Život aj pri futbale, a s futbalom, možno pochopiť iba spätne, ale žiť ho musíme dopredu. Aj túto dávnu pravdu potvrdzuje dnešná 100-ročnica od narodenia významného futbalového funkcionára, pána Rudolfa Jurčáka.
Rudolf Jurčák sa narodil 26. februára 1922. Jeho život s futbalom, a pri futbale, bol a zostal veľmi zaujímavým a poučným. Nielen pre tých, ktorí milovali a milujú futbal. Duklasport.sk sa aj preto rozhodol pripraviť k jeho 100-ročnici seriál viacerých príspevkov – so zaujímavými osobnosťami o živote tohto funkcionárskeho velikána.
Na úvod ponúkame esej jeho syna – Mariána, o ktorú sme ho poprosili v čase, keď reagoval veľmi pozitívne na vydanie knižnej publikácie Vladimíra Vargu: Moje videnie futbalu. Prajeme pokojné a ničím nerušené čítanie.
„Priatelia, sympatizanti, priaznivci športu – kam prišiel, tam sa s ním pozdravovali, prejavovali ochotu čosi spoločne urobiť. Nasledovali činy, diali sa veci.
V ligovom futbale v mladosti patril k najlepším strelcom, víťazil v stolnom tenise. Z tímových úspechov sa tešil vyše pol storočia – v pozíciách organizátora športového diania (novšie manažéra). Šport mu bol celoživotnou radosťou, poslaním, profesiou, súčasťou jeho ja. Dopisovateľská činnosť, spolupráca s masmédiami, poprednými redaktormi, reportérmi, to bolo samozrejmé. Trénovanie mládeže i seniorov bral ako hobby.
Keď pôsobil na Tehelnom poli, na zápasoch Slovana so Spartou Praha či Derby County mali vyše 40 000 až 50 000-ové návštevy. Už predtým však zodpovedal za rozsiahlu činnosť vtedy renomovanej TJ Lokomotíva Košice, účinkoval na čele športu a telovýchovy okresu Poprad, vrátane Tatier či Pienin (v OV ČSTV) i v basketbalovo majstrovskej Iskre Svit, ako aktívny športovec v AC Svit.
Asi aj v spánku mu v hlave „bežali“ športové filmy či otázky, napríklad: Čo a ako by sa dalo urobiť viac, lepšie pre väčšiu radosť zo športových podmienok, výkonov, výsledkov? Koho osloviť či prizvať k spolupráci? Ako lepšie, účinnejšie, s pomocou koho sa postarať o zdravie športovcov či o podmienky pre fair-play? Čo viac, inak, lepšie zariadiť pre podchytenie, usmernenie, rozvíjanie talentovanej mládeže? Čo všetko a ako treba pripraviť, vykonať, aby sa pri podujatiach nevyskytlo nič neželané? V čom je jadro problémov, prekážok? Aké postupné kroky urobiť pre dobré, správne riešenia? A tak podobne…
Každodenná práca obsahovala veľké množstvo administratívy, telefonátov, rozhovorov, koncentráciu na rozličné organizačné detaily. Týkalo sa to metodických postupov, usporiadania súťažných či prípravných stretnutí, úplného a bezchybného zabezpečenia rozličných dokladov, dokumentov, dopravy, služieb, bezpečnostných podmienok atď.
Bývalo toho veľa, preto neoceniteľní boli dobrí spolupracovníci. Všetci v kancelárii mávali práce, že občas nevedeli kam prv skočiť. No pracovná klíma u nich bývala priateľská, so vzájomnou podporou, rešpektom. Navštíviť ich či zavolať im, znamenalo dopriať si fajn pocit z kontaktov s príjemnými ľuďmi. Dobrovoľne, naplno boli „zapriahnutí“ do zabezpečovania „zákulisia“ športového diania. Takto to bývalo všade, kde pracoval.
Krátky retrospektívny pohľad poodhalí o čosi viac:
V Slovane Bratislava bol Rudolf Jurčák pri dosiahnutí niekoľkých majstrovských titulov i pohárových víťazstiev ako tajomník futbalového oddielu v rokoch 1971 až 1982 a potom opakovane v rokoch 1990, 1991. Vtedy, sám už v dôchodcovskom veku, zároveň do problematiky uvádzal svojho budúceho nástupcu Antona Urbana. V roku 1992 spoločne oslávili posledný federálny majstrovský titul. Slovanu následne zostal doživotne verný ako člen širšieho vedenia (výboru FO), resp. poradca.
