popísané v unikátnej historickej knižnej publikácii “Kremnička” – s podtitulkom “Miesto života i pamäti”, uvedená do života v novembri 2014. Fantasticky je tam priblížený aj tvoj futbalový život. Ako sa patrí, všetky práva v spomínanej skvostnej publikácii sú vyhradené – bez možnosti publikovať či reprodukovať akúkoľvek jej časť. Nielen úcta ku skvelým autorom tejto publikácie – Marcelovi Pecníkovi a Vladimíre Luptákovej, s celým tvorivým kolektívom, kde je aj autorská spomienka Milana Smäda na svoj život, s futbalom a pri futbale – nás vedú viesť debatu s tebou trochu iným smerom. Zároveň vrelo odporúčame každému si prečítať niečo, čo je nevšedné, nie každodenné a majstrovsky spracované, na 216 stranách v uvedenej knihe. A tiež tým, ktorých čo len trochu baví poznanie histórie futbalu na území terajšieho nádherného mesta Banská Bystrica. My, ale Milan, po desaťročiach poznania ťa, predsa len na teba prezradíme, že si veľký lokálpatriot a aj nositeľ vzácnych futbalových skúseností. Bol si úplne 1. futbalovým reprezentantom Československa z mesta Banská Bystrica, ako jej rodák z Kremničky, v drese svojej vlasti so štátnym znakom na hrudi. Hral si v drese slávnej Dukly Banská Bystrica, dnes si, nebojíme sa to verejne tvrdiť, špičkovým futbalovým funkcionárom, a spolu s pánom Pavlom Katreniakom služobne najstarším poslancom Mestského zastupiteľstva v meste pod Urpínom. Ako zareaguješ na taký úvod našej neformálnej redakčnej debaty s Duklasportom?
Ako? Asi to bude námet na ďalšiu knihu. Aj na spomienky, ako bolo potrebné riešiť zložité problémy v jednotlivých životných etapách, ako sa radovať z úspechov, ako plánovať a podieľať sa na modelovaní budúcnosti. Samozrejme, vždy so širokým kolektívom ľudí. Poviem to tak, ako to cítim i dnes. Napomáhať celku, veci obecnej, nie je, a ani nebolo, nikdy jednoduché, lebo vždy sa to spája s osohom pre množstvo ľudí. Pre každého. V našich každodenných životoch. Ak duša vznešená horí pre také priority, akými sú nadšenie, pracovitosť, spravodlivosť, pomoc, pochopenie, šťastie či dobré mravy – niet chvíľ na prázdne reči.
Dá sa tomu rozumieť, chápať a vnímať to – vlastným srdcom – o čom hovoríš. My si k tomu dovoľujeme dodať a rozšíriť to, že mať prístup, zodpovednosť, k hlbinám vlastného srdca, citov a myslenia svojho, je uvedomenie si aj svojho stavu – v dôveru seba samému. Kde si sa tomu učil?
Ťažká filozofia. Ja nie som filozof. Bol som futbalistom a s futbalom žijem stále. Ľudia chcú jednoduché odpovede. Poznanie presných pravidiel, a ich rešpektovanie každým z nás v bežnej praxi, v bežnom živote. Skúsiť nachádzať odpovede v sebe samom, čo som napríklad, ak už ste to načali, užitočné urobil s celým kolektívom, dajme tomu aj pre futbal, pre spoločenské dobro. A tam mi od mnohých chýba verejný odpočet. Skloňujeme napríklad často slobodu a nehovoríme, čo pre to každý sám robíme.
Budem konkrétny. Hrali sme s Kremničkou, teda dnes mestskou časťou Banskej Bystrice, vtedy, dávno, vo štvrti, v ktorej nežilo ani 800 ľudí, ale na naše futbalové zápasy chodilo od 400 do 900 ľudí. Boli to krásne návštevy, pričom hrala Banská Bystrica I. ligu… My sme hrali v dresoch Kremničky II. ligu, mám na mysli futbalový ročník 2004/2005. Spolu so slávnym Slovanom Bratislava, Tatranom Prešov, Zemplínom Michalovce, Dunajskou Stredou i ďalšími. Viete ale, prečo chodilo toľko ľudí na naše zápasy? Lebo naše dresy obliekali naši spolurodáci, odchovanci nášho futbalu. Dobre mi bolo nedávno, pri srdci, na ďalšom prvoligovom zápase, keď v Košiciach, na tamojšom novom, krásnom, síce ešte nedokončenom štadióne, vybehlo v majstrovskom zápase v dresoch MFK Banská Bystrica až 9 odchovancov banskobystrickej Dukly.
