O jubileách, poznávaní a poznaní, túžbe a cieľoch, z Dudiniec, do sveta športu a pre naše životy – aj tak by sa dala vyjadriť chvíľka, ktorú sme vyplnili rozhovorom z redakcie portálu Duklasport.sk, s Miroslavom Martinákom.
Tí, ktorí nevedia o koho ide, stručne zopakujeme, že ide o rodáka z moravskej obce Veľké Karlovice, kde sa narodil 18. júna 1936 ako najmladší zo 6 súrodencov. V kruhu ďalších 2 bratov a 3 sestier prežil svoje detstvo do 15. rokov v jednej z najdlhších obcí v bývalom Československu. Aj s odstupom, pomaly jedného storočia, tvrdí:
„Bolo to obdobie ťažké, hlavne zapríčinené aj II. svetovou vojnou, ale aj tak to bolo detstvo pekné, nezabudnuteľné.“
Mnohé je o ňom napísané v 2 knižných publikáciách Naša Dukla pod Urpínom a Cesta na Olymp. Trochu si niečo zopakujme, lebo oslava 85. narodenín nie je oslavou všednou, ako ani to, že Miroslav Martinák svoj život upísal športu, presnejšie – lyžovaniu.
V pretekoch to skúšal ako združenár, ba aj ako zjazdár, ale najväčšie úspechy dosiahol ako pretekár a potom ako tréner v skokoch na lyžiach. V roku 1956 nastúpil na základnú vojenskú službu do Liberca, kde zotrval až do roku 1965. Nie je žiadnym tajomstvom, že sa ako úplne 1. pretekár – reprezentant v skokanskom lyžovaní – rozhodol pod úspešným športovým logom DUKLA, študovať na vysokej škole. Ešte ako úspešný pretekár vyštudoval aprobáciu trénera v skokoch na lyžiach na Karlovej univerzite v Prahe. V tom čase bol v tomto smere 1. trénerom v Československu s vysokoškolským diplomom v prepojení na prax. Svoje 6-ročné vysokoškolské štúdium úspešne ukončil štátnymi záverečnými skúškami.
Najskôr reprezentoval Československo v severskej kombinácii, teda pretekoch združených (skoky na lyžiach + beh na lyžiach), aby neskôr, presnejšie od roku 1961 do 1965, písal reprezentačnú históriu skokana na lyžiach – špecialistu. Reprezentoval na viacerých medzinárodných pretekoch.
A jeho najväčší úspech? Účasť v reprezentačnom drese na majstrovstvách sveta v roku 1962, v Zakopanom, kde bol najlepší z československých pretekárov v skokoch na veľkom mostíku. Obsadil tam 20. miesto.
„Mirko, mnohé o tvojich úspechoch, tvojom štúdiu i trénovaní, bolo popísané, dovolíš na tému trochu odlišnú otázku?“
– znela naša 1. otázka, doslova v predvečer osláv jeho 85. narodenín.
Najskôr sa usmial len tak, ako to vie on sám, nie dlho a hlasito, aby do toho, pre neho pomalou rečou, poznamenal:
„Čo už s tým narobíme? Slávny Miroslav Horníček už dávnejšie vyslovil životnú pravdu, že jablká poznania, čo boli na dosah, sú obraté a tí, ktorí po nich túžia naďalej, musia ísť až na korunu stromu…“
No tak poďme… Bol Miroslav Martinák od detstva veľkým lyžiarskym talentom?
„Vieš, s talentom sa narába potichu, trpezlivo, ale je potrebné mať na zreteli, že v tom tichu, za jasu reflektorov, kuješ charakter daného športovca. Odpovedám tak aj preto, lebo asi budeme rozprávať o športe…“
Nie, nie Mirko, ak dovolíš, budeme rozprávať o Tebe, o Tvojom jubileu, o úspechoch Tvojich zverencov. Ako na to, ako si to zvládal, čo musí mať človek v sebe, bez čoho sa nezaobíde? Ako sa teda, na prahu osláv 85. narodenín, Ty, už skúsený bard, pozeráš na svoj život?
