Keď som sa stretol 4. júna 2016 po rokoch s Albertom Juantorenom, Kubáncom, 2-násobným olympijským víťazom z Montrealu a pritom si predstavil jeho neobyčajne dlhý, energický, no neuveriteľne ľahký bežecký krok, šteklila ma vtedy v Šamoríne na obnovenom prekrásnom atletickom podujatí Pravda – Televízia – Slovnaft, moja zvedavosť a jeho predstavy o výkone na hranici svetového rekordu na 800-metrovej trati.
Túto trať vyhral Alberto na OH v Montreale vo svetovom rekorde za 1:43,50, čím nechal za sebou v cieli najväčších súperov Nemca Wilhelma „Williho“ Wülbecka (z vtedajšej NSR), Američana Ricka Wohlhutera, Belgičana Iva Van Damma a Taliana Carla Grippa, lebo cieľom prebehol časom o 21 stotín sekundy rýchlejším ako bol platný svetový rekord, ktorý zabehol v Miláne 27. júna 1973 Talian Marcello Fiasconaro – k nemu sa nižšie vrátime.
Vtedy legendárny Alberto, celým menom Alberto Juantorena Danger, narodený 3. decembra 1950, po olympiáde nazývaný pre svoj nádherný elegantný beh “El Caballo”, po našom „Kôň“, zaspomínal ako utvoril v Montreale nový svetový rekord ale pripomenul i fakt, že spomenutú „2-kombináciu 400 a 800 metrov“ vyskúšal pred olympiádou práve v Bratislave, aby k tomu dodal: „Plody sladkého ovocia aj v atletike visia veľmi vysoko.“
Na spomenutom mítingu bol v Šamoríne v roku 2016 prítomný aj Ivan Kováč, bývalý československý reprezentant v behoch na stredné trate, ale už s dlhoročnými skúsenosťami redaktora Slovenského rozhlasu.
Málokto poznal a pozná okamihy, počas ktorých práve Ivan Kováč dňa 27. júna 1973 v Miláne v nádhernej atmosfére teplého večera a za prenikavého svetla reflektorov rozbiehal súboj Fiasconara s našim Jozefom Plachým pred vyše 20-tisícovým vriacim kotlom talianskych „tiffosi“ na 800-metrovej trati. Štvoricu bežcov v medzištátnom atletickom súboji Taliansko – Československo dopĺňal ešte Talian Riggi, ale bol to práve Ivan Kováč, ktorý sa stal po 300 metroch ťahúňom rýchlo rozbiehajúceho sa tempa. Potom prebral opraty behu náš Jožko Plachý, veľký favorit tohto behu, ktorého zdrvujúci finiš sa zdal byť víťazným, avšak Plachý 150 metrov pred cieľom trochu stvrdol a tak s Kováčom potiahli taliansko-juhoafrického atléta v talianskych farbách Marcella Luigiho Fiasconara k fantastickému výkonu – k svetovému rekordu, ktorý prekonal až Juantorena v Montreale.
Vtedy, teda v roku 2016, som sa v Šamoríne po debate s Juantorenom opýtal Ivana Kováča, ako vníma s odstupom rokov napríklad bežecké kvality Jožka Plachého. A Ivan, ako tradične, zareagoval veľmi profesionálne a presne:
„Tento skvelý bežec, ktorý mal ako pretekár statočné srdce a rýchle nohy, zaknihoval pre československú atletiku v behoch na stredných tratiach fantastické výkony. Najhodnotnejší v roku 1969 v Stuttgarte v nezabudnuteľnom atletickom súboji Európy a Ameriky, kde časom 1:45,4 minúty vytvoril nielen fantastický československý rekord na 800-metrovej trati, ale ním deklasoval v tom čase celú svetovú polkársku špičku.“
Dnes (rozumej dátum zrodu tohto materiálu t. z. v sobotu 15. júna 2019 – pozn. autora) o takých časoch v behoch na stredné trate slovenská atletika ani nesníva. Nejdeme sa týmto v tejto chvíli zaoberať – prečo? Skôr sa patrí vrátiť k Ivanovi Kováčovi, ktorý tiež práve na v tom čase veľmi kvalitne obsadzovaných, a za účasti niekoľko desaťtisícovej diváckej fanúšikovskej podpory pretekárom na pretekoch Pravda – Televízia – Slovnaft, zabehol v behu na 1 500 metrov čas 3:39, 4 minúty. V tom období jeden z najkvalitnejších časov, ktoré dosahovali v cieli špičkoví bežci Európy. Písal sa rok 1974. Odvtedy dostáva tento rekord v Slovenskej republike stále väčšie „fúzy“.
