Ak ste si pozorne prečítali titulok, zistili ste, že reč bude o rodine Jozefa Oborila. Tej, v ktorej vyrastali otcovi Jozefovi a jeho manželke, dcéra Janka a syn Peter. A ich rodinám, teda Petrovej a Jankinej, dnes vyrastajú vnúčence Marek, Peťka, Adam a Milan.
Dnes sme pravdepodobne z nášho portálu Duklasport.sk a z Klubu priateľov Dukly i trochu zaskočili deda Jozefa otázkou, ako asi vyzerá, a aký je u Oborilovcov, veľký súčasný dom športu?
Dedo Jozef bol, a zostal do dnešných dní, aj pri reakcii na také zamyslenie sa, veľkým stratégom. Najskôr bol trochu zaskočený, že sme začali vinšom zdravia pre neho, lebo práve dnes sa dožíva svojich krásnych 70. narodenín, ale potom už tak, ako ho poznáme, reagoval skvele, priamočiaro, bez zbytočných výhybiek.
„Podľa mňa nie veľkosť domu športu je dnes dôležitá. Ona ani nikdy, tá veľkosť domu, dôležitá nebola. Dôležité bolo, že ten dom športu bol vždy plný lásky a bolo v ňom dosť chuti ctiť v ňom, a umocňovať prácou, aj odbornosť. Takú atmosféru som po prvý raz zažíval v rodných Sečovciach, neskôr vo futbalovom klube VSS Košice, kde som prostredníctvom dorastu pričuchol k organizovanému futbalu. V našom „B“ doraste vtedy chytával tiež chlapec zo Zemplína, nášho čarokrásneho. Dnes je vysokoškolským profesorom. Vtedy stavali Janka Danka do našej brány, mňa od začiatku do obrany, ale vo veľkých VSS, teda v tom čase, v tých ligových, bol v bráne dospelých skvelý Anton Švajlen a v strede obrany európska futbalová špička – Jozef Bomba. Obranca, ktorý si priviezol, s ďalšími zo zámoria, z Čile, strieborné medaily za II. miesto v súbojoch o majstra sveta. Hrávali tam skvelí futbalisti Jaro Boroš, Fero Hoholko, Andrej Daňko, Štefan Jutka, ale i ďalší… Ani jednému z menovaných, v prvom rade, nechýbala skutočne veľká láska k futbalu. Odovzdali sa mu celí. Pre nás to bola motivácia ako hrom.“
Jožko, ale láska, aj tá futbalová – sníma masky, ktorých sa bojíme, že bez nich nemôžeme žiť a pri tom vieme, že v nich žiť nemôžeme? Ako sa tebe dnes žije, keď si dovŕšil tento krásny vek a veľmi málo ťa vídavame, napríklad na futbale? …
„Futbal, ten skutočný, profesionálny, rovnako ako aj iné športy, mi veľa dal, ale svojím spôsobom si zobral aj svoju daň. Ešte dobre, že tá láska ostala zásluhou manželky Marty i mojich detí, a vnúčat, v našej rodine naďalej. Futbal som hrával v armádnej Dukle, v pražskej Slávii, Tatrane Prešov, moji podaktorí blízki športovali aj v zahraničí. Nakoniec, sú o tom všetkom aj knižné pamäti, ale láska rodinná, hlavne k vnúčatám – a ak sú ešte pri športe, tá je balzamom na všetko prežité, na mnohé rany a zostáva motiváciou robiť všetko pre svoje zdravie i zdravie iných. Milovať klub, ten svoj, šport celkovo, je vec užitočná. Nielen na papieri a v knižnom vydaní. Život, príroda, žiadajú, a potrebujú, lásku užitočnejšiu – úprimnú. Na večnosť. Preto je krásne, ak sa môžem teraz radovať z talentu svojich vnúčat, prežívať spolu s nimi radosť z ich krásnych športových začiatkov, i prvých úspechov. Vo svete existujú také športové kluby, v ktorých sa celé rodiny, teda dedovia, babičky, dcéry, synovia i vnúčence schádzajú a tvoria jednu obrovskú zdravú športovú rodinu. Toto však chce najskôr dobre poznať svoju vlastnú históriu. A tú v blízkej rodine si úžasne vážim a cením, že z nej láska nevymiera.“
