K účasti na Bielej stope SNP ma vyprovokovala veta môjho kolegu Ruda, bežkára z Kordík:
„Toto je horšie ako Biela stopa SNP!“
– ktorou okomentoval Lyžiarsky prechod Partizánskou republikou. Ja na to:
„Tak keď je toto horšie – idem na Bielu stopu SNP!“
A tak sa to celé začalo.
V 80. rokoch boli na zjazdovkách na vleky dlhé šóry, a keď som sa z Panského dielu stihla za celý deň spustiť iba 3x, rozhodla som sa presedlať na bežky.
Králiky – Kordíky – Skalka – to bol, a je, raj pre bežkárov.
Bolo to v prvých rokoch môjho bežkovania, nebola som žiadny trénovaný športovec, no lákalo ma prejsť ( nie prebehnúť! ) najdlhšiu trať Bielej stopy SNP – 56 km. Viedla z Krahúl cez Skalku až do BB na štadión. A keď mi Rudo ešte prisľúbil, že pôjde so mnou, že mi bude robiť sparring partnera – viac mi nebolo treba! Prihlásila som sa teda na 13. ročník Bielej stopy SNP, čo bolo v roku 1986.
V propozíciách som sa dočítala, že na trati bude 7 občerstvovačiek a pohotovo som si vyrátala, že každých 7 km si oddýchnem, zajem si a idem ďalej – aké ľahké! Skutočnosť na trati však bola úplne iná.
Blížiacim sa dňom štartu moje odhodlanie a nadšenie rapídne slablo, a dokonca som sa modlila, aby bolo zlé počasie a trať končila na Králikoch! Dovtedy som neprešla v kuse viac ako 30 km, prestávala som si veriť. Nevyslyšali ma…
V tých rokoch zažívala Biela stopa SNP svoj boom, zúčastňovali sa jej nadšenci bežkovania v tisícoch, dokonca aj zo zahraničia. Na 13. ročníku bolo vtedy prihlásených celkovo, pokiaľ si dobre pamätám, do 7 000 pretekárov.
Nadišiel môj deň D, na Krahuliach bolo nastúpených okolo 5 000 bežkárov, medzi nimi ja a Rudo.
Výstrelom z pištole odštartovali nedočkavú, a nabudenú, masu pretekárov a s ňou aj môjho Ruda ( toho som videla, vraj sparring partnera, až na druhý deň v robote… ). Nezabudnem na svišťanie tisícok párov bežiek, čo sa prehnali okolo mňa. Musela som sa odstúpiť, aby ma nezadlávili ( pri mojich necelých 160 cm… ) a rozpačito, a bez morálnej podpory, som sa pohla za ostatnými k prvej občerstvovačke.
Prvá, druhá, tretia…..siedma – všetky boli rovnaké, a úplne iné, ako moja naivná predstava! Zmätok, tlačenica, k párkom som sa nedostala, na nejaký oddych ani pomyslenie. Napiť sa trochu čaju a bežať ďalej. V Kordíckom sedle som si uvedomila, že ak chcem dôjsť na Skalku pred uplynutím časového limitu do 14:00 hod. – mám čo robiť!
A rovno v praxi som si vyskúšala heslo Emila Zátopka:
„Keď nevládzeš – tak pridaj!“
Na štadión som prišla vo chvíli, keď usporiadateľ dvíhal ceduľku s číslom 14:00 ( hod. ) a pretekárov za mnou už ďalej nepúšťali. Konečne som si mohla šťastne vydýchnuť – sen bol splnený!
Do Banskej Bystrice to už bola malina – už som bola doma. Na štadióne ma vítali medzi poslednými a len ja som vedela, aká som šťastná a čo som práve prežila. Vydala som zo seba všetko, hovorí sa tomu tiež prekonať sám seba – a na to sa nezabúda…
O 12 rokov, na 25. ročníku, v roku 1998, v mojom 2. a poslednom štarte na Bielej stope SNP, to bolo už oveľa lepšie. Vedela som, čo ma zhruba čaká a tak som v Kategórii G – ženy nad 41 rokov, mala čas 4:59:52,8 hod. a skončila som v nej na 7. mieste z 11 štartujúcich, keď som za 2. v poradí zaostala 46 minút a pred poslednou klasifikovanou som mala náskok 36 minút a 3 ženy neboli klasifikované, pretože 1 nesplnila časový limit a 2 boli diskvalifikované. Aj to sa počíta, ale samozrejme o to tu vôbec nešlo.
Niečo som opäť urobila pre svoje zdravie a dobrý pocit. A odvtedy už bežkujem, neustále, roky-rokúce, s kámoškami, vychutnávam si prírodu, najmä nádherné okolie Banskej Bystrice. Naposledy sme túto nedeľu boli na Flochovej, najvyššom vrchu Kremnických vrchov, 1 316,9 m. n. m.
