Patrí medzi tých, ktorí tvoria svojimi životmi mier, obnovujú prednosti a poslanie života na tejto zemi, liečia fanúšikov futbalu z futbalových chorôb, obnovujú staré alebo už takmer zabudnuté, vedia detailne vyrozprávať príbehy, lebo milujú na tomto svete všetko živé.
Jozef Bičkoš, ktorý sa narodil 1. januára 1941 v Krásnej nad Hornádom, vám v súvislosti s futbalovou ligou tiež potvrdí, že po prvý raz obliekol prvoligový dres dospelých v československej futbalovej lige počas futbalovej sezóny 1959/1960. V čase, kedy mužstvo trénoval učiteľ a bývalý futbalista Jozef Steiner a na prvoligovej súpiske boli 2 brankári: Alois Večerka a Jozef Bobok, v obrane najčastejšie hrávali Andrej Čepček, Anton Varga, Alexander Rias a Juraj Janoščin, v zálohe Jozef Ferenc, Štefan Páll, Jozef Majerník, Anton Kozman, Jozef Gavroň a v útoku Ladislav Pavlovič, Karol Petroš, Alojz Martinček, Michal Medviď či Štefan Kulan. Ako si na to pamätá samotný Jozef Bičkoš?
„Skutočne som sa narodil v Krásnej nad Hornádom pri Košiciach, kde som začal hrať futbal. Mal som staršieho brata Jána, ale ten sa futbalu nevenoval, mladší František už áno, takže som to malé guľaté čudo začal ako dieťa naháňať so staršími chlapcami. V Krásnej nebolo ani žiacke, ani dorastenecké družstvo, ale športových talentov tu bolo dosť. Napríklad z tých starších, ako moja maličkosť, k nim patril neskôr dlhoročný hráč Lokomotívy Košice František Šnýr. Ako 16-ročnému mi vystavili v tomto klube registračný preukaz, aby som už ako 17-ročný mohol hrávať futbal vtedy medzi dospelými v drese Krásnej nad Hornádom I.B triedu. Potom ma presvedčili, aby som posilnil ligový dorast Tatrana Prešov, ktorý v tom čase trénoval bývalý futbalista Jozef Kuchár. V Prešove som začal navštevovať aj strednú priemyselnú školu.
Budem znova faktografický, presný. O jej prvých 2 ročníkoch.
Keď mi skúsený pedagóg, a futbalový tréner Ing. Jozef KAREL, humenský rodák, ponúkol, aby som prišiel stredoškolské štúdiá dokončiť do Bardejova, lebo tam mi ako mladému chlapcovi vie zabezpečiť pravidelný štart medzi dospelými v druholigovom drese Partizána, ponuku som neodmietol. Pre mňa sa stal, a zostal tento pán úžasnou autoritou, stelesnením futbalovej i ľudskej kvality. Nie len preto, že sám hral špičkový prvoligový futbal na reprezentačnej úrovni a ktorého v roku 1965 zaradili odborníci v známom časopise France Football medzi 20 najlepších svetových stredopoliarov posledných 20 rokov, ale ovládal niekoľko svetových jazykov a dobre poznal psychológiu mladého futbalistu.“
Keď Jozef Bičkoš odchádzal z prvoligového Prešova do Bardejova, mal za sebou úspešné pôsobenie v dorasteneckom družstve Tatrana Prešov, kde trénoval a hrával, napríklad aj s Michalom Medviďom, Jurajom Janoščinom a ďalšími, neskôr tiež prvoligovými futbalistami „A“ mužstva Tatrana, ale i viaceré štarty v spomenutom prvoligovom mužstve.
Ten 1. odohral na jar vo futbalovej sezóne 1959/1960 na ľavom krídle v stretnutí 25. kola I. československej futbalovej ligy na domácom trávniku pred 10 000 divákmi za rozhodovania medzinárodného rozhodcu Václava Korelusa, ktorý v roku 1964 rozhodoval aj na OH v Tokiu. Tatran doma podľahol vtedajšej ČH Bratislava 0:1, keď jediný gól zápasu dal už v 2. minúte, Aloisovi Večerkovi, skvelý stredopoliar Titus Buberník. V drese ČH, okrem iných, hrali brankár Justín Javorek, v obrane Jiří Tichý, v útoku ostrostrelec Adolf Scherer či tiež skvelý futbalista a kanonier Jozef Obert. Tichý so Schererom získali neskôr v drese československej reprezentácie na MS v Chile strieborné medaily.
