Nedávno som mal zaujímavý rozhovor s mojím, verím, dobrým priateľom a po rozjímaní nad jeho obsahom som pre svojich čitateľov zapísal tento rozhovor. Možno aj za podaktorých, ktorí sme sa narodili skôr a žijeme na prahu vlastnej staroby a vnútornej duševnej slobody.
S pracovným názvom: Školská lavica na rozjímanie – s nadhľadom o živote.
Priateľ (ďalej len On):
Ako asi rozmýšľajú, a potom konajú, ľudia vo veku, ktorý, napríklad, žiješ teraz ty? Mne sa zdá, že vy, skôr narodení, ste už s komunikáciou k mladším generáciám nazlostení, možno aj arogantní a presadzujete svoje „ja“.
Moja maličkosť (ďalej len Mm):
Zaujímavý názor. Za iných, druhých, vo svojom veku, mi je ťažko hovoriť. Ani si to nedovolím. Ale môj pohľad na deje v mojom živote je taký, že sú výsledkom 3 faktorov: prirodzenosti, vôle a náhody.
On:
Rozumiem i chápem, čo chceš povedať… Čo ťa v živote vie veľmi potešiť?
Mm:
Pre seba mám v tomto smere už roky jeden recept, ktorý sa snažím používať, konzumovať ho prostredníctvom svojho vnútorného sveta. Hovorím si už ráno pri prebúdzaní… a aj dnes sa, chlapče, dokáž smiať úprimne z každej kraviny… A predstav si, v tomto smere sa mi veľmi nedarí, aj keď tých kravín, od určitého obdobia, je stále čoraz viac.
On:
Ako vyzerá tvoj pohľad na ženy? Čo by si o nich, v súvislosti, s nami chlapmi, povedal?
Mm:
Tam sa snažím skôr čo najlepšie načúvať s porozumením, čo mi vravia. Seba hodnotiť v tomto smere nedokážem, ale oslovuje ma tá skupina žien, ktorá nepotrebuje chlapa, ale chlap si váži, že práve s takou ženou žije, že vytvárajú rozumný životný dvojlístok, ako prirodzený článok rodiny, základ národnej hrdosti, svojej vlasti, odkazu dedovizne.
On:
Znie to pre moju dušu dosť politicky, neprirodzene. Ako vnímaš deti?
Mm:
Ako súčasť zákonov prírody, ktoré sa človek pokúša od doby svojho vzniku meniť – zavše aj neprirodzenou cestou. Snažím sa byť v tomto smere veriacim. Viem, že nezakážem slnku, aby nesvietilo či dažďu, aby nepršal. Viem i to, že od ohňa sa dá ujsť, ale od veľkého prívalu neočakávanej vody nie. A pýtaš sa ma na deti? Niektoré sa správajú tak, akoby nemali svojich rodičov, ale aj niektorí rodičia sa správajú tak, akoby nemali deti… Nič viac a nič menej. Ostatné je už o rodinnom zväzku a spoločnosti.
On:
Nevyjadril si sa mi však presne o dôchodcoch – ako ich vnímaš ty? Môžeš sa k tomu vrátiť?
Mm:
Niet na toto presnej poučky v mojej duši, definície, ani zákona. Niektorí ľudia tvrdia, že ten, alebo onen, starne do zlosti, nepríjemnosti, horkosti, iní o iných, že starnú do zhovievavosti, dobrosrdečnosti a veľkorysosti. Moja maličkosť patrí medzi tých, ktorí tvrdia, že starý človek je umeleckým dielom prírody. Odborníci z oblasti umenia ma dokážu faktami presvedčiť, že každému umeniu, aby ste ho pochopili, je potrebné rozumieť. Osobne sa rád učím od múdrejších. Nie je to hanba ani v tomto veku.
On:
Nad čím najviac rozmýšľaš vo svojom veku?