„Domnievam sa, že za môjho aktívneho športovania nebol svet tak nebezpečným miestom na život, so športom a pri športe, ako je tomu dnes. Nie kvôli ľuďom, tým ktorí sú zlí, ale kvôli ľuďom, ktorí dnes so športom systémovo nerobia. Športové mravy sa zo súčasného života úplne vytratili, vytráca sa úcta k histórii. Vravím si, čo robiť, keď je 85 na krku?… Skúsme dbať, aj týmto rozhovorom, na vlastnú sebadisciplínu, striedmosť, zvedavosť a neustály tréning mozgu. Poviem to aj inak, v súvislosti so starnutím každého z nás, je potrebné upriamiť koncentráciu na to najpodstatnejšie, na pocit vlastnej sviežosti, vitality, psychickej pohody, fyzickej kondície, výkonnosti – prakticky na všetkých „frontoch“.“
Poďme ďalej… Ty oslavuješ aj 25. výročie života s pani Darinkou. Aké to budú oslavy?
„Iste zaspomíname. V rodinnom kruhu na všetky podstatné míľniky. Na to, čo sme mohli meniť a čo meniť nikdy nebudeme môcť… Keď človek pozerá dozadu… Hej, pravda je, mal som vždy svoje predsavzatia niečo dokázať, z čoho aj iní pochopia, že nejde o obyčajnú, ale úctyhodnú vec. Keď sa mi to začalo dariť, boli to tie najkrajšie impulzy do ďalšej roboty.
V roku 1957, môj 1. rok na vojne, na jar, bolo treba niekde začať, keďže armádny šport v ÚDA (Ústredný dom armády) bol zrušený a športové oddiely boli po celej republike dané do vojenských útvarov. Ja som narukoval do Liberca. Tam boli lyžiari z ÚDA Praha, ja som tam išiel ako združenár.
Od malička som robil zjazd. Rovnocenne s Tónom Šoltýsom a Zbyňkem Mohrom. Obaja boli z Kežmarku, stretávali sme sa na majstrovstvách republiky dorastu. V čase, keď som skončil v Rožnove pod Radhoštěm Strednú poľnohospodársku školu a išiel som na umiestenku do Nového Města na Moravě. Tam bola v tom čase mekka bežeckého lyžovania a ja som sa chcel, ako lyžiar, začleniť aj medzi bežcov na lyžiach. Hlavne v roku 1956 som sa venoval aj behu.
Mali sme v Československu v tom čase skvelých bežcov na lyžiach: Ilja Matouš, Láďo Hrubý, J. Blažíček, Zajíček, Balvín, Švanda i ďalší. Bolo sa od koho motivovať… Alebo taká Zlatá lyža Českomoravskej vysočiny v skokoch na lyžiach. To boli preteky! Skončil som tam na pódiu, na 3. mieste. Vyhral Melich, niekoľkonásobný majster Československa, 2. bol Vítězslav Láhr, tiež úspešný reprezentant a ja som stál na bronzovom stupienku za svoje výkony. Za mnou bol skúsený reprezentant vtedajšieho Československa Josef Nuser z Harachova.“
50. roky minulého storočia sú dávno preč. Je potrebné dodať, že keď sa Mirko dostal do Liberca, vtedy tam armádna DUKLA nefungovala ako ÚDA. Neboli tam len profesionálni športovci – lyžiari… Zaradili ich do bojového útvaru a tých, čo narukovali na jeseň 1956, začlenili do poddôstojníckej školy a vytvorili z nich športové družstvo DUKLA. Velil im dôstojník Milan Špaček, reprezentant v zjazdovom lyžovaní. Ako na toto obdobie spomína Miroslav Martinák?