Kariportréty – F E J S B Ú Ú K – B B Y S T R I Č A N I A, str. 161
Trošku odbočujeme. Sme tu traja. Jaro Šiška, z nás najfundovanejší, čo sa týka histórie futbalovej Dukly Banská Bystrica i MFK Dukla, v meste pod Urpínom, tiež ako žiak a dorastenec, niekedy (ne)dávno, v 70. rokoch minulého storočia, obliekajúci dres Dukly Banská Bystrica, do odchodu na štúdiá do iných miest, sa vracia spätne k nejakým, nie až tak starým, okolnostiam v živote banskobystrického futbalu.
Od vzniku VTJ Dukla v roku 1965 ma začal brávať otec pravidelne na Štiavničky na futbal. Ihrisko sme videli z okna. Von ma nebrával. Takže sme videli 2 sezóny vtedajšiu divíziu, 3. najvyššiu súťaž, najskôr Západ, potom Východ – tie zápasy si nepamätám, ale bol som pri tom, ako sa hovorí. A hneď sme mali II. ligu, tam si už nejaké zápasy pamätám, a hneď I. ligu. Potom nezabudnuteľnú “búdu” so Sláviou, nadlho II. ligu a potom takmer len I. ligu. To som už dávnejšie naplno prežíval, veď som už v roku 1970 začal pôsobiť v Dukle – mladším sa skôr nedalo. A o 3 roky som sa začal venovať histórii Dukly. Hráčov “áčka” som stretával pri nástupoch na tréningy, či na ihrisku nám kopávali loptu, v rámci ich voľnejších činností apod. To som už vídaval často aj Milana Smäda, hroťáka juniorky Dukly – vo veľmi obľúbených ligových predzápasoch, o ktorom išiel výborný chýr a na ihrisku to bolo aj vidieť. Malý veľký hráč. Až teraz ma napadlo, že som sa začal venovať histórii Dukly v rovnakej sezóne, keď hral Milan prvýkrát za A-tím Dukly. Dokonca bol v kádri aj nedávno nebohý Bohumil “Milan” Bizoň, víťaz PVP v 1969 proti Barcelone, ktorý ma, počas štúdia na VŠ, chvíľu trénoval v bratislavskej ZMDŽ. Fakt sa už vtedy svet zmenšoval… A časom sme spolu opäť zažili 3. najvyššiu súťaž s Duklou, už s MFK Dukla. Po rovných 50 rokoch, od roku 1967 do 2017… A zdá sa to byť tak krátko, najmä, keď si my traja, pamätáme takmer každého hráča, čo niečo znamenal, alebo až toľko neznamenal, v histórii Dukly.
A pokračoval zo širšia, zakončením ďalšou otázkou:
Milan, iste si pamätáš na nejednu našu debatu, ako zachrániť Duklu, čo urobiť, čo bude najlepšie pre mesto, v žiadnom prípade nie pre jednotlivca, keď sa už zavrtávala nezadržateľne “do blata” v sezóne 2016/2017 či už aj skôr? Mne imponoval súzvuk nás dvoch v tom, že klub musí patriť silnejšiemu zoskupeniu, spolu s mestom, nielen pre rozvoj mládeže. A tiež ako som ťa upozorňoval na negatíva, ako podnikateľ, čo bude čakať potom teba alebo niekoho iného, kto to postaví z blata či skôr už prachu, na nohy. Ako na to spomínaš či to hodnotíš s odstupom? Aspoň pár slovami, na viac tu nie je teraz priestor. Radšej z tej lepšej stránky, keďže dnes už môžem povedať, že ty, čo si pre mládež Dukly a MFK Duklu obetoval svoj klub MŠK Kremnička a poskytoval vlastnú infraštruktúru – a až vzdialenejšia budúcnosť ukáže – ako to bude ocenené. Ja ti osobne, s kolegami, za náš Duklasport.sk, za záchranu Dukly, srdečne ďakujeme – aspoň takto, ako dodatok k tvojmu sviatku – za nás si to veľmi zaslúžiš.
