Nepoznali sme ho v našich médiách, kde prinášame tento nekrológ, desaťročia. Ale to, čo povedal a čo vykonal, nestačí ani na jednu knihu. Bývalý primátor mesta Šahy, kde Gustáv Socháň prežil svoju mladosť, pán Ing. Ján Lővy nám o ňom, okrem iného, povedal:
„Gustáv Socháň, ktorý už, žiaľ, nie je medzi nami, nás príliš rýchlo opustil a nedovolil, aby sme sa s ním zoširoka pobavili po ukončení ním starostlivo pripravovanej knižnej publikácie. Možno by jej dal názov: Hokej Šiah – tiež naša minulosť. Už ju spoločne s ním do života neuvedieme. V ostatných rokoch urobil veľa. Chcel hlavne pre mladých čitateľov a milovníkov história hokeja, športu vôbec, v súvislostiach životov skôr narodených, priblížiť, ako sme žili, prečo sme milovali šport a ľudí pre neho oddaných aj v našom krásnom regióne Hont. Náš Gusto bol nadšencom a lokálpatriotom!“
Aj my sme si stihli mnohé zaznamenať, keď sme boli pri tých, práve z hokeja, ktorí boli jeho srdiečku, v dresoch hokejových Šiah, najbližší. Pravda, okrem mnohých priaznivcov športu – zo súčasného i minulého spoločenského života. Nech nám prepáčia, že si v tomto nekrológu dovoľujeme uvádzať ich mená a priezviská, aj pre našu čitateľskú verejnosť.
Sme presvedčení, že mnohí na neho budú s úctou, vďakou a len vo svojom vnútrajšku, sebe vlastnom, rôznorodo spomínať a tešiť sa, že sa mohli vedľa neho pohybovať. Ak náhodou stretnete Ing. Jána Zekuciu, Ing. Štefana Hanusku, Ľubomíra Hanusku, Alexandra Harnu, Ladislava Ligača, Štefana Vargu, Ing. Jána Lővyho, Gregora Michaleca, Petra Gregora, Daniela Haracha, Mariána Terena, JUDr. Slavomíra Brzu, Jozefa Ozoráka alebo vedúceho vtedajšieho mužstva hokejistov staršej generácie z mesta Šahy, Júliusa Harnu či ďalších pri mužstve funkcionársky pôsobiacich, Ondreja Vargu alebo Püspökyho, pri mužstve, za ktoré hrávali aj vtedajšie posily, už v tom čase zo slávneho hokejového Zvolena – Ján Filo, Milan Supuka, Majo Engler, brankár Jožko Machaj, ale i ďalší nespomenutí, iste vám tiež povedia, prečo budú na večnosť na nášho Gustíka, alias „Gustafssona“, známeho v slovenských hokejových dimenziách, v hokejovom drese Chicago Blackhawks, hokejového klubu NHL, sídliaceho v Chicagu, spomínať.
Samotný Gusto nám, aj pre našich čitateľov, počas nášho prvého osobného stretnutia, na Zimnom štadióne v Leviciach, v roku 2016, okrem iného, práve v drese tohto klubu, povedal:
„Chicago Blackhawks hrá v Centrálnej divízii Západnej konferencie. Je 6x víťazom Stanley Cupu, v rokoch: 1934, 1938, 1961, 2010, 2013 a 2015 a k tomu ešte 7x neuspel vo finále, v rokoch: 1931, 1944, 1962, 1965, 1971, 1973 a 1992. Učiť sa histórii a oddanosti hokeja, je veľkou školou. Osobne som sa poznal so Stanom Mikitom. Naši otcovia už boli priatelia. Preto tvrdím, že konečným výsledkom nášho života boli a sú hodiny, v ktorých sme milovali ľudské dobro a prostredníctvom neho všetku krásu hokejovú, športu vôbec, ale aj nášho milovaného slovenského folklóru. Pamätajte, folklóru, nie ľudských neodborných, ale hlavne pre svet múdrych, presných, z nášho krásneho Slovenska, našimi otcami vštepovaných, folklórnych zvyklostí. Odvíjajúcich sa od dobra a lásky vlastného srdiečka k iným a ľudskej statočnosti. Viete, my sme v Šahách hrávali už dávno aj hokej. Ech, to boli časy. Hokej, futbal, volejbal, škoda, že už nežijú funkcionári, ako napr. Július Harna, ale napríklad i sponzor Ladislav Frenko. Mal mäsovýrobňu a z družstva sme zavše dostali na „koštovku“ zvyčajne po víťazstvách, či už futbalových alebo hokejových, aj víno. Nevyslovujem tie mená a priezviská ako súčasť profesionálne napísanej histórie. Skôr je to vďačnosť.“
Tieto slová, žiaľ, dnes už nebohého Gusta, sme na Regióne Hont publikovali, keď ešte žil. Všetko čo povedal, a čo uvádzame, nám autorizoval.
