Niekedy sme ich obdivovali na futbalových štadiónoch v úlohách hráčov v ligových dresoch alebo sme sa s nimi rozprávali, keď pôsobili v klubových štruktúrach, či už na poste trénerskom alebo funkcionárskom.
Dnes si zavše sadneme na tribúnu Partizána Bardejov, aby sme na mnohé zaspomínali, zasmiali sa spolu nad futbalovými historkami alebo vzdali hold známym futbalovým osobnostiam.
Samozrejme, vždy sú to veľmi krátke, napriek tomu krásne, stretnutia a spomienky. Najčastejšie pred a po majstrovských futbalových zápasoch, niekedy aj počas ich polčasových prestávok.
Tentoraz tak bolo 3. apríla tohto roku 2021, keď hralo v Bardejove futbalové Komárno, na trénerskom poste, od začiatku sezóny vedené populárnym hráčom, dnes už trénerom Szilárdom Némethom, ktorého pozvali jeho verní priaznivci, aby sa po zápase prišiel s nimi, rodákmi a fanúšikmi domáceho Partizána, vyfotografovať.
Nebolo ich samozrejme veľa, lebo pravidlá COVIDu-19 povolili prísť a vstúpiť na futbalovú pozápasovú trávu iba hŕstke tých, ktorí buď v zápase aktívne pôsobili alebo vykonávali iné funkcie.
Všetci sme však pred začiatkom stretnutia minútou ticha vzdali úctu rodákovi z Kunovej Teplice, bývalému prvoligovému futbalistovi Tatrana Prešov, neskôr druholigového Partizána Bardejov – Jánovi Turčányimu.
Predzápasová atmosféra mala i radostnejšiu tóninu. V úlohe hlásateľa Peter Cingel pozval skôr, než rozhodcovia dali pokyn k hre hráčom v 23. kole II. ligy, na futbalový trávnik vzácnych oslávencov. Ich mená a priezviská zneli: Jozef Bičkoš, Florián Štefančin a Jaroslav Gbur, bývalý aktívny hráč Bardejova a dnes tréner mládeže, ktorý sa dožil tohto roku v zdraví svojich 60-in. Keď preberal ocenenia spolu s ďalšími 2 jubilantami, prítomní, aj keď v malom počte, všetkých troch ocenili zaslúženým potleskom.
Futbalový život Floriána Štefančina je v historických análoch armádnej Dukly Banská Bystrica dobre zaknihovaný, každý jeho zápas, a tak sme ho v spomínaný deň iba oživili pri jeho životnom jubileu, keď prišiel na takmer prázdnu tribúnu z predzápasovej trávy domáceho Partizána, so symbolickým červeno-bielym dresom, s číslom 70.
Ten dres, podobne ako pánom Bičkošovi a Gburovi, mu venovali na znak ocenenia jeho dlhoročného kvalitného a záslužného hráčskeho futbalového majstrovstva v drese Partizána, súčasní funkcionári súkromného klubu, jeho majiteľ Stanislav Soroka, 43-ročný podnikateľ v stavebníctve, bardejovský rodák, ktorý sa bližšie s futbalom zoznámil v roku 1996 v neďalekej obci Dubová, kde sa v 3. lige aktívne angažoval, nielen ako funkcionár, ale aj ako hráč. Asistoval mu pritom Mário Jančošek, futbalový manažér klubu Partizána Bardejov.
Všimli sme si, ako dôstojne, s pátosom úcty, oslávencom, okrem iných, v tom malom zastúpení prázdnych tribún, tlieskal aj prezident KFC Komárno, pán Juraj Baráth.
Náš stály spolupracovník, člen Klubu priateľov Dukly Banská Bystrica, už spomínaný Floro Štefančin, si pri príležitosti tohtoročných okrúhlych narodenín, prevzal z rúk šéfredaktora spomenutého internetového magazínu Jozefa Mazára, najskôr takmer 300-stranovú knižnú farebnú publikáciu Futbaloví anjeli a démoni, ale aj blahoželanie našej Športovej agentúry DUKLA, so sídlom v Banskej Bystrici, vrátane značkového písacieho pera s logom Klubu priateľov Dukly a zaujímavý štvrťročník Slovenskí velikáni.
„Floro, čo že je to 70 z pohľadu Tvojho pôsobenia pri futbale. Spomínať na všetko tu na tribúne nebudeme, ale prostredníctvom rubrík s Tvojím živým slovom, Tvoje dožité 70. narodeniny, v plnom zdraví, oznámime aj prostredníctvom stálych rubrík internetového portálu Duklasport.sk a internetového magazínu Klubu priateľov Dukly. A vieš prečo? Pamätám si Ťa z čias Tvojej aktívnej futbalovej činnosti, či na slová vtedajšieho trénera Bohumila Musila, ktorého nikto z blízkych neoslovil inak ako menom Mirek, Mirko. Ten vždy vedel nájsť pre hráča recept, ako môže svojím výkonom pomôcť spoluhráčovi k lepšiemu výkonu a naopak zlomiť súpera…“
– boli slová šéfredaktora Jozefa Mazára pri odovzdávaní.
Floro trochu zvážnel, možno mu tiež mysľou preletelo to známe – spoluhráčovi napríklad môžete prihrávať loptu na jeho silnejšiu nohu. Možno sa to zdá pre podaktorých nedôležité, ale v tom čase, keď Floro do armádnej Dukly prišiel, to záložníci vtedajšej Dukly, rovnako ešte dávno aj pred jeho príchodom pod Urpín, hlavne Janko Medviď, Jožko Petrovič, Jožko Tománek či do tretice Jožko Štepánek, s radosťou a s precíznosťou častejšie robili, než je tomu dnes. Ak to je, trochu nadnesene, aspoň raz za zápas, od záložníkov našich súčasných ligových mužstiev, vidieť.