Keď sa Milan, mňa pýtajú, a nás v Duklasporte, ako sme to videli či prežívali, od vypadnutia z II. ligy až po návrat do najvyššej súťaže, odpovedám niečo v tomto zmysle, tak ako som to cítil a stále cítim, potom, čo som ako jediný Banskobystričan pár sezón nevynechal žiadny zápas doma ani vonku (kolegovia len pár), rovnako ako len pár zápasov doma v histórii, ktoré som hravo doplnil zápasmi vonku, a dobre vieme, tí čo sme tam boli (a vonku aj na mnohých zápasoch U19), že sme bývali u súperov zvyčajne len 3 – 5 fanúšikovia, ak sa medzi nich môžeme radiť. Viem, že napr. 1 sezónu bol na každom zápase len tréner Noro Juračka, len 1 hráč Lukáš Laksík a ja. A napr. v Krásne nad Kysucou som bol z Banskej Bystrice jediný divák, fanúšik či publicista. Pre mňa osobne boli tie zápasy oveľa viac ako akýkoľvek zápas Ligy majstrov, pretože som bol aj na miestach, kde som nikdy nebol, znovu som zažil po pol storočí 3. najvyššiu súťaž, ale tentokrát som si všetko užíval a videl som obrovské množstvo entuziazmu zanietených funkcionárov naprieč celou súťažou, takmer iste mnohých nedocenených, ale všetko srdciarov, ľudí pracujúcich pre radosť detí aj divákov. Vznikli mnohé nové kontakty či priateľstvá a dopĺňania vyše 50-ročnej histórie vtedajších hráčov, funkcionárov, rozhodcov apod. do môjho archívu.
A teda, Milan, ako na to spomínaš ty, najmä na III. ligu, ale aj II. ligu, až do postupu do najvyššej súťaže a na neuveriteľné fandenie Dukle po celom Slovensku, čo si nevedia doma v Banskej Bystrice pravdepodobne ľudia ani predstaviť či doceniť. Nikde sme sa nestretli ani s náznakom nevraživosti voči Dukle, súhlasíš s tým?
Veru, veru, je to tak… Ťažko povedať, žeby s veľkým prekvapením, ale najmä z veľkým potešením sme takmer všade sledovali, že značka DUKLA nijako neklesla na svojom lesku (ako to už býva, doma nie je nikto prorokom…) a všade bola výborným ťahákom na futbal. Dukle sa fandí po celom Slovensku, nezabudneme na mnohé privítania, spomínam si na ďaleké Medzilaborce, kde nás, v Slovenskom pohári, a nielen tam, vítali ako svojich. Fandili, na ihriskách súperov, samozrejme, svojim, ale rovnako aj Dukle a nezabudli nám neustále pripomínať, že patríme do najvyššej súťaže. Rovnako ako Košice, Prešov či Nitra. Nezabudnem nielen na mnohé zápasy, ale asi ani na tvorcov úspechu Dukly s rýchlym návratom do najvyššej súťaže, až na “zbytočné” spomalenie návratu z II. ligy, veď to mohlo dopadnúť aj horšie. Spomeňme najmä hráčov, zväčša domácich, mnohých hrajúcich naďalej v mužstvách mestských častí či okolitých obcí, v III. lige s najvyťaženejšou zostavou, s premenlivými postami, ktorú si ty, Jaro, doplnil, keďže sa pri rozhovore nedá spomenúť na všetkých: Adam Krejčí – Jakub Tóth, Erik Gaško, Michal Bíreš (K – jeseň), Saša SAVIĆ (K – jar) – Matej Starší, Gabriel Snitka, Martin Lukáč – Peter Kolláti, Lukáš Laksík, Ján Kostúrik, s vedúcim mužstva Mariánom Lauerom a trénermi Dušanom Tóthom a Norbertom Juračkom, ktorý sám, bez asistenta, odtiahol celú jeseň ako hlavný tréner. A samozrejme aj funkcionárov, s dôrazom na ich minimum, z ktorých vyčnievali Milan Smädo a Ivan Šimko.
