Bol piatok 8. augusta 2008, keď o 07.00 ráno, ešte za tmy, vzhľadom na blízkosť nultého poludníka, vstúpil do vôd Stredozemného mora dovtedy neznámy Banskobystričan Ivan Obrtanec, aby po 4 hodinách a 50 minútach sa nezmazateľne zapísal do histórie slovenského diaľkového plávania.
Stal sa totiž prvým Slovákom, ktorý preplával Gibraltársku úžinu.
Kto je Ivan Obrtanec a ako sa dopracoval k diaľkovému plávaniu a preplávaniu Gibraltárskej úžiny – z Gibraltáru do Afriky?
Narodil sa v Banskej Bystrici v roku 1979. Prvé 4 ročníky základnej školy absolvoval v Banskej Bystrici na ZŠ Spojová ulica a už vtedy ako malý chlapec plával v klube Dukla Banská Bystrica. Plávanie však bral skôr ako doplnkovú, relaxačnú disciplínu, k svojim zimným športovým aktivitám.
Od 5. ročníka pokračoval v štúdiu v Osemročnej športovej škole v Banskej Bystrici už ako skokan na lyžiach. Po jej skončení vyštudoval Gymnázium na Mládežníckej ulici a nadstavbu na Strednej zdravotníckej škole. Vo svojej absolventskej práci sa venoval plávaniu. Školu ukončil ako diplomovaný fyzioterapeut.
Potom nastúpil na štúdium na Palackého univerzitu do Olomouca na Fakultu telesnej kultúry a športu, Odbor Rekreológia. Bol to trošku netradičný odbor, ktorý obsahoval všetky športy na rekreačnej úrovni od horolezectva, skialpinizmu, cez golf, jachting, jazdectvo, kolektívne športy, plávanie, až po potápanie.
V rámci študijného programu Erasmus študoval na výmennom pobyte v Španielsku na Univerzidad de Granada, na športovej fakulte – Facultad de Ciencias del Deporte. Tu získal i španielsku licenciu Červeného kríža – Crus Roja de Espaňa. Bola na obdobie 5 rokov a o prácu v lete pri mori mal postarané.
Vybral si samotný juh Andalúzie, na konci Európskeho kontinentu ležiace mesto Tarifa. Tu sa prvýkrát zoznámil s diaľkovým plávaním. Postupne sa z plavčíka – záchranára prepracoval až na člena Červeného kríža na doprovodných lodiach, ktoré sprevádzali diaľkových plavcov pri preplavbách Gibraltárskej úžiny.
Najpamätnejší jeho doprovod bol doprovod španielskeho diaľkového plavca Davida Meccu Meddinu, ktorého sprevádzal pri jeho trojitej preplavbe Gibraltárskej úžiny s úspešným koncom. Bola to veľká udalosť. Medina plával za prítomnosti 5 doprovodných lodí, televíznych štábov a v mieste kde doplával, ho vítali davy fanúšikov.
Od toho bol už len krok k jeho samostatnej preplavbe. Diaľkovému plávaniu a tréningovému denníku diaľkového plavca sa Ivan venoval aj vo svojej diplomovej práci, ktorej vyústením bola samotná preplavba Gibraltárskej úžiny. Táto jeho diplomová práca – Tréningový makrocyklus diaľkového plavca – je k nahliadnutiu na https://impulswim.webnode.sk . Bola to pre neho veľká motivácia.
Po skončení preplavby do diplomovej práce zapracoval vlastné skúsenosti z logistickej prípravy takejto akcie a vlastné skúsenosti aj zo samotnej plavby, čo v súčasnosti pomáha viacerým adeptom diaľkového plávania.
Prípravu na preplávanie Gibraltárskej úžiny rozvrhol Ivan na 12 mesiacov. Spočívala od oslovenia španielskej asociácie ACNEG zabezpečujúcej preplavby Gibraltáru, cez registráciu preplavby, dohodnutia konkrétneho termínu, zabezpečenia preplavby po materiálno-technickej stránke, zabezpečenia doprovodného tímu, až po samotnú stránku telesnej prípravy na tento výkon (fyzická príprava, príprava na výdrž vo vode, reakcie na zmeny teploty vody počas plávania, stravovací režim, vodné prúdy a pod.)
Plaveckú prípravu robil v bazénoch, jazerách a posledný mesiac v otvorenom mori. Španielska asociácia zabezpečujúca preplavbu Gibraltárskej úžiny mu stanovila predpokladaný čas preplavby na obdobie 5. – 13. augusta 2008.
V Španielsku mal v tom čase zabezpečenú prácu pre Červený kríž v Tarife a tak do Španielska odišiel o 2 mesiace skôr. Problémy s ubytovaním vyriešil kúpou auta. Anglická verzia Ford Transitu, upraveného s výbavou na kempovanie ho stála 500 euro. Bolo to auto, obývačka i spálňa v jednom – s najkrajším výhľadom na more. Takto mal prácu i ubytovanie a mohol sa rýchlo presúvať na plavecký tréning na viaceré miesta.
Samozrejme bez sponzora by to realizovateľné nebolo. Sponzor mu pomohol zaplatiť výdavky na doprevádzajúce lode, kameramana a ďalšie náležitosti. Pár dní pred preplavbou prišiel na to isté miesto pracovať i jeho spolužiak, ktorého nahovoril, aby mu urobil na lodi doprovod.