Jozef Bičkoš prišiel v tomto zápase na hraciu plochu v 46. minúte a striedal svojho menovca Gavroňa. O svojom vtedajšom pôsobení v Tatrane, okrem iného, hovorí:
„Tešilo ma, že som sa objavoval v základnej zostave Tatrana aj v nasledujúcich ročníkoch, i keď konkurencia v mužstve bola veľká. Dostával som príležitosť hlavne na ľavom krídle a na jeseň, vo futbalovej sezóne 1961/1962 som strelil v Trnave, za ktorú v tom čase chytal slávny Imrich Stacho, jediný gól zápasu. V strede trnavskej obrany hral Stanislav Jarábek, na pravom krídle napríklad Jozef Štibrányi a na ľavej spojke Valér Švec. Bol to môj 1. prvoligový gól. Dal som ho v 49. minúte zápasu, znova za rozhodovania Václava Korelusa a keďže Imrich Stacho neprekonal nášho brankára Jozefa Boboka v 52. minúte z pokutového kopu, vyhrali sme najtesnejším rozdielom.
V uvedenej sezóne získala titul Dukla Praha, futbalisti Nitry skončili 2., 3. bola ČH Bratislava. Prvú ligu opustili Dynamo Žilina, Spartak Trnava a KPS Brno. A predstavte si, vo futbalovej sezóne 1962/1963 som začal obliekať druholigový dres Bardejova. Do Bardejova prišla Trnava, aj s legendárnym Jozefom Adamcom, dal som im znova gól, jediný a „bílí andelé“ odchádzali z Bardejova s prehrou 0:1. Gól som vsietil minútu pred koncom stretnutia, ale predtým som zahodil „penaltu“. Pamätám sa, hralo sa za stáleho dažďa, lopta bola v tom čase namoknutá, ťažko sa s ňou narábalo. Keď som úspešne v Bardejove zmaturoval, dostal som povolávací rozkaz do Dukly Praha. Dukla Banská Bystrica v tom čase ešte neexistovala, ale hral som v druholigovom drese Bardejova proti vtedajšiemu Partizánu Banská Bystrica.
Na Slovensku hrala v sezóne 1963/1964 II. ligu Dukla Brezno, ktorej časť prevelili do Banskej Bystrice v roku 1965 a časť do Komárna. Dukla Komárno sa stala prakticky nástupcom Dukly Brezno v II. lige a Dukla Banská Bystrica nastúpila hrať divíziu. Dukla Praha patrila v tom čase medzi svetovú klubovú futbalovú špičku.
Stačí si pripomenúť z toho času najčastejšiu základnú zostavu 3 – 2 – 5:
Kouba – Šafránek, Čadek, L. Novák – Pluskal, Geleta – Brumovský, Vacenovský, Masopust, Miroslav Rodr (Nedorost) Josef Jelínek (Dušan Kabát), a to sa v zostave objavovali zavše už i Ivo Viktor v bráne, Ivo Novák, Milan Dvořák, Karel Knesl v strede obrany, na pravej strane obrany Miroslav Čmarada, boli tam na prvoligovej súpiske aj František Veselý či Ján Smuda a Jozef Morávek pre útočné zoskupenie.
Biely Pelé, ako v Amerike nazývali Rudolfa Kučeru (neskôr aj Slováka Juraja Szikoru) bol dlhodobo zranený, ale rovnako silné bolo „B“ mužstvo Dukly, ktorú trénoval Bohumil Musil (neskôr aj tréner Dukly Banskej Bystrice), lebo pri „A“ mužstve bol legendárny Jaroslav Vejvoda. Ten získal ako tréner s Duklou Praha v rokoch 1962, 1963, 1964 titul majstra Československa. V „B“ mužstve Dukly som hrával napríklad s Čmaradom, Stanislavom Štruncom, Ivom Novákom, Ivom Viktorom i ďalšími. Aj zásluhou podmienok a trénerských a ľudských kvalít Bohumila Musila som tam absolvoval semester vysokej školy futbalovej prípravy, futbalového života. Nie je žiadnym mojím výmyslom, ani tajomstvom, že ma do Dukly Praha povolali spolu so stropkovským rodákom, neskôr dlhoročným brankárom košickej Lokomotívy, Antonom Flešárom.
