Sedel som vedľa bývalého skvelého futbalistu. Načúval jeho slovám. Okrem iného, do nášho spoločného ticha, na verande jeho domčeka, povedal:
„Aj keď sa rozlúčim s futbalovou loptou a naše cesty sa už nikdy nestretnú, dúfam, že si nechám v sebe kúsok z našej spoločnej krásy počas môjho života. Dúfam, že si vždy budem pamätať na naše spoločné konverzácie, keď dokázala letieť, aj z mojej kopačky, do súperovej siete.
Ale tentoraz bez slov, všetky moje tiché úsmevy i hanblivé pohľady, keď ma nepočúvala, sa budem snažiť vnímať spomienkovými návratmi. Od detstva, kedy som začal hrať žiacky a dorastenecký futbal organizovane. Viem, už mi žiaden tréner nepovie: „Musíš si veriť!… Ty na seba preber zodpovednosť! Strieľaj aj z diaľky, častejšie!…
Dúfam, že nikdy nebudem večer zaspávať s pochybnosťami o svojej vlastnej ľudskej, či futbalovej hodnote. Futbal mi dal veľa. Snažil som sa mu odovzdať takmer celý. Často aj na úkor vlastnej rodiny. Vážiť si budem na večnosť dav verných fanúšikov, ktorí bezhranične milujú futbal a sú hrdí na svoj klub. Na svojich miláčikov. Nech budem robiť čokoľvek, a nech ma život od toho malého guľatého čuda posunie kamkoľvek, dúfam, že si dokážem necháť v sebe kúsok z nášho spoločného pôsobenia pred vzácnym publikom, ktoré bolo, je a bude citlivým barometrom, ako to medzi loptou a samotným hráčom na hracej ploche vlastne funguje.
Och, akože inak skloňovať futbal a dobro, futbal a krásna myšlienka, futbal a priliehavé slovo? Život, ten pri futbale, aj zásluhou obetavých ľudí vôkol neho, ma naučil osvojiť si jedno pravdivé: dobro v slovách vytvorí dôveru, dobro v myslení hĺbku, dobro pri rozdávaní odovzdať sa celý futbalu – lásku. Snažil som sa práve lásku deliť vo svojom živote medzi futbal, vlastnú a futbalovú rodinu. Snažil som sa, keď som hrával futbal, či ešte ako žiak alebo neskôr ako dorastenec, potom medzi dospelými i na trávnikoch vyspelých európskych veľkoklubov o to, aby všetko moje konanie, reč i myslenie boli také, akoby som v tejto chvíli mal odísť zo života, akoby čas, ktorý mi bol pridelený, bol neočakávaným darom.
Spomínam si napríklad ešte na futbalový turnaj Družba – vtedy spriatelených krajín zo socialistického tábora. Nerozumel som politike, nerozumiem jej dodnes. Ktosi mi už dávno pošepol, že práve politika je druhým najstarším remeslom na svete a vraj niekedy sa podobá na to najstaršie.
Pre mňa zostanú futbal, rodina a skutoční fair–play priaznivci tejto hry, láskou na večnosť. Miloval som, milujem a chcem milovať dotyky ich dobra, statočnosti a úprimnosti. Preto sa rád vraciam, trebárs, k spomenutému turnaju Družba. Mal som vtedy sotva 17 rokov, keď sa hral na banskobystrických Štiavničkách.
Hrali na ňom dorastenecké výbery Sovietskeho zväzu, Maďarskej ľudovej republiky, Nemeckej demokratickej republiky, Poľskej ľudovej republiky, Kórejskej ľudovodemokratickej republiky, Bulharskej ľudovodemokratickej republiky, Rumunskej ľudovodemokratickej republiky, Československej socialistickej republiky, len krajina Fidela Castra, teda reprezentácia Kuby, nepricestovala na 21. ročník tohto podujatia.