„Ústredný dom armády (ÚDA) asi nemali ľudia z ÚV KSČ v láske. Prekážalo im profesionálne chápanie športu. Napríklad cyklistov prevelili z ÚDA Praha do Brna, basketbalistov do Olomouca, atlétov do Vyškova. Mali sme to šťastie, že náčelníkom poddôstojníckej školy bol kapitán Miloš Nýč, otec budúceho reprezentanta v lyžovaní. Ten nad nami držal ruku. Aj preto sme sa od 1. januára 1957 dostali na 4 mesiace do Vojenskej zotavovne do Špindlerůvho Mlýna, kde sme svedomite, poctivo trénovali. V začiatkoch sme nemali trénera. Skokan Václav Vašut, bol reprezentant Československa, chodil po reprezentačných sústredeniach, z nich nosil novinky, bol našim motivátorom, lebo viacerí sme sa chceli tiež dostať do reprezentácie. Boli aj také chvíle, keď sme odtrénovali napríklad popoludní beh do Jablonca a späť, o dĺžke 18 km, a po večeri bol poplach. Vypochodovali sme s ostatnými okolo Liberca. V maskách, vyliezali sme na stromy… Pamätám si ako, práve Václav Vašut, strhol masku z tváre so slovami: “Ja sa dám radšej zavrieť, ako toto robiť!“ Z poplachu sme sa vrátili po polnoci…“
Na všeličo možno dnes spomínať. Aj na svadbu s manželkou Jankou z roku 1963, rodáčkou z Prahy. V aktívnom veku ju, spomedzi radov živých, vytrhla smrť, keď obaja pôsobili v Dukle Banská Bystrica. V čase, keď sa na špičku svetového skokanského športu predieral Karel Kodejška, keď sa v Dukle i československej reprezentácii objavil 1. Slovák v histórii skokanského lyžovania Československa – Vlastimil Hýsek.
„Bol veľkým talentom. Svojským. Škoda. Veľmi úspešní boli i ďalší, s ktorými som bezprostredne pracoval pri ich športovom raste. Spomenúť musím Jána Klimenta, Jána Urbasa, Jožka Lepka, potom prišla veľmi úspešná štvorica ďalších úspešných slovenských skokanov, ktorí sa v reprezentačnom drese Československa presadzovali pod vedením trénera Petra Schlanka. Mám na mysli Jozefa Ruska, Jozefa Hýseka, Jána Tánczosa a Emila Babiša.“
A potom prišli v roku 2010 – Dudince…
„Veru tak, ak sem zavítal napríklad známy tréner, vo svete cenený futbalový odborník doc. Jozef Vengloš, aj spomienky s ním na naše prvé stretnutia a rozhovory na Štrbskom Plese, keď trénoval VSS Košice, obsahovali mnohé pravdy o prežitom.
Pamätám sa ako mi povedal: „Chlapci, ja Vás obdivujem! Keď vyleziem na tú vežu, ani za milión korún odtiaľ neskočím!“
O všeličom sme viedli rozhovory. Ja som presvedčený, že socialistický systém, napriek tomu, že aj tam boli chyby, bol pre životy väčšiny ľudí spravodlivejší. Z hľadiska športu, telesnej výchovy, jednoznačne lepší, úspešnejší.“
Dnes sa hovorí o zákonodarstve, málo o podmienkach životov väčšiny. Človek v každom veku uvažuje nad mnohými súvislosťami života.
„Postrehov býva v každom veku i v každej chvíli veľa. Napríklad aj nad tým, že život vás naučí prehrávať, ale vyhrávať sa má naučiť každý sám. Dôležité je, aby človek dokázal najskôr víťaziť nad vlastnými chybami.
A ak sa hovorí o zákonoch, len jeden nebol na svete zatiaľ porušený. Zákon života a smrti. Ten znie: „Človek sa narodiť môže, ale zomrieť musí.“
Hodnoty, ktoré vytvoril a vytvára, sa však nesmú strácať, tie zostávajú. S nikým na druhý svet materiálne hodnoty nepôjdu…“
Aj myšlienky na uvažovanie ostávajú, pre nás, žijúcich, v každom veku. Zvyknú mať veľmi zaujímavé hodnoty…
Mirko, náš kolektív Duklasport.sk Ti praje dostatok pohody, pokoja, radosti a zdravia, na Tvojej ďalšej ceste životom!
Nech sa Ti darí!
Bolo nám potešením preťať niť našich životov s Tvojou!
