Ak verného priaznivca slovenského futbalu mohlo niečo vážne, pozoruhodné zaujať v tomto období, je to isto prístup vedenia slovenského futbalu k práci s mládežou.
V polčasovej prestávke futbalového ročníka 2021/2022 by mohli, a podľa mojej skromnej mienky mali, byť pri analýzach daného stavu verejne, teda aj viac mediálne komunikované potreby uplatňovania našich mladých hráčov do 21 rokov v základných zostavách „A“ mužstiev dospelých v Slovenskej republike. Hlavne v II. futbalovej lige. Verní a hrdí fanúšikovia svojich klubov najradšej vidia a tlieskajú pri veľkých úspechoch svojim odchovancom. Tak sa spájajú a napríklad o 30 či viac % kvalitnejšiemu jednotlivcovi z inej krajiny ešte viac dokážu vytvoriť príjemnú domácu až rodinnú atmosféru. V 2- či 3-ligovom futbale by tomu tak byť malo… Alebo sa mýlim? Myslíte, že by to bolo pre samotný futbal, jeho atmosféru i radosť z futbalovej hry a jeho krásy horšie? Nedomnievam sa.
Je potrebné rešpektovať, že v I. lige ide už aj o oblasť presadzovania sa v silnej klubovej zahraničnej konkurencii. I preto je ťažké zastávať jednoznačný názor ako tam uplatňovať a zapájať hlavne do mužstiev, ktoré hrajú prestížne európske poháre, vlastné talenty. Každopádne aj tam platí, že v našej republike sú mladí, talentovaní futbalisti, ktorí nemajú strach zo zahraničnej konkurencie.
Nedávno nás o tom presvedčili ligoví dorastenci MŠK Žilina, ktorí sa prebojovali v Lige majstrov svojej kategórie, teda U19, súťažiť aj takým spôsobom a rozvíjať tak svoje talenty s absolútne najlepšími v Európe. Chlapci v dresoch MŠK Žilina tiež potvrdili, že ani naše mladé futbalové talenty v tomto smere nepoznajú strach.
Tak tomu bolo ešte za éry futbalového Československa, napríklad v 50. rokoch minulého storočia, kedy začínali v silnej zahraničnej konkurencii svoje slávne medzinárodné úspechy v tom čase futbaloví mladíci Jozef Vengloš, Andrej Kvašňák, Tomáš Pospíchal, Pavol Molnár, Jiří Čadek a ďalší, ktorí vybojovali pod trénerským vedením Ing. Antonína Bullu v roku 1956 svoje prvé vážne víťazstvo na kvalitnom medzinárodnom turnaji v talianskom Viareggiu.
Prečo to zdôrazňujem hneď v úvode? Lebo potom, o niekoľko desaťročí neskôr, ale po slávnych klubových úspechoch hlavne Slovana Bratislava či Dukly Praha, bol v roku 2000 znova veľký sviatok svetového futbalu – v Bratislave. Hral sa tu finálový turnaj ME v kategórii U21. Samozrejme, v tom čase s vtedajšími vychádzajúcimi hviezdičkami. Na slovenských trávnikoch sa objavili neskorší majstri sveta či Európy: Španieli Puyol, Xavi, Carlos Marchena, Joan Capdevila, Taliani Gennaro Gattuso, Andrea Pirlo, v drese Anglicka Frank Lampard či Gareth Barry a v tíme Českej republiky vybojovali striebro Ujfaluši, Jankulovski, Grygera či Baroš.
Prvým súperom Slovákov bolo na Pasienkoch Turecko. Porazili sme ho aj zásluhou gólu z kopačky odchovanca armádneho banskobystrického futbalu. Patrí sa to pripomenúť. Začali sme dobre a už v 6. min. skóroval Vratislav Greško. Po hodine hry vyrovnal v 63. minúte Ahmet Dursun. Do vedenia nás ale v 67. minúte opäť dostal Marián Čišovský, ktorý začínal s futbalom na východe republiky v Humennom. Vyhrali sme, aby sme potom hrali nerozhodne s futbalovo, aj dnes, slávnym Talianskom.
Remízu sme vydolovali vďaka gólu Petra Babniča, mimochodom tiež odchovanca slávnej futbalovej školy Petra Benedika v armádnej Dukle Banská Bystrica po výsledku 1:1. O bytí a nebytí rozhodoval tretí duel – proti Anglicku. Slávny Albión padol. Po najlepšom výkone na turnaji, keď góly do siete súpera dávali góly iba naši chlapci – v 67. minúte Babnič a v 74. minúte Sz. Németh – a naše mužstvo sa z 2. miesta kvalifikovalo do zápasu o 3. miesto. Na úspechu nič nezmenila ani prehra v súboji o bronz so Španielskom 0:1. Slováci si získali srdcia fanúšikov a vybojovali fantastické 4. miesto, zaručujúce účasť na OH 2000 v Sydney!
