Raz sa mi, pamätám si to presne, bolo to v Prahe na sklonku roku 1992, dobrý priateľ posťažoval: „Otvorím noviny… politika a veľa klamstva, otvorím časopis… politika a klamstva so senzáciami ešte viac, otvorím internet… znovu politika, množstvo nepreverených a nepravdivých vecí, senzácie, zapnem rádio, to isté politika, senzácie, havárie, vraždy, zapnem televízor, dominantná politika s jej prisluhovačmi, streľba. Akčné filmy, horory…
Bojím sa otvoriť dvere. Isto sa nimi zdravie a úprimnosť v živote či športe, ktorý mám nesmierne rád, ku mne hrnúť nebudú. Skôr drogy, alkohol a politika so všetkým negatívnym, po roku 1989!“ Nie, že by to tu predtým nebolo…
Založili sme v Prahe 1993 česko-slovenský časopis Závislost. Drogovej špiny pribúdalo už v tých časoch, po otvorení hraníc, množstvo. V časopise sme urobili rubriku o živote s významnými osobnosťami športu. Našimi, československými, ale aj svetovými. Ako prvého sme do nej pozvali majstra sveta v ľadovom hokeji Jaroslava Holíka, môjho osobného priateľa.
Populárny Jarda pôsobil v rokoch 1961 – 1979 ako hráč špičkového armádneho klubu Dukla Jihlava, za ktorý nastúpil k 602 zápasom a v ktorých nazbieral 641 kanadských bodov (266 gólov + 375 asistencií). S týmto klubom vybojoval 7 titulov majstra republiky. Ďalšie 4 ligové prvenstvá neskôr pridal ako tréner. Pravidelne štartoval za česko-slovenskú reprezentáciu, s ktorou získal na svetových šampionátoch 6 medailí (vrátane zlatej z MS 1972). Zúčastnil sa tiež Zimných olympijských hier 1972, odkiaľ si česko-slovenské družstvo odviezlo bronz. (Zdroj: wikipedia). Veľmi ma zaujalo, keď mi povedal, že české národné jedlo vepřo–knedlo–zelo zapíjal kyslým mliekom. Dožil sa 72 rokov.
Časopis Závislost „odišiel“ z vydavateľstva po 10 rokoch vydávania, ale ešte dlho ho čitatelia, pre kvalitný obsah, vyhľadávali. V Čadci, v Kysuckej knižnici, som sa o tom presvedčil na vlastné oči, keď fotografie a písmo boli tak obšúchané či obdraté, že tam by, v tom čase, bola digitalizácia napísaného, viac ako potrebná.
Po rozpade Československa, naša Slovenská republika, po určitej dobe, taký časopis „nepotrebovala“. Ani do škôl pre deti a mládež, ani pre laickú verejnosť. Senzácie z oblasti drogových závislostí prinášajú naše média dodnes. Mám v živej pamäti, keď som raz, po roku 1994, v kruhu platených pracovníkov Protidrogového fondu, povedal:
„Šport je najlepšou protidrogovou prevenciou, len musí dostať jeho využívanie pre túto oblasť správne mantinely.“
Ech, ako sa mi jeden vážený pán v tomto úrade vysmial… O prevencii škodlivých závislostí toho však vedel z hľadiska prevencie a publicistiky minimálne. Pravda je i tá, že to platí do dnešných dní na mnohých miestach našej slovenskej pospolitosti. Pritom by mohol byť export z tejto oblasti do sveta, pre zdravé životy a aj z ekonomického hľadiska, veľmi výhodný.
Po mojom pracovnom pôsobení v Latinskej Amerike sme začali vydávať časopis Na hrane. Nič nové pod slnkom. Len sme rozšírili pohľady špičkových športovcov na známu vec, že zdravie je na svete najdrahšie, preto sa treba oň starať, a ľudí, ktorí sú reprezentantmi tejto starostlivosti, si je potrebné vážiť a publikovať s nimi, na témy zdravého života zo všetkých sfér života, čo najkvalitnejšie publicistické príspevky. V tom čase už pribudli v Slovenskej republike aj kvalitnejšie píšuci autori. Z oblasti športu, ako prostriedku i cieľa či plnenia snov mnohých mladých ľudí, pribúdalo v staro – novom časopise, čo najviac objektívnych rozhovorov, portrétov či užitočných informatívno – vzdelávacích aktivít. Svoje meno takému časopisu prepožičal dokonca doc. PhDr. Jozef Vengloš. Do podtitulku tohto časopisu som napísal svetom overenú pravdu, ktorá dovtedy nebola nikde v Slovenskej republike publikovaná:
„Drogy a rasizmus zabíjajú, šport spája!“
V roku 1999 prevzali toto heslo do svojho bulletinu, okrem iných, aj organizátori, v Európe dnes známeho futbalového medzinárodného turnaja 14-ročných a mladších detí, O Pohár doc. Jozefa Vengloša či len skrátene Venglošovho pohára, ktorý má za sebou dodnes 31 úspešných ročníkov, často aj s kvalitnou medzinárodnou účasťou, v banskobystrickej hale na Štiavničkách. Aj to je jeden z dôvodov, že sme tomuto turnaju dali trvalý mediálny priestor na našich viacerých internetových stránkach.
