Tieto riadky sú spomienkou na dnes už neexistujúci hádzanársky klub HC SCP Banská Bystrica. Nie sú to riadky o komplexnej histórii ženskej hádzanej v meste pod Urpínom. Ale patrí sa ich sprístupniť širokej čitateľskej verejnosti.
Prečo? Každý človek by klamal, ak by vysielal do sveta svedectvo, že za svoju kvalitnú prácu nepotrebuje uznanie. Platí to aj o hádzanárskom kolektíve HC SCP Banská Bystrica s hodnotnou, i keď krátkou históriou svojho trvania. Osobne som sa s históriou ženskej hádzanej pod Urpínom detailne nezaoberal, i keď mi spomínaný klub pod uvedeným názvom svojou krásnou hrou, pozoruhodnými výsledkami v rámci špičkovej ženskej hádzanárskej Európy, dynamikou pôsobenia na palubovke a vzrušujúcimi momentami ostal pri srdci. Aj vďaka skvelému, vtedajšiemu celému kolektívu HC SCP Banská Bystrica i jeho početným priaznivcom, o ktorom bude táto esej.
Do ženského hádzanárskeho diania som vstúpil skôr náhodou ako plánovane. Aspoň, moja maličkosť to tak vyhodnocuje, aj s odstupom rokov. HC SCP Banská Bystrica začal písať krátke dejiny z pohľadu hádzanárskych vekov na európskej, a teda aj slovenskej ženskej hádzanárskej scéne, oficiálne pod názvom HC SCP 24. októbra 1996, lebo si to vyžadovala ekonomická situácia klubu. Hádzanárky Banskej Bystrice pod odborným vedením Viktora Kovaľova a v tom čase za úzkej spolupráce s Ing. Evkou Uhlárovou na poste vedúcej družstva žien, prenikli v slovenskej súťaži do absolútnej špičky pod názvom ZVL Banská Bystrica. Násobili hráčsku, trénerskú i funkcionársku kvalitu v čase, kedy bol prezidentom klubu Viktor Kovaľov a trénerom kolektívu žien Tomáš Kuťka, ktorého oslovil a prijal na tento post Viktor Kovaľov.
Práve tento hádzanársky zanietenec ma v priestranstvách banskobystrického hotela Lux oslovil na funkcionársku spoluprácu v tomto klube v polovici 90. rokov minulého storočia. Človek, ktorého si budem stále vážiť za jeho ľudskú i odbornú kvalitu. Rodák z ruského Sankt Peterburgu, druhého najvýznamnejšieho ruského mesta po Moskve. Veľmi významného, ekonomického, priemyselného, vedeckého a kultúrneho centra nielen Ruska ale celého sveta. Keďže som toto najväčšie múzeum sveta viac raz navštívil aj vďaka významným športovým podujatiam, tvrdím, že ide o jedno z najväčších múzeí kultúry, športu a histórie na takom úžasnom teritóriu. Aj to ma motivuje k napísaniu eseje s kultúrno-spoločensko-športovým obsahom.
V tejto chvíli neviem, do akej šírky a hĺbky, zaujímavo, príťažlivo, esteticky, či eticky alebo vtipne sa mi podarí dať do ucelenej formy moje spomienkové myšlienky. Viem však isto, ak má táto esej obsahovať aj vecnú hodnotu, musím sa vrátiť k menám a priezviskám vtedajších hráčok, trénerov, funkcionárov i sponzorov tohto kolektívu ale aj k súperkám.
História existencie klubu HC SCP trvala do 11. novembra 1999, kedy moja maličkosť už v klube nepôsobila. Pracovné povinnosti si vyžiadali moje pôsobenie v Latinskej Amerike. Odchádzal som tam pár dní predtým, než HC SCP, už ako porazený finalista Pohára EHF, absolvoval svoj veľmi lukratívny zájazd do Japonska.