V októbri 1964 ma prevelili do Dukly Komárno. Tam nás trénoval „Šani báči“ Fekete, urobili ma tam kapitánom mužstva a mojimi spoluhráčmi sa tam stali, okrem iných, napríklad Laco Obert, Pišta Daňo, Pišta Kuchár, Jožko Kopecký, Pajerchin, Mojžiš, Židek či ďalší. Boli sme vojenskou TJ, nie klubom vrcholového športu, ako napríklad neskôr Armádne stredisko vrcholového športu, v ktorom pôsobili futbalisti Dukly Banská Bystrica. Len jedna maličkosť, z Dukly Praha do Dukly Komárno som cestoval, keď ma prevelili, s plnou poľnou. Ešte šťastie, že k tomu nepribalili aj samopal. Boli sme na rote ženistov a pisárom tam bol napríklad skvelý futbalista a človek Palko Šurkala, odchovanec futbalu Tatrana Prešov, ktorý neskôr dlhé roky pôsobil ako hráč divízneho či druholigového Vranova.“
Jozef Bičkoš miluje futbalový život, šport vôbec. Už od mladosti mu imponoval napríklad beh prírodou, stály pohyb na čerstvom vzduchu. Patrí medzi tých, ktorí v bežnej praxi napĺňajú svojimi postojmi a skutkami to známe a pre úspešný futbal potrebné:
„Žiť futbalový život v klube znamená ho milovať. Ak svoj život a klub nemilujete, pravdepodobne asi nerozumiete slovnému spojeniu “žiť s futbalom“!
Keď mu tesne po tohtoročných oslavách jeho narodenín, v prítomnosti Floriána Štefančina, odchovanca bardejovského futbalu, predkladáme takú filozofiu života s futbalom a pri futbale, spomenutý Floro (bývalý hráč Dukly Banská Bystrica), ktorý o pár týždňov oslávi 50-ročnicu od chvíle, keď v drese Dukly Praha zdvíhal nad hlavu víťazný pohár, na azda najprestížnejšom svetovom turnaji futbalových junioriek, v talianskom Viareggiu, len tak okrajovo poznamená:
„Aj vo futbalovom živote je možno sa stretnúť tisíckrát a nenájsť sa. Alebo prípad druhý, ten lepší, stretnúť sa raz a nájsť sa navždy.“
Skúsený, dnes už 81-ročný čiperný Jozef Bičkoš, sa na neho pozrie, vlastne na neho zazrie, ako stále, keď sa aj na druholigovom zápase Partizána Bardejov doberajú, aby zareagoval:
„Futbal je nevyspytateľný. Nepoznať dobre jeho dejiny a súvislosti v nich, znamená futbalu svojím spôsobom škodiť. Tvrdím to aj preto, že asi som v Slovenskej republike rekordérom v počte zápasov, ktoré som odohral o majstrovské body v drese súpera proti svojim. Radostné, úspešné i smutné, kedy srdce zabolí, lebo napríklad mužstvo, ktorého dres som obliekal, nepostúpilo do I. ligy.
Budem konkrétnejší, po vojenskej základnej službe som sa vrátil spolu, s ďalšími 3 spoluhráčmi, Josefom Pospíšilom, odchovancom futbalu v Prostějove, Petrom Meliškom, ktorý hrával futbal aj pod taktovkou Antona Malatinského v Trnave a z futbalovej Krásnej nad Hornádom Lacom Bodnárom, ktorý sa však do Bardejova vracal ako kmeňový futbalista tohto kolektívu. Prišli sme do Bardejova dôstojne reprezentovať tento klub v II. lige. Bol som v tom čase mladoženáčom. Napriek tomu som sa v zostave Partizána objavoval iba 3 mesiace.