Potom sa Floro usmial, lebo dobre vedel, že v kvalitnom tíme nevidieť často preberať loptu ľavonohého futbalistu pravou nohou. Vedľa stojaci, samozrejme s dostatočným odstupom od ostatných, z dôvodu opatrení s COVIDom-19, ďalší jubilant, oslávenec, ale svojich 80-in, bývalý futbalista Tatrana Prešov, Partizána Bardejov, málokto dnes už vie, že počas vojenskej základnej služby aj armádnej Dukly Praha, Jozef Bičkoš, rodák z Krásnej nad Hornádom pri Košiciach, sa tiež iba usmieval, ako mu blahoželal na tribúne k jeho významnému životnému jubileu bývalý dlhoročný funkcionár Partizána Bardejov, dnes už vyše 80-ročný Milan Varganin slovami:
„Jožino, ešte veľa futbalovej radosti v zdraví Ti vinšujem tu na tomto štadióne, kde si futbal hrával i funkcionárčil!“
Na to pohotovo zareagoval, dnes už 80-ročný oslávenec Jožko Bičkoš, so svojim stále mladíckym šarmom:
„Veľmi pekne ďakujem! Milé, úprimné od Teba, ale Milanko, my už nebudeme ani hrať futbal, ani funkcionárčiť, ani trénovať, vystihol si jedno, skúsme ho ešte roky, spolu s nefalšovanými srdiečkami, milovať! Od toho sa odvíja mnohé úspešné, futbalové…“
Potom mu tiež blahoželal s odovzdaním tej istej knihy, toho istého blahoželania od vedenia Športovej agentúry DUKLA, i tej istej písacej potreby s logom Klubu priateľov Dukly, už spomínaný šéfredaktor, i autor knihy Futbaloví anjeli a démoni, známy publicista Jozef Mazár.
Začínal II. polčas a zainteresovaní isto myšlienkami v sebe samých, ako živí pamätníci zlatých futbalových časov Partizána, spomínali, ako sa len vedeli vtedajší futbalisti sústrediť počas zápasu na to, keď napríklad ich tím stratil loptu v strede poľa, aby ju čo najskôr získali a znova ju v rýchlosti kolmými prihrávkami prenášali pred súperovu šestnástku.
Zápas Partizán Bardejov BŠK – KFC Komárno, s konečným výsledkom 0:0, takú futbalovú krásu neobsahoval, hoci v II. polčase jeho aktéri výrazne zvýšili pohyb i agresivitu. Góly však nepadali, mužstvá si podelili body a oslávenci s tými, čo im blahoželali, sa podeli aj o spomienky na krásne zlaté časy futbalu v Partizáne Bardejov, či v spomenutých mužstvách s logom Dukla.
Poznávacou značkou kvalitného futbalu čias, keď ho hrávali v ligových dresoch oslávenci Jozef Bičkoš a Florián Štefančin, bola útočná, technicky vyspelá hra a dobrá, presná, razantná streľba.
Jozef Bičkoš vo voľnej debate, prakticky na odchode, už na priečelí tribúny Partizána, k tomu všetkému dodal:
„Také časy sú úplne preč v prešovskom Tatrane, kde sme hrávali spolu veľmi kvalitná partia: Ďoďo Mačupa, zosnulý Turčányi, Lajo Štefan, doktor Velecký, Edo Čabala i ďalší, v bráne s Jarom Červeňanom. Prešovský betón potom vymenili Milan Moravec s ďalšími, do ešte útočnejšej podoby z čias vzniku prvoligového futbalu v Tatrane. Ak si to zhodnotíte, vôbec nejde o veci zložité, potrebuje to len typologicky poskladané vhodné zoskupenie hráčov, funkcionárov, vrátane kvalitných trénerov, do jedného tímu.“
Po spomenutom zápase sa naša maličká, ale aj tak COVIDOm-19 a rúškami štiepená skupinka, rozišla domov veľmi rýchlo.
Cestou, do spomenutého Prešova, prichádzali publicistovi Mazárovi na myseľ aj slová slávneho Johana Cruyffa, ktorý zvykol, ako tréner slávnej Barcelony v rozhovoroch s novinármi i verejnosťou tvrdiť, či priamo len jemu, že vo futbale vždy hľadáte nejaké fígle, ktoré by vyviedli vášho súpera z konceptu.
Takým v prípade Barcelony, v tom čase bolo, napríklad nekonvenčné myslenie, ktoré vyťahovalo jej súperov zo zabezpečenej zóny, ako aj jej priamočiara hra, s úspešným gólovým zakončením. Vtedy sa tomu vravelo po celom futbalovom svete – krásny futbal.
I tento nevšedný príbeh je svedectvom, ako môžu fungovať futbalové médiá, aby testovali futbalovú prítomnosť, prostredníctvom tiež krásnych spomienok, na nezabudnuteľnú slávnu minulosť.
Ani toto nie je žiaden fígeľ, stačí obyčajné logické myslenie a viesť dialógy v rôznych futbalových rovinách s tými, ktorí futbalom dokážu vytvárať funkčné medzigeneračné zoskupenia, so spoločným ťahom, za krajší a úspešnejší futbal súčasnosti, na celom území našej Slovenskej republiky.