Asociácia pri preplavbe zabezpečila 2 lode. Jedna bola navigačná a druhá sprievodná. Jeho úlohou na sprievodnej lodi bolo podávať mu dôležité informácie, stravovanie a pitie počas plavby. Lodivod na doprevádzajúcej lodi mal za úlohu sledovať pomocou sonaru plavbu veľkých zaoceánskych lodí a určovať smer plavca tak, aby nedošlo ku kolízii. Zároveň i merať čas a dohliadať na regulárnosť plavby.
Ako vidieť, nič jednoduché a žiadne spontánne riešenia, len tvrdé dodržiavanie pravidiel a predpisov s nezanedbávaním žiadnej maličkosti, ak sa tak vôbec dá niečo pri takejto akcii nazvať.
Najužšie miesto Gibraltárskej úžiny je z Tarify na španielskej strane do Punto Cires na marockej strane. Predstavuje 14,8 km, čo je 7,8 námorných míľ. Väčšina plavcov volí túto trasu.
Trajektória plavcov ako i ich naplávané kilometre sa však značne líšia v závislosti od morských prúdov, vyhýbania sa zaoceánskym lodiam a trajektom. Pre plavcov je stanovená minimálna hodinová rýchlosť 2,5 kilometra pri jednosmernej preplavbe.
Je to kvôli plavebnej zóne, kde je plavcom povolené sa pohybovať. Prúdy ich nesmú ovplyvniť natoľko, že vplávajú do medzinárodných zón pre zaoceánske lode a trajekty. Na základe nadobudnutých skúseností, získaných počas doprevádzania plavcov na lodiach Červeného kríža, sa Ivan rozhodol pre plavbu v neopréne.
Často bol svedkom toho, že výborne rýchlostne i kondične pripravení plavci, plávajúci bez neoprénu, pri zmene počasia a ochladení vody, mali problémy a ich dosiahnuté výkony boli slabšie. I on vyplával z Tarify a po už spomenutých 4 hodinách a 50 minútach sa postavil pri brehu marockého Isla Perezil.
Lodivod v tých chvíľach nahlásil i vzdialenosť, ktorú preplával. Bola 20 kilometrov, čiže 11 námorných míľ.
Pre silné prúdy a veľké vlny mu nebolo umožnené vystúpiť na marocký breh, lebo by sa už do sprievodnej lode nedostal.
Vďaka kameramanovi si i Vy môžete na stránke https://impulswim.webnode.sk/video/ pozrieť 2 videá. Jedno z prípravy a jedno zo samotnej plavby.
A na stránke www.acneg.com/en/records-with-neoprene/ pod číslom 90 (90. plavec v histórii, čo preplával úžinu v neopréne) i zápis Ivanovho výkonu, ktorý dosiahol ako 28-ročný. Výkony a fotografie ďalších Slovákov tu musíte hľadať, v sekcii bez neoprénu – Records without neoprene – aj medzi plavcami ČR, keďže tam Španieli zaradili členov klubu Ľadových medveďov Bratislava (ĽMB) Ivana Gazdíka (292. plavec v histórii, čo preplával úžinu bez neoprénu) aj Ladislava Pečenku (293. plavec), ktorí, ako nasledovníci Ivana Obrtanca, plávali 24. septembra 2010 z Buyonesu spolu, rovnako ako neskôr bratia Pekovci.
Ivan Obrtanec bol, a zostane 1. Slovákom, ktorý preplával Gibraltársku úžinu.
Okrem neho do týchto chvíľ preplávali Gibraltársku úžinu už i ďalší 7 Slováci. Všetci, okrem Ivana Obrtanca, plávali bez neoprénu.
Najrýchlejším z nich bol Richard Nyari, plavci plávali ale inú vzdialenosť, v rôznych podmienkach.
Náročnosť preplavovanej úžiny popísal podporný tím Jozefa Bartaloša, z ĽMB, aj týmito slovami:
„Zo severu (Európa), aj z juhu (Afrika), tečú silné prúdy zo západu z Atlantiku na východ do Stredozemného mora, ktoré sú kritické pri pokusoch plavcov zdolať obávanú úžinu. Druhým nie menej významným faktorom je vietor, ktorý väčšinou fúka zo západu. Tento vietor vytvorí na hladine krátke, až 2,5 metra vysoké vlny, so spenenými vrcholkami. Pri rýchlosti vetra od 6° Beaufortovej stupnice sily vetra sa pokus väčšinou ukončí.„
Pre doplnenie uvádzame, že evidencia plavcov začala 1. evidovaným človekom, ktorý preplával Gibraltársku úžinu – 5. apríla 1928 vo veku 27 rokov. Bola to žena, Britka, Mercedes Gleitze, narodená 18. novembra 1900, čiže práve pred 120 rokmi, ktorá ju preplávala za 12 hodín a 50 minút, samozrejme bez neoprénu, z miesta štartu z Crucesu. Aktuálne uvádza stránka 711 plavcov, ktorí dokázali zdolať túto neľahkú úžinu – bez neoprénu.
S neoprénom to bolo až 7. októbra 1992. Bol to Španiel Andreu Mateu Lamas, narodený 14. februára 1962, čiže 30-ročný v čase plávania a trať zvládol za 5 hodín a 15 minút z miesta štartu z Ciresu. Aktuálne uvádza stránka 885 plavcov v neopréne, čo to zvládli.
Podľa rýchleho nárastu počtu štartujúcich v posledných dekádach je zrejmá popularita tohoto individuálneho podujatia.
V ďalších rokoch sa k nim určite pridajú i ďalší a rozhodne sa dočkáme i toho, že niekto zo Slovákov dokáže preplávať Gibraltársku úžinu i oboma smermi.
Použité zdroje: archív Ivana Obrtanca, Mestské noviny Senčan, ĽMB a www.acneg.com/en/
