Lyskamm (taliansky), či inak Liskamm, podľa jazykovej mutácie, je alpská 4-tisícovka, nachádzajúca sa v Penninských Alpách, na kraji masívu Monte Rosy, na pomedzí Talianska a Švajčiarska. Podľa UIAA sú ako 4-tisícové vrchy definované jeho 2 vrcholy : Východný so 4 527 metrami a Západný so 4 480 metrami. Len hrebeň medzi týmito 2 vrcholmi má 2 km, čiže celkovo má hrebeň o dosť viac.
Mne táto hora učarovala, keď som bola prvýkrát na Monte Rose a pobehali sme niekoľko 4–tisícoviek v 1 dni – čím je Monte Rosa jedinečná. Vtedy sme prespali na chate Margherita, z ktorej výhľady na ostrý hrebeň Lyskammu podporili moju túžbu preliezť ho. Ale moji 2 kamaráti, ktorí mi robili spoločnosť na Monte Rose, moje želanie nepodporili. A tak som si ešte v ten deň rezervovala termín s talianskym horským vodcom a na Monte Rosu som sa vrátila do mesiaca – 31. augusta 2017.
Cestovať z Banskej Bystrice do údolia talianskej Aosty nie je žiadna sláva. Lietadlá z Bratislavy do Milána síce lietali niekoľkokrát týždenne, ale skombinovať to s cestou z Banskej Bystrice do Bratislavy a požičaním auta v Miláne a termínom nástupu na túru, vysoko závislým od počasia, je náročné.
Vzdala som túto alternatívu a jednoducho som sa vybrala sama autom. Aby som neriskovala únavu zo 14-hodinového šoférovania, išla som sama, prespala som po ceste, a v pohode a načas, som sa stretla s mojim sprievodcom Claudiom v Gressoney pri kabínkovej lanovke. Spolu sme sa lanovkami vyviezli na Punta Indren do výšky 3 260 metrov a ďalej sme pokračovali na chatu Gnifetti vo výške 3 611 metrov. Pod chatou už začína ľadovec, treba vytiahnuť mačky a cepín, na chatu je to dokonca cca 50 metrov lezenia v 3-kovej náročnosti.
Chata Gnifetti je pomerne veľká chata, poskytujúca komfortné reštauračné služby, myslím, že pre Taliansko typické. Navečerala som sa parádne, dokonca som sa mojím sprievodcom nechala nahovoriť na biele aj červené víno a na záver ešte nejaký špeciálny alpský likér. No hádam horský vodca – k tomu ešte domáci – vie, čo hovorí.
Neviem, či to prospelo mojej kondícii, ale k pohode určite. Pri večeri som sa rozprávala s mladou Holanďankou, ktorá sa nesmierne bavila na tom, že som si zo Slovenska vybehla len na 3 dni na 1 túru. Ona sa do Álp vybrala asi na 2 týždne a seriózne sa venovala príprave, aklimatizácii a následnej veľkej túre po Monte Rose. No asi sa musím nad sebou a svojou impulzívnosťou zamyslieť.
Prespala som v izbe s ďalšími 12 horolezcami. Spanie s ďalšími chrápajúcimi a prehadzujúcimi sa ľuďmi v prekúrenej miestnosti, kde každý ide spať a vstáva v rôznom čase, a teda s najväčšou pravdepodobnosťou ste permanentne hore, je niečo, čo pokladám v mojom cestovateľskom a horolezeckom živote za veľmi náročný prvok.
Vstávali sme skoro ráno a pustili sa do príprav. Deň predtým sa ma Claudio pýtal, či mám čelovku a dobré baterky. Uistila som ho, že baterky sú úplne nové a čelovka je funkčná. Nuž vtedy ešte asi bola, ale nejakým nedopatrením sa v ruksaku zapla a keď som si ju ráno zapínala, už len sliepňala. A tak Claudio ráno okolo 03:00 behal po chate a zháňal baterky. Nuž, nepodarilo sa mu. Potom spravil jedno neveľmi múdre rozhodnutie. Vymenil polovicu bateriek zo svojej čelovky s baterkami z mojej a tak sme získali miesto jednej, 2 sliepňajúce čelovky. Behom polhodiny zhasli úplne. Aj keď je sneh biely, tá tma bola tmúca a Claudio sa potkol a natiahol. Ale keďže bol domorodec a na Monte Rose mal kopu známych, začal po taliansky kričať na všetky okoloidúce svetielka, až sa mu podarilo niekoho nájsť a my sme sa na 2 svetielka zavesili.