Ozvala sa nám ďalšia významná športová osobnosť zo svetového športu. Tréner historicky 1. atléta Slovenskej republiky, ktorý získal na OH v Soule zlatú medailu. Áno, ide o trénera Juraja Benčíka a jeho zverenca Jožka Pribilinca. Práve Juraj Benčík za mnou prišiel s názorom, aby sme časopis Na hrane premenovali na Svet športu. Uviedol na to viacero zaujímavých argumentov. Stalo sa.
Vtedy sa písal rok 2007. Časopis, ktorý nikdy netúžil po bezbrehej senzácii, ohováraní a pod., napriek veľmi zložitým a ťažkým podmienkam vydávania takého časopisu, hlavne ekonomického rázu a obrovského úsilia, vychádzal až do roku 2017. Hovoriť a písať by o tom mohli aj dvaja páni, ktorí tento časopis v rozdielnych časových obdobiach vydávali prakticky na svoje náklady. Ich mená a priezviská sú: Mgr. art. Marek Čecho, autor aj doposiaľ existujúceho internetového portálu Svet športu a Ing. Ján Bubnár, ktorý sa ekonomicky podieľal, pred vyše desaťročím, aj na knižnom vydaní histórie skokanského lyžiarskeho športu na Slovensku pod názvom Cesta na Olymp.
Obsahovo hodnotné články do neho písali viacerí uznávaní autori, futbalových odborníkov nevynímajúc. Nechýbal medzi nimi, napríklad v roku 2015, ani vtedajší viceprezident Únie futbalových trénerov Českej republiky JUDr. Ing. Ladislav Valášek. Hovoriť zoširoka by o tom mohol aj dlhoročný aktívny člen redakčnej rady všetkých troch spomínaných časopisov, vždy pod inými názvami, Ing. Ján Piško, ktorý sa snažil pomáhať pri vydávaní, ako len mohol.
Keď sa „dožíval“ Svet športu svojich 10. narodenín, škoda, že sme nekomunikovali s tými, s ktorými sme začali vydávať v Prahe časopis Závislost. Mám na mysli Karla Dospivu, Jiřího Vacka, Josefa Baštu, Jiřího Kopejtka, Ondreja Sakalu, Ondřeja Nečáska či Richarda Neswedu, aby sme si mohli hlbšie pospomínať, s odstupom rokov, na témy
„Časopis Závislost je pre ľudí tým, čím sú pre vtákov krídla“,
„Vytrvajte, ako poznám Slovač, budete to mať s takou publicistikou veľmi, veľmi ťažké“,
toto mi pri našich spoločných pravidelnejších sedeniach, v jednej pražskej kaviarni, povedal známy slovenský filmový režisér Martin Hollý.
Rovnako sme mohli aspoň uvažovať aj nad výrokom MUDr. Jaroslava Skálu, ktorý mi v jednej chvíli, listujúc časopisom Závislost, povedal:
„Vieš, na vysokej škole prečíta 200 študentov, a možno aj pedagógov, tú istú knihu. Zásadná chyba. Tento časopis potrebujú prečítať tisíce ľudí. Je o vysokej škole života. Ak sa rozhodneš v budúcnosti pokračovať, zachovaj štýl písania.“
Záväzok – pre spolutvorcov i moju maličkosť – do budúcnosti úžasný.
Svet športu v súčasnosti nevychádza. Keďže nemal ekonomické krytie od vedenia nášho štátu, počas existencie vlády SR, ktorej predsedom bol Mikuláš Dzurinda, napriek tomu, že neprikazoval nikomu, aby niekto bral loptu a nie drogu, do dnešného dňa nezostal pre všetkých v anonymite.
Množstvo mien by sa dalo na tomto mieste uvádzať, ktoré mi svojimi nositeľmi hovoria a píšu, že je najvyšší čas obnoviť jeho vydávanie s obsahom a kvalitou, ktorá nachádzala u čitateľov svoju odozvu. Isto sa nájdu oponenti, ktorí povedia, prečo si na seba nevedel taký časopis potom zarobiť? Mnohí dnes vedia, že, nielen dnes, na predaji a distribúcii drog zarábajú nekalé špinavé peniaze mnohí drogoví díleri. Odpovedám:
„Obsah uvedeného časopisu nedovoľoval, a nedovoľuje ani dnes, šírenie nepravdivých a neoverených informácií, hoaxov, cielených dezinformácií a onakvejších klamstiev, ktoré dnes ponúkajú rôzne sociálne siete, bez ostychu za peniaze tzv. čitateľa, aby sa mu potrebná informácia v spoznávaní jeho veľkého problému dostávala k nemu čo najviac skreslená, síce občas aj pravdivá, ale tá najmä v príspevkoch rozumných, zároveň ale aj v komentároch úplne odpudivých ľudí, rovnako tak aj v dnešnom drogovom scestí. Deje sa tak a podáva pravidelne, dnes už nonstop, čo si história toku informácií asi ani nepamätá, aj v súčasnom náročnom čase, prebiehajúcich nemalých zbrojných konfliktoch a ďalších hroziacich, kedy situácia v oblasti sociálno – patologickej, hraničí so stavom národného ohrozenia. Alfou a omegou skupín ľudí zneužívajúcich tieto informačné toky je presvedčiť každého možného, aby ničomu neveril, v záujme presadzovania svojich cieľov na úkor všetkých a sú na to vynakladané obrovské, mnohokrát aj vládne, prostriedky.“
Tam je potrebné hľadať podstatu súčasnej mediálnej úrovne verejnej komunikácie!