Mm:
Iste nie nad tým, že najstarším remeslom bola, a stále je na svete, prostitúcia a hneď po nej politika. Ani nie na to, že víťaz berie všetko. Toto nám potvrdzujú dejiny, ak ich človek, z ktorejkoľvek sféry, pozná dobre. Dnešná doba môjmu vnútru, mojej duši, potvrdzuje, že múdri ľudia múdro rozmýšľajú, uvažujú, pochybujú a hlúpi majú príliš sebavedomia. Ale čo s tým?…
On:
Poraď. Máš už dosť životných skúseností…
Mm:
Vravím si často, never tomu čo vidíš, lebo aj soľ vyzerá ako cukor. V pohári…
On:
Spomínaš pohár, prečo nie pohárik? Vraj nepiješ?…
Mm:
Máš pravdu, snažím sa byť abstinujúcim alkoholikom. Pravdu hovoria tí, čo tvrdia: Ak nevieš piť tak nepi! Alebo: Pohár vína neuškodí a sud nevypiješ! Zvyknú hovoriť múdrejší, viac diplomati.
Viem čo znamená závislosť i recidíva. Stál som pri zrode časopisu ZÁVISLOSŤ, ešte v Československej republike. Ona, mám na mysli tú pľuhu, závislosť, má v našich životoch podoby nielen v pití alkoholu, ale existuje aj od iných drog – hracích automatov, nakupovania, jedla, ba odborníci tvrdia, že aj v oblasti moci. Možno nám preto chýba dnes taký časopis, s takým obsahom v Slovenskej republike, aký mal česko – slovensko – anglicky písaný časopis ZÁVISLOSŤ.
Keď bol, už po vzniku Slovenskej republiky, prezidentom Michal Kováč, jeho manželka ten časopis počas zahraničných návštev brávala so sebou, keď sprevádzala svojho manžela a mala v zahraničí svoj program. Zhováral som sa s ňou o tom a bolo mi dobre na srdci, že sme ponúkali svetu niečo, čo chýbalo. Jeho obsah oceňovali odborníci u nás, v bývalom Československu, ale i vo viacerých krajinách sveta. Dnes je tomu viac desaťročí, keď naše vládne garnitúry na scéne taký časopis o závislostiach, ktorý by prinášal laikovi pravdivé informácie, a dokázal informovať úprimne o tomto veľkom probléme na tejto planéte, zvanej Zem, nepotrebujú. Upozorňujem, taký časopis nesmie, a nemôže, byť tvorený obsahom so zameraním na biznis!
Od čias vlády Mikuláša Dzurindu zanikol. Ak by tomu bolo inak, existoval by a pomáhal by aj obyčajným ľuďom a rodinám. Vtedy, v Československu, vychádzal v náklade 16 000 kusov a ľudia ho vyhľadávali.
On:
Veľa vecí sa zmenilo. Čo s tým?
Mm:
V našej publicistike asi nič. Veď nie nadarmo sa vraví, že najfunkčnejšie slovo, ak je pravdivo mierené, tak ide o zlaté slovo! Ale… Práve, také zlaté slovo, nesmie byť vypovedané či napísané. Vždy sa nájde niekto, kto bude po tebe, ak ho budeš uverejňovať, hádzať prinajmenšom kamene. Aj o závislosti už bolo napísaných množstvo slov, ktoré boli hádzané pre čitateľa často, len tak ako kamene. Z nich sme v oblasti riešenia závislostí začali stavať silný múr – pred pravdou, riešiacou problém. Prestali sme stavať cesty a mosty do srdiečok ľudí a oživovať nimi zdravé populácie, ktoré prichádzajú na svet a tým budovať aj potrebnú hrdosť, aj úctu, k zdravému národu.
On:
Daj recept, ako v tomto smere ďalej?
Mm:
Ľudská múdrosť by mala aj tu rozhodovať. Múdri ľudia dali aj pre mňa, teraz v čase, keď stojím na prahu vlastnej staroby, v tomto smere jeden múdry recept: Každé vypovedané či napísané slovo, môže byť odpustené, ale nie zabudnuté. Vždy sa nájdu Eskimáci, ktorí vypracujú pre obyvateľov Konga čo robiť, keď je horúco pod slnkom...
Zapísal Jozef Mazár
