Alojz Sokol – 1. náš olympijský medailista – uctenie si 150. výročia jeho narodenia

Znie to tvrdo, voči nám Slovákom až urážlivo, ale nebyť počasia, veľká časť národa sa denne nemá o čom pobaviť, ani vážnejšie, úprimne a fundovane, si pravidelne čo to povedať…

História? Pre väčšinu z nás – španielska dedina. Ak by nebola, náš národ slovenský by s plnou vážnosťou, a úprimnou hrdosťou, spájal materiálny blahobyt s duchovným životom. Nenechali by sme ľahko a ľahostajne búrať mosty, lebo stavať ich za národnú svojbytnosť je úžasne náročné. Búrať a nerozvíjať denne odkazy slovenských velikánov na vlastnej hrude je vec prenáramne ťažká, naviac – dnes sa v plnej nahote ukazuje, viac ako potrebná. Samotná výstavba.

Pýtate sa čoho? Nuž – mostov. K vlastnej slobode a tým i slobode národnej, našej, slovenskej a slovanskej.

Za ostatných vyše 30 rokov sme navštívili viacero krajín a v nich tamojšie cintoríny, ale i školy. Základné, stredné, ba aj univerzity. Rovnako tak športové inštitúcie a zariadenia, ktoré sa zaoberajú škodlivými závislosťami. Popri tom sme aj čo to užitočné preštudovali, alebo len zbežne prečítali. Nedávno napríklad v Orlovi Tatranskom, presnejšie v jeho 2. ročníku, v čísle 41, na strane 323,  napríklad aj túto informáciu z roku 1846:

„Čím národ nižšie stojí, čím hlbšie v živote telesnom je ponorený, tým menej vážnosti má sám k sebe a tým ľahšie si dá so sebou zahrávať a svoje si odnímať, ako i jednotlivý človek v bahne telesného života zaviaznutý, je bez vážnosti k sebe samému, a ľahko sa za úžitok telesný, nielen s telom, ale aj s dušou, zapredá.“

Tento citát nás  inšpiroval aj verejne vyzdvihnúť krásny školský objekt Základnej školy s materskou školou v Liptovskom Jáne, ktorú sme tiež pred pár týždňami navštívili.

Školy, ktorá 20. júna 2023 oslávi 70 rokov. Jej novopostavená budova bola odovzdaná do používania pre žiakov zo 7 okolitých dedín: Liptovský Ján, Uhorská Ves, Podtureň, Beňadiková a neskôr pribudli aj Jakubovany, Konská a Liptovský Ondrej. Vtedy do 8-triednej budovy chodilo spolu 407 žiakov. Aj toto je uvedené v kronike školy. Dnes je v budove aj 2-triedna materská škola, ktorá spolu so základnou školou tvoria 1 právny subjekt.

Nie je žiadnym tajomstvom, že Liptovský Ján často navštevoval napríklad aj spisovateľ Fraňo Kráľ. V básni „Salaš“ nie náhodou opisuje prírodu pod Ďumbierom. Každý pozorný návštevník školy si iste všimne skvelú prácu súčasného vedenia tejto školy, ktorá aj nás pozvala na návštevu už svojím zovňajškom.

Keď sme sa napríklad zadívali na veľkú nástenku s Ľudovítom Štúrom, nedalo nám, aby sme z ticha duše, v prítomnosti súčasného riaditeľa školy, Mgr. Jaroslava Debnárika, neodcitovali od Štúra aj toto:

„Servilnosť je, keď sa človek vzdáva svojej dôstojnosti a výhod a podrobuje sa vôli iného; o servilnosti možno hovoriť vtedy, keď sa nechá človek, z úbohej vypočítavosti, zneužívať ako nástroj proti svojmu národu.“

Pán riaditeľ zareagoval:

„Sme právnym subjektom, ktorý aktivitami každého svojho ohnivka vzbudzuje ducha slobodného premýšľania a rozvíja cit osobnej zodpovednosti, v úzkej previazanosti na potreby nás všetkých, na tejto zemi, ale i tých, ktorí prídu po nás.“

Keď sme sa presvedčili o stave a kvalite moderných učební, ale i stále dotváranej Športovej sieni slovenských športových velikánov v ZŠ Liptovský Ján, prisľúbili sme širšiu publicistiku v rozhovore s ním.

V tomto príspevku používame praktické momenty, ako svedectvo potreby toho pre súčasnosť, čo obsahom samotným, v tomto príspevku, tvrdíme.

Včera 19. júna 2021 sme boli v obci Hronec pri Podbrezovej, tam, kde sa narodil presne pred 150 rokmi 1. Slovák, ktorý získal na I. novodobých olympijských hrách v roku 1896 medailu (bronzovú) v šprinte na 100 metrov za 12,6´´ a bol tam celkovo aj 4. v trojskoku výkonom 12,30 metra a bol aj vyradený v rozbehu v I. kole na 100 m cez prekážky – Alojz Sokol, syn Jozefa Sokola z Banskej Bystrice a Emílie Holubovej z Malužinej, ktorý sa s atletikou zoznámil na strednej škole v Banskej Štiavnici, kde existoval od roku 1884 Akademický atletický klub.

Pri dôstojnom kladení venca sme si znova viac ako inokedy uvedomili, aké je potrebné ctiť a poznať súvislosti tvorby dejín a ich sústavného oživovania.

Veď napríklad aj spomínaný Alojz Sokol, ktorý počas vysokoškolského štúdia medicíny v Budapešti, ako člen MAC Budapešť, utvoril uhorské rekordy v 5 disciplínach, aby len rok po aténskych OH inicioval založenie Uhorského atletického zväzu v roku 1897.

Po sobáši s rakúskou grófkou Charlottou Berchtoldovou na prelome storočí, v roku 1900, s ktorou sa zoznámil ako v Šahách praxujúci (nedoštudovaný) lekár, žil s ňou, aj s ich 5 deťmi, v Bernecebaráti, v časti Bernece, až do konca svojho života dňa 9. septembra 1932.

V neďalekých Šahách pôsobil ako župný archivár, kurátor múzea, počas I. svetovej vojny aj ako šéf vojenskej nemocnice a v roku 1906 tam založil Hontiansky športový klub, ktorý dnes nesie v Šahách jeho meno.

Iste by si zaslúžil, v slovenských médiách, pri včerajšej spomienke na 150. výročie jeho narodenia, z viacerých dôvodov, pre širokú verejnosť účinnejšiu, živšiu a tvorivejšiu publicistiku. Duklasport.sk bol pri tom. Aj 19. júna 2021 však väčšina viac rozprávala o počasí, ako o načrtnutej potrebe.

Viete, prečo tak píšeme a prečo práve toto?

Napísané potvrdzuje, že história nie je pohľad, zďaleka nie je iba suchopárny prepis dejín – niekým a niekde zaznamenaný.

Je to zavše pokračovanie prebádaného, ale sústavne v každom časovom vývoji málo verifikovaného, často nedôsledne a neodborne, prostredníctvom odkazov vtedajších súčasníkov doby, v ktorej žili, autorizovaného, málo podkladaného súvislosťami života v daných vývojových etapách.

Domnievame sa, že by sme mali byť silnejší a prejavovať väčšiu lásku a oddanosť v to, čo nám umožnilo narodiť sa do tohto sveta a aktívne v ňom vytvárať užitočné hodnoty pre väčšinu národa, zachovať si pritom svoje vzácne slovenské a slovanské tradície a dedičstvo svojej viery v život pod nebom mieru.

Aj v oblasti športu je zaujímavé dôkladne poznať históriu – písanú tak víťazmi, ako aj porazenými.