Písal sa rok 1998 a HC SCP práve v hádzanárskom ročníku 1998/1999 prerušil aj majstrovskú hegemóniu hádzanárok Šale. Titul získali zverenkyne, vtedy už trénera Viktora Kovaľova, za asistencie Georgija Voronova, bývalého trénera majstra Ukrajiny Motora Záporožie. Aj v hráčskom kádri nastali zmeny. Na poste pivota sa predstavíli 2 nové hráčky, Lucia Uhráková, odchovankyňa Hlohovca a skvelá Ukrajinka Táňa Sologubová. Družstvo posilnili aj spojky, ktorými klub potreboval vystužiť svoju silu. K domácim hráčkam Monike Lapinovej a Jane Oborilovej, v tom čase ešte veľmi mladej, pribudli aj mladá Ukrajinka Naďa Melniková a Ruska Irina Achromejevová, kľúčová hráčka Kubaňu Krasnodar, dlhoročná reprezentantku Ruska. Z rodinných dôvodov odišla z družstva Zlatica Kotríková, po ktorej prevzala kapitánsku pásku Monika Lapinová.
Hráčky, ani úzke vedenie, ktoré prakticky počas existencie HC SCP pracovalo v trojlístku Viktor Kovaľov, Evka Uhlárová, Jozef Mazár, za funkcionárskej pomoci, počas domácich zápasov, či už v majstrovskej súťaži alebo v pohárovej Európe, Jaroslava Lapina, Ivana Dzuráka ale i trénera ligových dorasteneckých hádzanárok Vladimíra Danišku, ktoré pod jeho vedením a pod názvom HC SCP tiež získali titul dorasteneckých majsteriek Slovenskej republiky, nemali v medzinárodnom klubovom pôsobení skúsenosti. Veď do čias, kedy sa dostali až do finále Pohára EHF len v hádzanárskej sezóne 1996/1997, hrali Mestský pohár EHF pod trénerskou taktovkou Tomáša Kuťku a stop im vystavil osemfinálový duel.
Keďže som sa funkcionársky aktívne podieľal na činnosti spomenutej družiny Viktora Kovaľova, patrí sa spomenúť, že v jej radoch pôsobilo v tom čase viacero veľmi kvalitných hádzanárok z kolektívu, ktorý si svoju účasť v I. lige vybojoval ešte pod názvom ZVL Banská Bystrica. Za všetky spomeniem Satinovú, Školkovú, Moniku Lapinovú, Martinu Ozimú, Šátekovú, Janu Oborilovú, Evu Polakovičovú, či ruskú legionárku Irinu Kiričuk.
Boli tu iďalšie hráčky ale najpravidelnejšie a najkvalitnejšie hrávali práve všetky spomenuté. Boli však aj zápasy, hlavne keď HC SCP postupovalo z kola na kolo vyššie a vyššie v Pohári EHF (v tom čase to bola 2. najprestížnejšia klubová súťaž žien – pozn. autora článku), keď naše dievčatá hrali v poli i štyri. Napríklad v rumunskom Galaci s tamojším HC Otelul, lebo nám tureckí rozhodcovia vylučovali hráčky aj za zlý pohľad na to, čo sa na palubovke deje. Prehrali sme tam o 10 gólov 17:27 a vtedy som si po jednom komentári v písanom slovenskom periodiku uvedomil, čo znamená hľadať v športe senzáciu.
Ten istý nemenovaný autor príspevku po odvete, ktorú vysielala Slovenská televízia v priamom prenose vymýšľať nemohol, ale znova potvrdil, že jeho tvorba nie je o športe a kvalitnej hádzanej. Prostredníctvom ženskej hádzanej hľadal niečo celkom celkom iné… Domáce reprezentantky HC SCP Banská Bystrica porazili na svojej palubovke ťažko zdolateľného súpera v tých časoch na európskych palubovkách, teda ten istý HC Otelul Galaci 31:13!
Ešte väčší ohlas v ženskej európskej hádzanej mal v tom čase, už predtým hraný osemfinálový súboj vtedajšieho špičkového európskeho hádzanárskeho družstva VfB Lipsko s HC SCP Banská Bystrica. Na palubovke súpera pred vypredaným hľadiskom vyhrali domáce hráčky 32:27 aj preto, lebo obe naše brankárky boli zranené a tak čo Nemky hodili na bránu, bolo v našej sieti. V odvete na banskobystrických Štiavničkách naše dievčatá vyhrávali už o 8 gólov. Športová hala praskala vo švíkoch a po zápase v našom tábore prepukla úžasná radosť. HC SCP Banská Bystrica porazil finalistu toho istého pohára z ročníka 1986/1987 27:22 a postúpil ďalej.