Bol to tiež horský vodca s 1 klientom. Akurát, že nejakí výkonní a rádovo rýchlejší ako my. Oni boli v pohode, celú cestu sa rozprávali a smiali, ale ja som skoro dušu vypľula, ako som sa snažila držať s nimi krok a Claudio mi to vôbec neuľahčoval, resp. ma ešte naháňal. A to sme ešte šliapali len do sedla a ja som si fakt nevedela predstaviť, že ešte potom budem vládať na samotný Lyskamm.
V takejto „pohode“ sme vyšli do sedla Lysjoch a začalo našťastie svitať. Naši spolupútnici sa rozlúčili, išli ďalej na chatu Margherita a mne Claudio dovolil krátku prestávku na zotavenie. Nuž a potom sme nastúpili na výstupovú cestu na hrebeň Lyskammu. Išli sme z východu na západ.
Jeden môj známy definoval Lyskamm:
„Tá hora je ostrá ako žiletka!“
Áno, je to naozaj ostrý hrebeň. Lyskamm si získal povesť „ľudožrúta“, nakoľko preveje na jeho hrebeni sú zradné. Náš deň ale bol krásny a cestička pred nami prešlapaná, to sú 2 dôležité predpoklady k zdolaniu tak náročnej alpskej cesty.“
Nástup na hrebeň bol strmý a náročný, ďalej sme pokračovali po hrebeni, Claudio si ma dal na 1,5 m lano a kráčal predo mnou. Miestami bol hrebeň tak úzky, že som dávala nohu pred nohu, vedľa seba by sa nezmestili, chodník bol úzky len 15 – 20 cm, vľavo priepasť, vpravo detto. Keď začal fúkať vietor a nenápadne sa zosilňoval, dostala som strach a zavolala na Claudia predo mnou:
„Ja sa bojím!“
On sa pokojne obrátil, ako keby stál na širokom chodníku niekde pred supermarketom, a spýtal sa ma:
„Tak čo, vrátime sa?“
Tá predstava, že sa mám otočiť a ísť naspäť po tej zasneženej kladine nad priepasťou bola hrozná. Radšej dopredu, kde to ešte nepoznám a verím, že to bude lepšie. Tak sme pokračovali. Myslím, že tá prvá tretina hrebeňa bola naozaj najťažšia, potom sa už hrebeň chvíľami rozširoval a vietor prestal fúkať úplne. Dokonca samotné vrcholy boli široké a pohodové, ako keby nám dali možnosť vychutnať si ich.
Niekde v strede bolo aj lezenie, ale maximálne 3+, možno 4, problémom bola akurát výška. Nemyslím, že mi výška 4 500 metrov robila veľké problémy, ale určite som ju cítila ako oťaženie a otupenie organizmu a nemožnosť pohybovať sa rýchlejšie.
Na západnej strane – zostupe z hrebeňa – bola strmá ľadová stena. Claudio ma upozorňoval, že ak bude priveľmi zľadovatelá, otočíme sa a vrátime sa tou istou cestou, ešte pred Západným vrcholom. Po ceste sa pýtal protiidúcich horolezcov na podmienky a tí sa vyjadrovali optimisticky. Myslím, že krásny slnečný deň zabezpečil, že ľad nebol taký tvrdý a keďže sme sa k nemu dostali popoludní, slnko urobilo svoje. Zdolali sme ho s čakanmi a viac-menej v pohode. Ďalej už to bola krásna prechádzka ľadovcom s nádhernými výhľadmi.
Zastavili sme sa na občerstvenie na chate Quintino Sella. V tom čase tam pristál aj vrtuľník horskej služby, ktorý sme si všimli už niekoľko hodín predtým, keď nám lietal nad hlavami. Claudio hneď bežal pozdraviť známych a dozvedeli sme sa, že 2 dni hľadali 2 nezvestných, až ich našli mŕtvych pod Naso del Lyskamm, výbežkom vybiehajúcim z Lyskammu, z čoho plynie aj jeho názov Nos Lyskammu. V tej chvíli už nakladali nešťastníkov v plastových vreciach. Nuž, aj o tom sú veľké hory.
Ďalej sme už išli klasickou turistickou cestou na Colle Betaforca, kde sme nastúpili na lanovku a zišli dolu naspäť do Gressoney. V lanovke na mňa doľahla únava, tak som si sadla na zem. Vodič na mňa s účasťou pozrel a skonštatoval:
„To bol asi dlhý deň, že?!“
Nuž, bol dlhý, ale krásny.