Keď nám do redakcie, 4. mája tohto roku 2022, zatelefonoval pre nás nezastupiteľný historik ľudských duší mesta Šahy, pán Ján Frasch, že mu až z Barcelony priatelia telefonovali, s oznamom:
„Zomrel náš Gusto, človek, ktorý mohol byť na svete len jeden – s takou oddanosťou tešiť sa z histórie svojho rodiska i svojej vlasti… Náš zármutok je veľký.“
Naše vnútro tiež veľmi zosmutnelo.
Možno aj preto, lebo sme presvedčení, čo nám naše životy našepkávajú, že štúdium bez túžby kazí pamäť a neuchováva nič, čo prijalo.
Preto naša cesta smerovala do Šiah. Za pánom Jánom Fraschom. A tam, čuduj sa svete, v jeho prítomnosti, stretneme bývalého brankára slávnych futbalových Šiah, pána Ondreja Kováča. Dozvedáme sa množstvo ďalších súvislostí z bohatých ciest Gustáva Socháňa po svete s folklórom z Nižnej, ale zároveň je potrebné zopakovať, že naostatok ho krásne spomínali v Srbsku. Boli sme prekvapení. Tamojší organizátori folklórnych zvykov zo Slovenska boli, samozrejme, na neho tiež zvedaví. Nuž sme sa, i im, prihovorili citáciou, žiaľ, dnes už zosnulého:
„Dňa 11. apríla 2015 v Budapešti, na Kisstadione, v blízkosti futbalového velikána Népstadiona, dnes Puskás Ferenc Stadiona, bol XXIII. ročník Hokejového turnaja Severnej a Južnej konferencie. Nás, priateľov hokeja. Bola to vážna slávnosť, ktorá začínala štátnymi hymnickými piesňami. Tradičná. Od XX. ročníka tohto podujatia odovzdávame víťazovi repliku slávneho Stanleyho pohára. Ten XX. ročník bol odohraný na Orave. Tam som dal zhotoviť, tento pohár, na vlastné náklady. Aj tam hrali krásne naši Old Boys Orava, mužstvo so skvelým Otom Brtáňom, ktorého v roku 2015 vyhodnotili v Budapešti za najlepšieho hráča.“
Toto všetko sme tiež aj pre Vás, žijúcich v Srbsku, zaznamenali o rok, z úst nášho Gustafssona, na turnaji v Leviciach. Aj tam hrali tradiční účastníci: HK Dudince, Balassagyarmati Bástyák z Maďarska, Old Boys Orava a HK Šahy. Vtedy, v spomenutých Leviciach, sme ešte nevedeli, že o tom budeme rozprávať aj inde. Patríme medzi tých, ktorí vedia, že nepretvárať históriu, znamená žiť život, v úprimnej spomienke, 2x.
V prípade Gustáva Socháňa, veríme, že to bude na večnosť. Keď sa s ním budú najbližší lúčiť v Šahách, na tamojšom cintoríne, v sobotu 14. mája 2022, a na náhrobnom kameni si prečítajú, že sa už z hora, z neba mieru a pokoja, pozerá nadšenec našej doby, narodený 15. marca 1950, možno si len tak pre seba pripomenú: Naučme sa preukázať človeku priateľstvo, pokiaľ je živý a nie, až keď zomrie. Nebohý Gusto to svojím životom dokumentoval. Neponúkal, nepribližoval svetu falošné informácie. Tajomstvo lásky je väčšie ako tajomstvo smrti.
Gusto, aj z toho Tvojho, z tej Tvojej 13. komnaty, pre nás zostáva odkaz, pre dnešok veľmi potrebný, k realizácii v praxi: Ľudské etické správanie by malo byť založené na pochopení, vzdelaní a sociálnych väzbách a potrebách – žiadny príbeh žiadnych vojen nebol, nikdy nebude a ani nie je potrebný. Človek by na tom bol dosť biedne, keby musel byť ovládaný strachom z trestu a nádejou po smrti, že to tí druhí, svojím náboženstvom, svojich životov, spôsobili.
Nech Ti je naša rodná hruda ľahká! Česť Tvojej nehynúcej pamiatke!