A znovu. Prečo o tom teraz, znovu, píšem tak oslavne? Na nedávnom rokovaní súčasného Výkonného výboru Slovenského futbalového zväzu posunuli jeho členovia znovu viac do kvality prácu v starostlivosti o mladé talenty.
Od nastávajúcej sezóny 2022/2023 budú musieť mať hráči na hracej ploche vo svojej zostave hráča do 21 rokov celých 90 minút. Ak ho budú striedať, tak len znova takou istou, teda mladou vekovou kategóriou. Doteraz stačilo mladého futbalistu v zápase iba na pár minút postaviť. A tak sa na našich druholigových ihriskách, znova z rôznych iných dôvodov, objavovali aj viacerí priemernejší či podpriemernejší, buď z iných krajín Európskej únie, alebo ostatného sveta.
Čo tak, páni z Výkonného výboru, zožať verejné ocenenie a pochvalu za svoju prácu aj zmenou tohto rozhodnutia a prijať zásadu, aby z iných krajín mohli v mužstve II. ligy v Slovenskej republike hrať iba 2 futbalisti z iných krajín v 1 majstrovskom zápase a v 1 mužstve?
Dôvod? Nikdy nebolo ani nebude medzi najlepšími vo svete ľahko uspieť. A netýka sa to vôbec len futbalu. Preraziť medzi najlepšími je najťažšie, ak vás sleduje hlavne podstatná časť sveta, ak už nie vôbec svet celý!
Medzi úspechom a neúspechom je veľmi tenká hranica. Slovenské futbalové vedenie ešte za éry prezidentovania Františka Laurinca v Slovenskom futbalovom zväze, a tým i za čias vtedajšieho Výkonného výboru SFZ, zožalo v rámci európskeho a svetového futbalu veľký úspech, ako je zdokumentované vyššie aj v tejto publicistike. A tým si slovenský futbal získal väčšie uznanie aj futbalovú poctu Európy a sveta.
Po takých cestičkách futbalovej kvality som ako publicista nachádzal, a budem sa tak snažiť nachádzať, aj ďalej hrdé a úspešné pôsobenie našich špičkových futbalistov v zostavách najslávnejších vo svete či Európe (Masopust, Popluhár, Pluskal, Bomba, Moravčík), na významných trénerských postoch Európy (Vengloš, okrem iného čestný prezident Únie európskych futbalových trénerov, viackrát ako tréner na lavičke mužstva sveta), rozhodcovských (hlavne Christov a Micheľ, ale isto i ďalší z ich rozhodcovskej éry). No a či sa niekomu páči, alebo nie, aj jediný člen exekutívy UEFA zo Slovenskej republiky, a jediný delegát významných finálových súbojov v rámci svetového futbalu, JUDr. František Laurinec.
Keď som mnohé skloňované v tomto príspevku dával na papier, vždy som si dovolil vrátiť sa k mnohých analýzam knihy Vladimíra Vargu „Moje videnie futbalu“, ktorú vyprevadil začiatkom tohtoročného septembra na cestu k čitateľovi v Prešove náš skvelý súčasný futbalový komentátor Marcel Merčiak.
Dokonca na tieto témy Vladimír Varga sám vyslovil a v knihe zaujíma i ďalšie svoje odborné postoje a skúsenosti, nielen ako člen Výkonného výboru SFZ z roku 2000, ktorého tu vôbec nespomínam náhodou. Patrí medzi licenčných agentov mnohých kvalitných mladých futbalistov, ale i tých, ktorí majú za sebou aj skúsenosti z prestížnych zahraničných líg.
Keďže sa stotožňujem s jeho názorom aj v tom, že by nebolo od veci mať v každom kraji pod kuratelou VÚC Športovú akadémiu talentov s obdobným cieľom, ako sa uberá svetový futbal a aj Slovenský futbalový zväz hľadá cesty ako svet aj v tomto smere nenechať vo futbale mladých Slovensku uniknúť na svojich futbalových expresoch kvality ostatným, javí sa potreba krajských športových akadémií viac ako potrebná. Ekonomicky možno zoštíhlením aparátov na ministerstvách či v samotnej štátnej správe, kde sú zamestnanci ekonomicky dotovaní zo štátneho rozpočtu a odborne často takmer vôbec v danej oblasti nepodkutí.
