V minulom týždni, pred začiatkom Niké ligy, nás oslovil písomne, predbežne, vôbec nie záväzne, športový a najmä futbalový nadšenec, učiteľ deviatakov z Giraltoviec, Vladislav Kristiňák, s tým, že ak máme záujem, môžeme jeho spomienku zverejniť. Napriek tomu, že je značne vyťažený, ako sme zistili aj nie tak dávno na osobnom stretnutí s ním, predsa len si našiel čas v cestovateľskej hektike, nám niečo poslať, zo svojich skúseností a spomienok s Duklou Banská Bystrica. A keďže sme od neho dostali súhlas, tak ako je u nás každé vyjadrenie autorizované, alebo ako je u nás záznam verejného vyjadrenia citovaný, a keďže nás tento príspevok oslovil, tak ho uvádzame a posúvame ďalším čitateľom v plnom znení.
Z jeho oslovenia nás, to jemnúčko vyznelo, len v dobrom, akoby na oplátku, ako poďakovanie za príjemnú debatu, či za hodnotné knihy z pera, neraz oceneného publicistu u nás či v zahraničí, Jozefa Mazára, ktorý je žijúcim autorom najväčšieho počtu vydaných kníh so športovou tematikou, najmä futbalom, na Slovensku, čo sa dozvedel od zástupcu vydavateľstiev v minulom roku. Pracuje, okrem inej publicistiky, na vydaní ďalších kníh, ktorých počet sa už dávnejšie prehupol do ich 3 dekády. Je členom našej redakcie. Nejaké jeho diela si môžete pozrieť u nás vyššie, v sekcii Publikácie, z ktorých je už naozaj veľmi málo, ale predsa len ešte nejakých pár kúskov si je možné u nás objednať, do vypredania.
V tomto smere, futbalovom, je pán Kristiňák zanietec a žiadny futbalový laik, keďže je hlásateľom na štadióne MFK Slovan Giraltovce, ktoré hrali poslednú sezónu 2022/2023 v 3. lige Východ a skončili na 14. mieste zo 16 účastníkov. Podobne, ako v našej redakcii Jozef IVAN, ktorý bol, okrem mnohých významných športových podujatí po celej republike, hlásateľom na Štiavničkách vyše 41 rokov, za čo sa oprávnene dostal do Siene slávy banskobystrického športu, čo prajeme v Giraltovciach už aj nášmu dopisovateľovi.
Nebudeme zasahovať pánovi Kristiňákovi do jeho riadkov, okrem našich drobných poznámok, s doplnením pár historických faktografických údajov.
Nech sa páči, tu sú jeho slová – prajeme Vám príjemné čítanie:
„Môj pozitívny vzťah k značke Dukla začal niekedy vo veku 7 rokov, keď mi môj starší brat ukázal svoj zošit s nalepenými fotografiami futbalových a hokejových tímov, ktoré si vystrihoval z časopisov Štart a Stadion.
Už vtedy ma upútala estetika loga Dukly Banská Bystrica, ktoré som si ihneď sám vyrobil a aj nažehlil na teplákovú bundu. Všetci mi ju v škole na telesnej výchove závideli, aj keď vlastnou rukou vyrobená „nažehlovačka“ tam vydržala sotva 2 vyprania. Následne som zistil, že existujú aj ďalšie Dukly – Praha, Trenčín, Jihlava, Michalovce, Liberec atď.
Fandil som všetkým a aj v pokročilom veku doteraz sledujem ich úspechy a neúspechy. K tej banskobystrickej som mal postupne aj osobnejší vzťah, pretože ako nádejný futbalový talent som si v drese Slovana ZZ Giraltovce proti nej aj zahral.
V roku 1989 sa Dukla Banská Bystrica predstavila v priateľskom stretnutí na našom štadióne v Giraltovciach. Tréner Bačkay ma ako 18-ročného postavil do II. polčasu na pravé krídlo, z čoho sa mi roztriasli kolená, pretože hráči, ktorých som poznal z rozhlasových relácií „S mikrofónom za futbalom“ a zo spomínaných športových časopisov, zrazu hrali proti mne.
Ten zápas sme prehrali len 0:1, čo nebola pred peknou návštevou, uprostred týždňa, žiadna hanba. A aj keď som mal v tom zápase minimum kontaktov s loptou, moja chvíľa predsa len prišla, a to v nadstavenom čase, keď Karol Praženica chybne hlavičkoval v skrumáži vo vlastnej šestnástke a ideálne mi „namazal“. Zatvoril som oči, oprel sa do lopty a v 100 %-nej šanci som vyslal delovku, ktorú brankár Norbert Juračka pravým kolenom reflexívne, a s poriadnou dávkou šťastia, vyrazil na roh. Ten sa už nekopal, lebo hlavný rozhodca odpískal koniec stretnutia. Po zápase mi tréner povedal, že som mohol byť nielen slávny, ale mohol som mať aj vybavenú dobrú vojnu… Nestalo sa.
O 2 roky neskôr som si na Štiavničkách predsa len zahral. Bolo to v ročníku 1991/1992, taktiež v drese Slovana ZZ Giraltovce v rámci vtedajšej II. SNFL Východ, kde sme súperili aj s béčkom Dukly.