Slovan trénovali Michal Vičan, Jozef Vengloš, neskôr Jozef Jankech či Dušan Galis. Hralo zaň súčasne až 8 reprezentantov, 7 boli v zostave majstrov Európy. Miláčikmi divákov boli Alexander Vencel st., Anton Ondruš, Ján Pivarník, Koloman Gögh, bratia Jozef a Ján Čapkovičovci, Marián Masný st., bratia Ján a Ľudovít Zlochovci, Karol Jokl, Ján Švehlík, Ivan Pekárik, Peter Mutkovič, Ivan Hrdlička, Vladimír Hrivnák, Ľudovít Cvetler, Ján Medviď, Ladislav Móder, potom Peter Dubovský, Dušan Tittel, Alexander Vencel ml., Ladislav Pecko, Vladimír Vankovič, Jaroslav Timko, Eugen Varga, Vladimír Kinier, Milan Suchánek, Tomáš Stúpala, Marián Zeman, Ondrej Krištofík, Miroslav Chvíla, Boris Kitka a ďalší.
Klubu dlhodobo predsedal Viliam Hlobil, neskôr Jaroslav Čaniga, hospodárom bol Ing. Vojtech Malovič, otec MUDr. Pavla Maloviča. Oporami boli lekári prof. MUDr. Pavel Hanzo, MUDr. Emil Križan, MUDr. Imrich Béreš, MUDr. Marián Jančár a iní, spolupracovníci Irena Poláčková a Ján Fiala. Klubu drukovali a sekretariát navštevovali jeho legendy, ako MUDr. Ivan Chodák, Viliam Schrojf či Ján Popluhár. Nechýbali ani najvýraznejšie osobnosti spoločenského, vedeckého i kultúrneho života, hudobníci, umelci, herci, viac ako väčšina z nich.
V košickej Lokomotíve (prv išlo o Lokomotívu VSŽ) pôsobil Rudolf Jurčák v rokoch 1964 až 1971 v pozícii tajomníka telovýchovnej jednoty ako celku a súčasne futbalového oddielu. Aby úloh nemal málo, určitý čas taktiež trénoval kvalitný ligový dorast. Zvlášť dobré výsledky v spomínanej TJ dosahovali v tomto období zápasníci s trénerom Attilom BORISom a borcami ako Marcel Míček či Mikuláš Timko (neskôr tréner Jozefa Lohyňu), šermiari s majsterkou ČSSR Katarínou Ráczovou a jej trénerom prof. Samuelom Pačenovským, basketbalistky, bedmintonisti, boxeri, šachisti atď. Jozef Plachý, rekordér 800-vky žiaril medzi atlétmi. Hokej i krasokorčuľovanie sa už vtedy sľubne rozvíjali. Tieto športy od roku 1968 prevzala samostatná TJ VSŽ. Čelnými funkcionármi boli predseda Ľudovít Benický, hospodár Štefan Pafčuga, neskôr i Štefan Margita, otec budúcej opernej hviezdy, ktorý sa od r. 1971 stal novým tajomníkom.
Futbalisti „Loky“ v roku 1965 postúpili do I. ligy. Následne bol trénerom bývalý vynikajúci reprezentant Štefan Čambal, neskôr Milan Moravec. „Žolíkmi“ sa stali strieborní z MS 1962 Adolf Scherer, následne Viliam Schrojf, oporami kapitáni, najprv František Hájek, po ňom Andrej Ištók, hráči Milan Urban, Ján Šlosiarik, Jozef Móder, Vladimír Hric, Anton Flešár, Július Holeš, Jozef Suchánek, Štefan Daňo, Štefan Gyurek, Vladimír Bachratý, Mikuláš Kassai, Ondrej Knap, Gejza Farkaš, Ján Luža a iní. Napríklad dlhoročný medicínsky pilier klubu MUDr. Ján Michalko, taktiež lekár reprezentácií, nedávno verejne spomenul, že do Lokomotívy ho prizval Rudolf Jurčák.
Pod „kuratelou“ Rudovho tímu v okrese Poprad, začiatkom 60. rokov, boli všetky športy a telovýchova v celom spektre. Európsky význam mal Medzinárodný pieninský vodný slalom, na vtedy ešte klimaticky nezmenenom, dravom toku Dunajca. Jeho zakladateľ a riaditeľ Dušan Milan Benický i renomovaný vodák Anton Daštinský zostali Rudovi natrvalo blízkymi. Podobne, ako o čosi starší František Mrázik, zakladateľ a dlhoročný náčelník Tatranskej horskej služby. Futbalové mužstvá Popradu i Svitu ako tréner doviedol Rudo k postupu do vyšších súťaží. Len aby nezostávali prinízko.