Jaro Šiška rozhovor doplnil:
Z mnohých miest či obcí by sme mohli spomenúť aj viaceré zaujímavosti či perličky. Na môj popud sme vždy cestovali k súperovi, a tak to je stále, niekoľko hodín pred zápasom, aby sme sa mohli oboznámiť trochu aj s reáliami domácej obce, s pozretím aspoň centra či nejakého pamätníka a ochutnaním miestnej špeciality či miestneho nápoja. A tak sme stretávali nečakane aj mnohých živých pamätníkov. Tak narýchlo mi napr. napadá, že keď sme išli zasadnúť do miestneho príjemného podniku pri štadióne v Oravskom Veselom, nášmu Jožkovi Ivanovi, populárnemu, na škodu Dukly, už len bývalému hlásateľovi (takmer 42 rokov) a spíkrovi nielen na Štiavničkách, podržal dvere vychádzajúci jeden pán. Zrazu sa obaja na seba zadívali a spoznali sa 2 priatelia spred cca 55 rokov, čo sa odvtedy nevideli a nemali žiadnu šajnu o tom, že by sa tu mohli stretnúť. Bolo fajn sa na nich pozerať a vidieť obojstranné nadšenie zo stretnutia a keby sa začínal zápas nie o hodinu, ale aj o 5 hodín, tak by to bolo skoro. A vtedy nás tam aj domáci priateľsky prosili, aby sme im nedali zo 6 gólov, ako keby sme to my mohli ovplyvniť… A konečný rezultát bolo víťazstvo domácich nad Duklou 2:0, ešte len v 6. kole. Bola že to u nich radosť a u nás, ani nehovorím… My sme po zápase na večeri zase stretli bývalého hráča Dukly Vlada Škutu a bolo zase na čo spomínať.
Napokon to všetko dopadlo dobre a Dukla mohla hneď v prvej sezóne v III. lige hlásiť návrat do II. ligy, už 3 kolá pred koncom, po víťazstve v Žabokrekoch nad FOMATom Martin 0:1, keď získala nedostižný náskok 11 bodov pred druhou Rimavskou Sobotou. Na postup jej stačil aj 1 bod a keďže sa hral jediný zápas kola a dňa o hodinu skôr, a to práve Rimavská Sobota – Čadca 5:2, ktorého výsledok to síce Dukle, pre ňu známy už po polčase, na ihrisku v Žabokrekoch, nijako neuľahčil, Dukla vedela o čo hrá a gólom Maťa Staršieho v 56. minúte si poistila navrch ešte 2 body a mohla po zápase oslavovať. Dejinný okamih prebehol nasledovne: Sašov Savićov roh z pravej strany našiel natrénovaným signálom pri bližšej ľavej žrdi brankára nášho útočníka Maťa Staršieho, ktorý z prvej kopol prudko, ťažkým kopom, cez ľavú ruku loptu poza seba presne k vzdialenejšej pravej žrdi brankára, ponad hlavy dvoch neúspešne dočahujúcich hráčov aj brankára, do siete – 0:1.
A potom dianie opäť v II. lige, prvýkrát pod názvom MFK, mohlo nadviazať na históriu vojenskej a následnej civilnej Dukly. Ale o tom až zase niekedy nabudúce.
Opäť, čo bolo zrejmé, sa vrátili mnohí fanúšikovia úspechu, ako sa to dnes nazýva a pod. Mnohí ale aj zanevreli na futbal, paradoxne pravdepodobne viac domáci, poznáme ich až príliš veľa, ako vzdialení fanúšikovia Dukly po celom Slovensku. Dobré meno a história sa vymazať nedá, ale zabudnúť áno. Robíme denne na tom, už vyše pol storočia, aby sa tak nestalo.
Je zrejmé, že ľudia si chcú vždy pamätať najmä lepšie časy, bez ohľadu na to, ako sa tvorili a to je asi dobre – pre vlastné duševné zdravie.
S jubilantom debatovali Jozef Mazár a Jaro Šiška.
