Do Športovej agentúry DUKLA teraz dorazila smutná správa. Dnes doobeda, 7. februára 2021 o 09:30 hodine, len 1 deň pred dovŕšením svojich 76. narodenín, nás opustil ďalší člen z kádra AS VTJ Dukla Banská Bystrica v sezóne 1970/1971 – MUDr. Roman Benedik, CSc.
Osudnou sa mu stal COVID-19, na následky ktorého podľahol, keď už ležal v umelom spánku 13 dní. Zomrel vo „svojej“ nemocnici, v meste kde býval a kde ako uznávaný lekár pôsobil. Bol odborníkom v oblasti alergiológie a klinickej imunológie. V Michalovciach vybudoval aj oddelenie a v rokoch 1988 až 1992 bol krajským odborníkom v tejto oblasti. A kde napriek veku stále pracoval a stále pomáhal iným.
Je tak už 3. nebohým brankárom, zo 6, z uvedeného kádra Dukly. V tom čase, napokon ako vždy v tých časoch, bol v Dukle veľký pretlak hráčov aj brankárov. Spolu s ním boli vtedy v priebehu sezóny na lavičke Dukly títo 6 brankári, ktorých uvádzam podľa ich poradia, ako nastúpili. Nastúpili na zápas za A-tím traja a traja nie. Nastúpili Anton Burik (nie nesprávne Búrik, ako bol vždy uvádzaný), Miroslav Kovařik (nie nesprávne Kovařík, ako bol vždy uvádzaný), Pavel Michálik (nie nesprávne Michálik, ako bol vždy uvádzaný). Nenastúpili, a teda hrávali za B-tím, MUDr. Roman Benedik a dvaja Moraváci Miroslav Hlobil a Lubomír Podivinský. Burik, Benedik a Hlobil už chytajú v nebeskej bráne.
Doktor Roman Benedik zomrel rýchlo, nečakane, ak to je možné takto nazvať v koronovej dobe. Z bratskej trojice je druhým, po bratovi Bohdanovi, futbalovom rozhodcovi a funkcionárovi, ktorý opustil tento svet tiež veľmi nečakane a skoro. Žije tak už len známy tréner Peter.
Roman vstúpil do dejín futbalovej Dukly tým, že sa stal 1. kmeňovým lekárom v Dukle, už ako vojak základnej služby, keď na ňu nastúpil po skončení štúdia medicíny. Tak sa stalo, že zariaďoval na Dukle 1. vojenskú, nielen futbalovú, lekársku ambulanciu, do ktorej robil prvé nákupy v Liptovskom Mikuláši.
Roman Benedik sa narodil, ako východniar, v Prahe, dňa 8. februára 1945, keď tam jeho otec Štefan študoval na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity.
Všetci 3 bratia sú neoddeliteľnou súčasťou histórie VSS Košice. Ako prvý, logicky, keďže bol najstarší z 3 bratov, bol v tíme práve Roman, ako náhradný brankár, ktorý ale málokedy nastúpil na zápas, aj keď bol sústavne niekoľko rokov v kádri, keďže neohroziteľne prvým brankárom bola dlhodobo veličina – Pán brankár Anton „Dedo“ Švajlen.
Začínal tu s futbalom, ale ešte v Jednote Košice, u predchodcu VSS – ako 14-ročný, ale v mládeži končil už vo VSS. Svoju výšku 183 cm ale zároveň využíval aj ako aktívny basketbalista, keď dokonca s VSS Košice sa v doraste stali majstrami Slovenska ale napokon vyhral u neho futbal.
Chytal najviac vtedy, keď nehral Švajlen. Napr. v roku 1964, keď bol v Tokiu na OH 1964 a VSS hrali doma prípravné zápasy, keďže v lige bola kvôli OH prestávka. Švajlen priniesol striebro a Roman zatiaľ dobre chytal proti Vasasu, Komárnu, Mukačevu, Užhorodu a Debrecínu – len 1x prehrali. A tak presviedčal úspešne naďalej mága Jačianskeho, že mu patrí miesto dvojky za Švajlenom. A tak aj bolo. Až kým neodišiel v roku 1969 do Michaloviec, chytať 2. ligu, pracovať a nakoniec aj žiť.