Hovorí z teba skúsenosť, diplomacia, popritom sa aj v tomto veku, napriek povedanému, ponáhľaš do práce. Ako tomu rozumieť?…
„My sme športovali v inom čase, v inej dobre, za kvality iných funkcionárov. Dnešná doba mení systém našich životov. Nás dôchodcov sa to dotýka bytostne. Teší ma jedno, že v našej rodinke budeme môcť v zdraví pospomínať na časy, ktoré sú za nami, ale ktoré aj prídu. Ten, kto nepozná svoju minulosť, kto si ju neváži, nectí, sotva bude takto uvažovať. Vážiť si svoju rodinu, svojich najbližších, znamená úprimne konať dobro. Pri futbale som pozažíval nádherné veci a zostali nádherné spomienky aj preto, že v tom čase fungovala skvele naša futbalová rodina. Ešte tá československá. Rozbíjať rodinné šťastie sa nikdy nevyplácalo a mňa vždy fascinuje hrdosť na ľudské dobro, lásku i víťazstvá v športe a živote. Ak neexistujú z toho pohľadu víťazstvá nad sebou, ale i vďaka druhým, ich nezištnej pomoci, neexistuje ani život. S takými myšlienkami prežívam dnešné svoje narodeniny. Nič viac a nič menej. Samozrejme, že som rád, ak existujú ľudia, ktorí na to, o čom hovoríme, nezabúdajú. Všetkým tým, s ktorými sa stretávam či som sa stretával aj v období svojej aktívnej futbalovej činnosti, úprimne ďakujem. Aj tým, ktorí sa na nás dnes už pozerajú z nebíčka.“
Toľko Jožko Oboril, vynikajúci stopér najvyššej ligovej úrovne, vo veľmi dlhom časovom období pôsobiaci aj v Dukle Banská Bystrica, ktorá môže byť hrdá, že obliekal, a hájil, aj jej farby. Nezabudnuteľný hráč, veľmi slušný, na stopéra hrajúci aj zjavne čisto, poctivec na ihrisku i mimo neho.
Neprehliadnuteľný dlháň na ihrisku, zväčša majúci č. 3 na drese. A rovnako ako pilier obrany, aj hodne nebezpečný na výletoch v súperovej šestnástke, najmä počas štandardných situácií, o čom svedčí aj počet ním strelených gólov.
V I. lige, v najvyššej súťaži, strelil za Duklu 4 góly v takmer stovke zápasov, počas sezón 1983/1984 – 1986/1987. Prvýkrát nastúpil za Duklu, v I. lige, v auguste 1983 v Tepliciach, vo víťaznom zápase a posledný krát v Prešove, kde odohral tiež značnú časť svojej kariéry, v máji 1987, pri prehre 3:0.
Ešte dekádu predtým, v sezóne 1973/1974 a ďalšej, pôsobil v Dukle v II. lige. Začínal v Martine, v auguste 1973, pri prehre 1:0 a skončil v júni 1975 doma, pri výhre 1:0 nad Libercom, v poslednom kole, keď strelil víťazný gól z penalty Peter Fecko, 16 minút pred koncom zápasu, práve po faule na Oborila.
Potom Duklu opustil, aby sa zase vrátil pred sezónou 1982/1983, do II. ligy a v ďalšej, po postupe, už pôsobil opäť s Duklou v I. lige, ako je popísané vyššie a tak opäť ukončil 2-ligové pôsobenie v Dukle v zápase v Košiciach, v júni 1983, proti vtedajším ZŤS po víťazstve 1:4.
Presné dátumy, presný počet jeho štartov, gólov, každý zápas, má v archíve publicista, historik a štatistik Jaro Šiška, spoluautor článku. V II. lige strelil Jožko Oboril za Duklu 7 gólov, tiež takmer v stovke zápasov.
Je nám cťou gratulovať tomuto velikánovi, nielen banskobystrickej Dukly, k jeho 70. narodeninám.
Jožko, prajeme Ti veľa pohody, v plnom zdraví a nerušené užívanie si kruhu Tvojich najbližších!