Mimochodom, finálovým súperom Lipska bol v spomenutom ročníku 1991/1992, teda ešte za čias existencie Československa, HC Tempo Partizánske. Partizánske prehralo s Lipskom oba finálové zápasy 24:19 a 28:18.
Hádzanárky SCP Banská Bystrica zatiaľ ako jediný klubový celok v hádzanej zo Slovenskej republiky hralo vo finále významnej klubovej hádzanárskej súťaže. Oba zápasy proti Dunaferru SE Dunaújváros prehralo, doma pred vypredaným hľadiskom 22:26 a v Maďarsku tak isto pred, do posledného miesta vypredaným, niekoľkotisícovým publikom, 27:34.
Pôsobenie HC SCP Banská Bystrica som vnímal tak v slovenskej ako i medzinárodnej hádzanej ako súčasť toho, čo mi ponúka pre život hodnotu, ktorá sa nedá kúpiť ani predať. Taký som sa na tento svet narodil a aj teraz, keď píšem tieto riadky. Ale vráťme sa ešte k tomu družstvu, ktoré sotva niekedy bude mať v Banskej Bystrici takú európsku kvalitu ako mal HC SCP Banská Bystrica. I keď by som si to ako veľký priaznivec športu a tohto krásneho mesta prial, napríklad aj v hokeji, či futbale. V tom čase to boli, podľa mojej skromnej mienky, aj diplomatické úspechy. Osud rozhodol inak. Slovenská hádzaná, podobne ako slovenský hokej, či futbal, sú už roky v európskom podpalubí. Nevážime si históriu, nevážime si ľudskosť, nevážime si slávu a úspechy iných.
Tieto moje riadky sú veľkou vďakou pre vtedajších skvelých fanúšikov banskobystrickej ženskej hádzanej, patria aj skvelým, kvalitným športovým redaktorom z tých čias, spomenúť môžem za viacerých, napríklad Ivana Kováča, ktorý precestoval s družstvom viacero významných stretnutí o body a postup v EHF ale i počas významných klubových turnajov alebo dlhoročného šéfredaktora denníka Šport Zdena Simonidesa ale aj viacerých funkcionárov Slovenského zväzu hádzanej i z klubovej sféry ženskej hádzanej. Mám na mysli v tom čase napríklad hádzanársku Šaľu, Nitru, Bratislavu, Partizánske i ďalšie vtedajšie prvoligové ženské kluby.
Viktor Kovaľov bol veľmi uznávaným trénerom, vnímaný ako pracovitá trénerská osobnosť, hlavne zahraničnými súpermi. S viacerými som mal možnosť rozprávať o jeho úžasnej schopnosti analyzovať súpera a pripraviť na zápas svoje družstvo skvele, tak po stránke taktickej ako aj kondičnej. Ovládal cudzí jazyk, stále študoval herný i trénersky rukopis súperiek. Predovšetkým zo zahraničných zdrojov. Bol to práve on, kto sa podpísal pod výsledok a tak prenikavý úspech, aký z našich súčasných klubov, z pohľadu európskej úrovne ženskej hádzanej, nedosiahol za tak krátky čas nikto.
Viem, stálo ho to veľa fyzických a psychických síl, ale on stále tvrdil, že našou hrou musíme vzorne reprezentovať toho, kto nám pomáha byť v absolútnej klubovej špičke vtedajšej ženskej hádzanárskej Európy. Verte, také riadky tak úprimne, a z tak blízkym a hlbokým poznaním zrodu úspechu, nepíše autor často. Reprezentantky HC SCP, o ktorých je v tomto článku napísané to najpodstatnejšie, si také verejné priblíženie návratov k ich úspechu zaslúžili. Tlieskala im hádzanárska špičková Európa ale i spomenuté Japonsko, EHF im ponúklo zúčastňovať sa prestížnych turnajov v klubovej ženskej hádzanej tam, kde chceli a dosiahli zvýšenie a zatraktívnenie kvality tohto krásneho športu. Nebolo ľahké vystúpiť až na hádzanársky klubový Olymp ženskou hádzanou HC SCP Banská Bystrica. Ten výstup najviac bolel samotné hráčky hlavne počas tréningov. O to väčšia bola radosť po skvelých víťazstvách.