Okrem týchto duelov som ako divák navštívil aj 2 pohárové stretnutia Dukly, v oboch prípadoch to bolo na dosť „netradičných“ miestach.
Najprv v Bardejovskej Novej Vsi, niekedy v roku 1989, v rámci Slovenského pohára. Na výsledok si už ani nepamätám, ale viem, že vtedy prišlo veľa divákov a do ďalšieho kola postúpila Dukla (pozn. Duklasport.sk: bolo to o postup do štvrťfinále dňa 9. augusta 1989 s najtesnejším výsledkom 1:2, keď Dukla vsietila víťazný gól len 3 minúty pred koncom: strelcov gólov a iné detaily máme v archíve).
Naopak, na čo asi nikdy nezabudnem, je zápas Dukly s Ajaxom Amsterdam v rámci pohára UEFA v septembri 1999. V tom čase som žil a pracoval v Amsterdame a v práci mi majiteľ reštaurácie, v ktorej som bol zamestnaný, oznámil, že má vstupenky na Ajax a že budú hrať pohár UEFA s nejakým slovinským klubom, akousi Christricou.
„OK, vedúci, tých Slovincov síce nepoznám, ale možno by som aj šiel“,
súhlasil som. Lenže keď som zobral do ruky miestne noviny De Telegraph, takmer som onemel od prekvapenia. Súperom Ajaxu nebude klub zo Slovinska a už vôbec nie nejaká Christrica, ale priamo banskobystrická Dukla!
Tu nebolo čo riešiť. S päťčlennou partiou Čechov a Slovákov sme vyrazili na vtedy hyperluxusnú Ajax Arénu (dnes Johan Cruijff Arena). Bol to jeden z prvých štadiónov v Európe so zatváracou strechou, s absolútnym komfortom na ktorejkoľvek sedačke.
Na neznámeho súpera zo Slovenska prišla asi polovica z 55 000-ovej kapacity štadióna (pozn. Duklasport.sk: Ajax Aréna, vtedy Amsterdam ArenA, mala v tom čase kapacitu 51 324 divákov a návšteva dňa 16. septembra 1999 bola na slovenský klub veľmi slušná, 26 145 divákov – dodnes rekord na zápase Dukly v EP – výsledok 6:1 ale už taký slušný pre Duklu nebol…).
My sme mali vstupenky priamo do ortodoxného jadra domácich – za bránkou, tak sme si z preventívnych dôvodov na krky radšej zavesili šály Ajaxu. Ale tajne a inkognito fandili Dukle.
K bizarnému momentu došlo v závere prvej 15-minútovky, keď si domáci stopér Frank Verlaat hlavou strelil vlastenca, na čo sme v kotle domácich vybuchli od radosti, čo sa nepáčilo domácim rowdies, ktorí nám odporučili, aby sme už nepili toľko ten Heineken, keďže Ajax prehrával doma 0:1… Dukla nakoniec na silný Ajax nestačila, prehrala v Amsterdame a aj doma v odvete na Štiavničkách, ale zážitok to bol riadny.
A viete, kto vtedy stál v bránke Dukly? No predsa Norbert Juračka! A tak mi napadlo, že ho po zápase na parkovisku štadióna pri autobuse pozdravím, ale po zuby ozbrojení ochrankári boli kategoricky proti.
Odvtedy pretieklo v Hrone aj v Amsteli veľa vody. Ajax Amsterdam si naďalej drží svoj vysoký európsky kredit a banskobystrická Dukla opäť bojuje, a aj slušne boduje v najvyššej slovenskej súťaži, kam historicky jednoznačne patrí. A možno si v blízkej budúcnosti znovu zahrá aj v pohárovej Európe. To by zase bolo niečo. Zo srdca to banskobystrickej Dukle, pred štartom nového ročníka Niké ligy, prajem.“
Hlásateľovi a dnes už aj nášmu známemu, môžeme týmto dať prísľub, že ho s Norom Juračkom, ktorý bol kapitánom tímu v oboch zápasoch s Ajaxom, pri vhodnej príležitosti, zoznámime. Ako poznáme Nora, ktorého týmto pozdravujeme, iste nebude proti.
Sme radi, že sme čitateľom nášho portálu Duklasport.sk mohli priblížiť veľmi zaujímavé spomienky ďalšieho fanúšika Dukly, ktorých stretávame na potulkách krajinou, najmä futbalových, neúrekom.
Tieto uvedené myšlienky približujú, ako môžu v istých chvíľach života, a veľakrát neskôr počas neho v spomienkach, klub či jeho futbalisti na ihrisku, ovplyvňovať fanúšikom cestu svojím životom a preto je vždy veľmi dôležité, ako sa stavajú ku svojej práci a radosti, teda futbalu.
Ďakujeme pánovi Kristiňákovi, hlásateľovi na futbalových zápasoch svojho milovaného klubu v Giraltovciach, za jeho pekné a zaujímavé vyjadrenia, ako aj za to, že mu ostáva ešte dosť lásky v srdci aj pre Duklu Banská Bystrica.