Medzitým ukončil v roku 1968 štúdium medicíny. K tomu mi jeho brat Peter, tiež neskôr hráč A-tímu VSS, a známy tréner, povedal:
„V tých rokoch Švajlen chytal výborne, takže jeho náhradníci mali zarúbanú cestu do brány. Brat sa pri ňom mnohému naučil, na druhej strane v role brankárskej dvojky sa mohol plne venovať štúdiu na Lekárskej fakulte a úspešne skončiť vysokú školu.“
Čítal som, že sa Roman rozlúčil oficiálne s dresom VSS Košice v lete 1968 v zápase s Lierse SK. Je to možné, avšak tento zápas 1. kola 8. skupiny Rappanovho pohára (neskôr Interpohár a ešte neskôr Intertoto Cup – 1969) s belgickým celkom Lierse SK, sa však odohral až v nedeľu 29. júna 1969 na štadióne na Solovjevovej ulici, s výsledkom 2:2 (1:0), gólmi: 31. Andrej Daňko (11-m), 76. Jaroslav Dojčák – 58. Francois „Frans“ Janssens, 89. Ronald „Ronny“ Michielsens. A v mojom archíve mám aj jeho štart v tejto súťaži ešte aj potom v 2. kole dňa 5. júla 1969 v Krakove v zápase TS Wisła Kraków – VSS Košice 4:0 (3:0) pred 10 000 divákmi. Je možné, že v tejto súťaži nastúpil ešte v nejakom ďalšom zápase ale zatiaľ nemám všetky zostavy tejto súťaže úplne spracované. Keďže ale mala len 6 kôl a Švajlen iste chytal v posledných 3 zápasoch, môže ísť len o 1-2 zápasy.
Takže pred nástupom na základnú vojenskú službu, už zarezával v Michalovciach. Chytal stabilne v II. československej lige. A keďže mu neskôr nevyšiel štart v II. lige v Dukle Banskej Bystrici, čo vtedy nikto do budúcnosti nemohol vidieť, nastúpil aspoň proti Dukle 2x v II. lige.
Bolo to v 14. kole sezóny 1969/1970 dňa 9. novembra 1969 v Banskej Bystrici, kde po výsledku 5:0 pre domácich, lovil loptu až 5x zo svojej siete. Odvetu na jar, v 29. kole dňa 13. júna 1970, vyhrali domáce Michalovce nad Duklou 1:0. Napriek nástupu na ZVS od mája 1970, ešte mohol dohrať sezónu za Michalovce.
V Dukle za zaúčal popri populárnom MUDr. Zdeňkovi Pazderovi, ktorý mu v roku 1970, v tejto sezóne 1970/1971 odovzdal žezlo hlavného lekára.
Na základnú vojenskú službu nastúpil do Dukly 1. mája 1970 a pôsobil v nej ako lekár, a aj ako hráč – brankár, celý rok, do 30. apríla 1971. Vrátil sa do Michaloviec a po návrate do civilu, v lete 1972 sa rozhodol v Michalovciach, na takejto vysokej úrovni, skončiť s futbalom. Vypomáhal potom ešte chytať v divízii v Chemko Strážske. A podľa Romana a rozhovoru s ním, z môjho archívu, nastúpil potom ešte párkrát za Petrovce, kde ho zlákal vo veku 38 rokov kamarát a spoluhráč Smetana z VSS a Michaloviec. To sa ale už venoval medicíne a nechcel to už nijako deliť a tak úplne skončil s futbalom.
Napriek tomu sa naša Športová agentúra DUKLA mohla, v prítomnosti Ondreja Daňka, naživo rozprávať v Košiciach, kde sa zúčastnil, ako už tradične, práve na Memoriáli Bohdana Benedika, svojho najmladšieho brata. Aj vtedy nezabudol v družnej debate zvýrazniť, že Dukla bola pre jeho život medzník, kde sa utvrdil, že sa môže venovať nielen medicíne, ale ešte zatiaľ aj futbalu na najvyššej úrovni.
Napokon sa naplno sa venoval medicíne až do konca svojho plodného života.
Česť jeho pamiatke!
Roman, budeš nám veľmi chýbať.