Vo Svite aktívne hrával futbal až do jeho 35 rokov a úspešne aj stolný tenis. Spoluhráčmi vo štvorhre boli napríklad s čs. majstrom a 5-násobným majstrom sveta Františkom Tokárom. Keď pre ochorenie musel hráčsku kariéru ukončiť, pri športe zostal ako tajomník TJ Iskra Svit. Bol pritom, keď si basketbalisti s trénerom Pavlom Antalom v roku 1961 vybojovali titul majstra ČSSR a v roku 1962 sa stali štvrťfinalistami Pohára európskych majstrov. K vynikajúcim hráčom patrili Ružomberčania bratia Dušan a Boris Lukášikovci, kapitán Rudolf Vraniak, Karol Horniak, Štefan Vass, Vladislav Brychta, Zdeno Setnička, Ján Lehoczký a ďalší.
Čím to, že sa Rudovi darilo? Nuž, spočiatku pri ňom asi „stáli aj hviezdy“. Narodil sa 26. februára 1922 v Ružomberku do zložitých pomerov. Otca si nepoznal, odišiel kamsi za prácou a nevrátil sa. No Rudko, ako syn mladunkej mamy, sa stal súčasťou hmotne chudobnej, no citovo veľmi bohatej mnohodetnej rodiny múdrej, obetavej starej mamy. Ona, po vojne ako vdova so 4 deťmi, našla svoje šťastie v nešťastí s pomocou ružomberského farára Andreja Hlinku. Zoznámil ju s láskavým mužom, jej druhým manželom, s ktorým potom mala ďalšie 2 deti. Zväčša v tejto rodine Rudo vyrastal. Prirodzenými hodnotami u nich boli spolupatričnosť, vzájomnosť, obetavosť pre rodinu, vytrvalá pracovitosť, odhodlanie nevzdávať sa, dbať na pravdu, česť, spravodlivosť, mať súcit, porozumenie pre iných, byť pripravený so všetkým sa s ostatnými podeliť.
Tu sa začala i Rudova športová dráha futbalistu – popri jeho, len o málo starších, strýkoch Jánovi a Gustovi Jurčákovcoch. Ján neskôr hral za ŠK Bratislava i v československej reprezentácii, Gusto bol roky Rudovým spoluhráčom vo vtedy prvoligovom AC Svit.
Trvalé priateľstvá s množstvom vzácnych, dobromyseľných, tvorivých, činorodých ľudí Rudo nadväzoval sústavne, spontánne, akoby mimochodom. Jestvovala medzi nimi akási magnetická vzájomná príťažlivosť. Vnímali jeho ústretovosť, snahu o porozumenie, súčinnosť, organizátorský kumšt s detailným orientovaním sa v riešených súvislostiach, či pohotové, vecné vyjadrovanie. Vážili si jeho intenzívnu celoživotnú prácu, pre radosť všetkých z dobrého športu. Poznali ho ľudia jednoduchí i výnimoční. Prívetivý, dobroprajný prístup, prejavy úcty, záujmu mu opätovali. Niekoľkí, tí o čosi mladší, si ešte živo spomínajú… Aj keď Rudolf Jurčák je v športovom nebi už od 30. novembra 1998.
Postskriptum: Bez bázne, sa kedykoľvek priznávam – som jeho syn. Otcov život by určite nebol rovnako zaujímavý, pestrý, bohatý bez všetkých tých, s ktorými sa rád stretával. Iste aj ich zásluhou bol človekom spolupráce. Myslím i na nespočetných skvelých ľudí, ktorých som tu menovite nedokázal spomenúť. Hlboko, s úctou, obdivom a vďačnosťou sa skláňam pred všetkými otcovými spolupútnikmi.“
Veľká verejná vďaka, pán Marián Jurčák!
Prečo? Aj o tom budú ďalšie eseje dotýkajúce sa života vášho otecka a nášho skvelého funkcionára športu.
Postupne uverejníme spomienky a pohľady niektorých bývalých hráčov Slovana Bratislava, licenčného agenta FIFA a bývalého funkcionára, športového riaditeľa Slovana Bratislava – Vladimíra Vargu. Na prácu Rudolfa Jurčáka budú spomínať aj 2 vzácne dámy zo sekretariátu futbalového klubu Slovana Bratislava.
Seriál príspevkov pripravujú, a čitateľom ponúkajú, Jozef Mazár, Jaroslav Šiška a Jozef Ivan.