Ako to vníma, túto skutočnosť, samotný Ivan Kováč po toľkých rokoch?
„Vôbec ma to neteší. Držal som palce Lenčéšovi, Štefkovi, Repčíkovi i ďalším, ktorí ohlasovali už pred rokmi svoje pokusy tento rekord prekonať. Škoda, že sa im to nepodarilo. A myslím si, že sa to ani skoro nikomu nepodarí. My by sme nemali v súčasnosti hľadať v behoch vzdušné zámky. Veď aj môj najväčší bežecký vzor, slávny a vo svete uznávaný Austrálčan Ron Clarke tvrdil, keď získaval najväčšie vavríny, že práve vtedy, keď bežec či funkcionár tvrdí, že vyhráva, stráca okamih, okamih, o ktorom sa domnieva, že našiel patent na víťazstvá. Ten Plachého, či trebárs zisk strieborných medailových umiestnení na halovým ME v Rotterdame v štafetovom behu 4×1000 metrov, nebol ničím iným než sústavnou snahou skvelej širokej bežeckej základne.
Mali sme v Československu už spomenutého Jožka Plachého, mali sme skvelých Tomáša Jungwirtha, Jána Šišovského, Jožka Samborského i ďalších. Róbert Rozim sa nevyvyšoval nad ostatných svojou odbornosťou ani kvalitným pedagogickým, či trénerským rukopisom, keď sme dokázali výkonmi „trápiť“ v tom čase na stredných tratiach európsku špičku. Ctil a študoval, aj medzi trénermi zvučných mien v Čechách, rukopisy Lišku, Jungwirtha seniora, či Zvolenského (okrem iného všetci 3 boli aj špičkovými atlétmi a dokonca držiteľmi svetového rekordu v štafetovom behu) rukopis ich úspechov, tešil sa ako dokázali motivovať osobnostnými hodnotami mladé talenty pre atletiku“… – zauvažoval v už spomenuté sobotňajšie odpoludnie na Šachtičkách nad Banskou Bystricou nad svojou úspešnou atletickou minulosťou, ktorá pomaly z atletických análov vymiera aj spomienkami na tieto zlaté časy.
Rozumel som Ivanovi a bol som znova raz vďačný, že si napriek rôznym prekážkam, nájde chvíľku pobudnúť medzi priateľmi, aby im pripomenul ako bývalý špičkový atlét a skúsený dlhoročný odborník s mikrofónom v ruke pri komentovaní hlavne atletických disciplín, že je dobre stále sa učiť jednému dlhoročnému pravidlu – ak dajaká robota stojí za to aby sa jej človek venoval, treba ju robiť dobre, hlavne s úprimným srdcom a húževnatým tréningom na rôznych frontoch. Mládenci, ktorí dosiahli dielčie víťazstvá v behoch, či tenise, resp. v iných športoch, sa ich tréningová cieľavedomosť a súťaživá statočnosť musia prejaviť v konfrontácii so svetom, v ktorom sú víťazstvá pre tú, ktorú krajinu, bežné. Musia sa prejaviť v odbornej i laickej komunikácii so zástojom širokého zástupu priaznivcov daného športu. Vtedy sa stanú skutočnými majstrami.
Ivan, pre moje presvedčenie, že len v sústavnom porovnávaní sa so špičkovým svetom nás neopustí snaha a odhodlanie víťaziť a vedieť prinášať vlastnú obeť na oltár takých víťazstiev, považujem za veľkolepé a kvalitné z tvojej strany to, čo si mi potvrdil aj mojou životom získanou skúsenosťou. Obohatil si vysoké organizátorské nasadenie atletickej slávnosti Pravda – Televízia- Slovnaft.
Ak k tomu v našej atletike pribudne po rokoch znova v každej alebo vo väčšine disciplín aj širšie kvórum kvalitnej trénerskej práce, nasadenie robiť znova po rokoch atletiku s výraznými európskymi, či svetovými úspechmi, podarí sa rýchlo atletickému podujatiu Pravda – Televízia – Slovnaft prinavrátiť mnohotisícovú skvelú kulisu, aká k svetovej fieste atletiky patrí. Tam sa potom aj novinár dokáže učiť písať o skrytých a zaujímavých osobnostiach športu v súvislostiach každodenného života.
Nepatrné okamihy pri dodržiavaní zásad etiky morálky vedia nabíjať aj patróny skvelej a fundovanej, hlavne so svetom porovnávanej, športovej žurnalistiky. Užitočnej pre praktiky všedného, každodenného života. Aj na celom slovenskom vidieku. Lebo napredovať a napríklad nectiť etiku trénerskej morálky, ako sa to v súčasnej atletike u podaktorých stáva, nie je cestou vpred ale späť.