Našu reprezentáciu 18-ročného výberu chlapcov trénersky viedli: Ján Škripko z Dukly Banská Bystrica v úlohe hlavného trénera a Ladislav Škorpil, z Hradca Králové. Už si presne nepamätám na zostavu našej reprezentácie, ale isto viem, že v nej ako 17-roční chlapci z dresu banskobystrickej Dukly nastúpili brankár Peter Holec a obrancovia Štefan Karásek s Karolom Praženicom. Naša reprezentácia U18 podľahla, napríklad, víťaznému družstvu Sovietskeho zväzu U18 1:5.
Na turnaji hralo i „B“ družstvo 17–ročných chlapcov. Tento výber viedli tréneri: Peter Benedik v úlohe hlavného trénera a jeho asistentom bol Petr Hudec z Moravy. Vo výbere mali zo slovenských hráčov napríklad Igora Jamricha z Trnavy, Jozefa Kostelníka z Prešova, Norberta Dikacza z Banskej Bystrice, Erika Chytila zo Slovana.
O rok neskôr, v 1988 roku, práve reprezentácia Československa, už aj za účasti Kuby, 22. ročník turnaja Družba v Poľsku vyhrala.
K spomenutým z predchádzajúcej „sedemnástky“ sa do kádra trénera Petra Benedika vrátili napríklad Peter Holec, ktorý sa striedal na turnaji v poľskom Lubine, meste Dolnosliezskeho vojvodstva, v bráne s Rechtoríkom z Ostravy, do obrany boli k dispozícii znova Štefan Karásek s Karolom Praženicom, ale i vtedajší kapitán družstva Martin Plachta z Vítkovíc. V Poľsku hral veľmi dobre aj spomenutý Erik Chytil zo Slovana Bratislava, 3 dorasteneckí reprezentanti z Brna – Miloslav Kufa, Michal Koutný a Michal Štefka, ostravský Petr Veselý, Daniel Šmejkal z Plzne, ale i Karel Dobš z Bohemians Praha, Josef Obajdin ml. zo Sparty Praha, či Martin Hapiak z Českej Lípy.
Jozef Kostelník tam dostal cenu za najtechnickejší výkon a rovnako Cenu divákov za najkvalitnejší herný prejav.
Aj také existujú fakty duše i z obdobia slávnych futbalových začiatkov. Ale, čo to je vlastne sláva?
Úprimnú radosť z futbalu, tú som rád prežíval, a prajem ju každému. Preplnené štadióny počas prestížnych klubových súťaží, veľké, oslavné chorály na slávnych štadiónoch Európy, ospevované futbalové hviezdy sveta a práve od nich, zavše gratulácie po našich občasných víťazstvách. Ale aj schopnosť používať svoje srdce ako zrkadlo. Ono nedovolí ísť v ústrety samotným veciam: ono mnohé svetské veci síce zrkadlí, ale nedrží ich. Preto dokážu skvelé hráčske, či trénerské a funkcionárske osobnosti, prekonať nástrahy biznisom gniaveného futbalu a zostávať nezranenými.
Nie, nikdy som netúžil byť otrokom žiadnej slávy. Pelé, Masopust, Jašin, Beckenbauer, Cruiff, Popluhár, Viktor a im podobní, sa nerodia vo futbale každý deň. Ani také rozhovory s jednou obyčajnou futbalovou loptou na fotografii nebývajú časté.
Snažil som sa prostredníctvom slova odovzdať všetkým milovníkom futbalu a ľudského dobra hodnotu, ktorá sa nedá v láske s futbalom, rodinou a sebou samým, kúpiť ani predať. Rozhodol som sa ju takouto formou bez uvedenia mojej vizitky úprimne odovzdať.
Vďaka ochotnému publicistovi dať toto prostredníctvom portálu duklasport.sk svetu na známosť, že aj takí futbalisti sa rodili, rodia a verím, budú stále rodiť na slovenskom futbalovom vidieku.“