Známy funkcionár prešovského Tatrana, pán Štefan Mäsiarik, prišiel s návrhom, pomôcť Tatranu s postupom medzi prvoligovú československú elitu. Kým počas vojenskej základnej služby som „nepočúval“ na ponuky z futbalového Jablonca či futbalovej Žiliny, hoci mi tam ponúkali možnosť vysokoškolsky sa vzdelávať, na ponuku Tatrana som počul. Možno aj preto, lebo vo futbalovej sezóne 1965/1966, v ktorej Tatran opustil spolu s Baníkom Ostrava najvyššiu československú futbalovú súťaž, hralo v mužstve veľa futbalistov, ktorých som poznal z futbalových trávnikov ešte z prvoligového dresu Tatrana Prešov.
Mám na mysli konkrétne Jozefa Gavroňa, Antona Kozmana, Štefana Kulana, Jozefa Majerníka, Štefan Pálla, Ladislava Pavloviča, Karela Petroša, Ruda Pavloviča, Alexandra Riasa či Štefana Žarnaya.
Naviac, pán Mäsiarik mi povedal, že idú mužstvo vystužiť hlavne vlastnými odchovancami. Prestúpil som do Tatrana a práve body, ktoré sme stratili v súboji s Partizánom Bardejov, nám chýbali v konečnom účtovaní na postup. V mužstve Tatrana sa začali objavovať nové tváre, neskorší reprezentanti Československa, ale i ďalší skvelí futbalisti. Mám na mysli, napríklad brankára Jaroslava Červeňana, Petra Molnára, Eduarda Čabalu, Jána Turčányiho, s ktorým som si herne na hracej ploche rozumel azda najviac, ale i Jozefa Mačupu, Zdena Veleckého, Jána Balogha, Tibora Jančulu, neskôr, keď som už dres Tatrana neobliekal, prišli do „A“ mužstva aj Igor Novák, Jozef Bubenko či Mikuláš Komanický. Ten posledne menovaný tiež z Bardejova.
Keď som sa do Tatrana vrátil, trénerom mužstva bol slávny Dodo Reimann, ktorého vystriedal neskôr na trénerskom poste Jozef KAREL. Keď sme s Tatranom nevybojovali postup do I. ligy, prestúpil som do druholigových Vítkovíc, aby som sa ešte raz cez Opavu stihol vrátiť do Bardejova. Písal sa rok 1971 a tam, v Bardejove, už úspešne hrávali v tom čase II. ligu. Mikuláš Komanický, stropkovský rodák Bohumil Andrejko či Jožko Lehocký, ktorý sa do futbalu narodil tak isto v Stropkove.“
Pre Jozefa Bičkoša prišlo znova futbalové sťahovanie. Do neďalekej Bardejovskej Novej Vsi. Ale toto je už ďalší príbeh. Na poste hrajúceho trénera, neskôr aktívneho funkcionára, skôr v amatérskom, než vo vrcholovom futbale. S bohatými skúsenosťami. Na základe napísaného jeho životom, hlavne vo vrcholovom futbale. Hádam medzi riadkami je naznačené, prečo mu najbližší, futbalovo veľmi známi, familiárne vravia – náš bardejovský Bikila (pozn. redakcie: podľa svetoznámeho etiópskeho maratónca, 2-násobného olympijského víťaza 1960 + 1964, Abebe Bikilu). Každopádne krásna, priliehavá prezývka. Smelo by sme ho však mohli nazývať i chodiacou futbalovou encyklopédiou.
Nuž, veľa zdravia do ďalších, nielen futbalových rokov, dobrému znalcovi aj futbalovej histórie Dukly Praha a Dukly Banskej Bystrice, krásny človek, Jožko Bičkoš!
Ani futbalové dejiny s logom Dukla na tvoju bohatú futbalovú cestu nezabúdajú. Veru, v súčasnom slovenskom futbale niet veľa takých pamätníkov.
Futbalová pamäť je príšera, tvrdia hlavne skôr narodení. Vraj, človek zabúda – pamäť nikdy. Všetky spomienky ukladá. Niektoré veci pre nás odkladá, iné pred nami ukrýva – po čase ich vyvoláva do nášho vedomia úplne podľa vlastnej vôle. Človek si myslí, že má pamäť, ale ona má jeho! Dôkazom toho sú sčasti i tieto riadky.