Tvrdím, aj verejne, že človek, ktorý nečíta knihy a časopisy, napríklad aj o športe, nemá žiadnu výhodu oproti tomu, ktorý nevie čítať, dokonca sa pridáva do radu nielen športových analfabetov. Nemilovať knihy, napríklad aj so športovou publicistikou, nemilovať také časopisy, znamená nemilovať múdrosť, ktorú pre život prináša celkom iste aj šport. Nemilovať múdrosť, a to akúkoľvek, však znamená stať sa, slušným vyjadrením, bezbranným a manipulovateľným.
Osobne nemilujem obsahovo hodnotné knihy ani časopisy, len na to, aby som si nimi ozdobil svoj príbytok, ale preto, aby som sa snažil aspoň trochu nimi vyzdobiť svoje srdce i ducha…
Je pre mňa zúfalé nemať rozčítané zo športu, zdravia či inej oblasti, niečo, čo by som mohol otvoriť k lepšiemu sebapoznávaniu sa – čítanie bez sklamania.
Vždy ma napĺňala snaha komunikovať s ľuďmi z rôznych profesií a rôzneho razenia, ktorí nosia v sebe, aj vďaka svojej prirodzenej inteligencii, vnútorne obohacujúcu komunikáciu, ľudskú múdrosť. Taká komunikácia ponúka duchovné i profesionálne bohatstvo. Len je potrebné takých ľudí vyhľadávať a širokou žánrovou pestrosťou o nich písať. A sme pri slovenskej (ne)sčítanosti. Aj tej z politického diania. Nie len na slovenskej politickej scéne, ale i tej zahraničnej. Koľkým dnešným politikom môžeme smelo k jeho menu a priezvisku pripísať prívlastok – štátnik? Odpoveď hľadajte v sebe samých. Hlavne vtedy, ak viete, v prvom rade sebe, nastaviť zrkadlo svojho správania a sebapoznania.
Zrejme aj vďaka tomu mi bolo umožnené napísať v tomto prípade tieto riadky o časopise, ktorý je dnes viac ako potrebný pre rodiny, všetky vekové kategórie i odbornosti. Náročná a v súčasnosti veľmi zložitá úloha. Preto smerujem takým mediálnym príhovorom k prerodu doterajšej ľahostajnosti k praktickému ľudskému dobru, v ktoré roky verím.
Tento obsah publikujem prostredníctvom internetových portálov, na ktoré prispievam. Sú nimi Región Hont, Spoločnosť slovenských velikánov a Duklasport.sk i na stále funkčnú internetovú podobu časopisu Svet športu.
Tvrdím, lebo to mám overené, že pri pozitívnych účinkoch sociálno – patologickej prevencie je pravdivo písané slovo, podporené kvalitnou grafikou, ničím nenahraditeľné. Ak z takého závažného produktu urobíme, vďaka kvalitnému a obsahu, čo len jednu jazykovú mutáciu na export, návratnosť realizovaného projektu budeme môcť registrovať do 3 rokov. Aj pri realizácii takého projektu, ktorý je dnes rovnako naliehavo potrebný ako konsolidácia v našej Slovenskej republike, by mu nemala z uvedených dôvodov chýbať štátna podpora.
Takúto moju celoživotnú skúsenosť mi, po mojich životných pádoch a vstávaniach, diktuje predostrieť odbornej i laickej verejnosti, ale i predsedom súčasných parlamentných politických strán, moje vnútro. Môj postoj k životom všetkých. Urobím tak v tomto, 48. týždni roku 2025, doporučenou poštou.
S vnútorným pozitívnym nastavením realizácie tohto veľmi stručne zverejneného projektu. Som presvedčený, že jeho realizácia je možná aj prostredníctvom eurofondov, lebo tento projekt je z dielne neziskovej organizácie Spoločnosti slovenských velikánov. Rovnako očakávam aj stanoviská oslovených k takémuto projektu, tak od jednotlivých politických parlamentných strán, ako i z kancelárie pána prezidenta Slovenskej republiky, s ktorým som robil obšírny rozhovor do Sveta športu pod názvom „Keď je rozvoj športu v centre pozornosti“, v 3. čísle v roku 2015.
