Športoví priaznivci, najmä atletiky, vedia, že dnes, dňa 19. septembra 2022, by oslávila naša olympijská víťazka v hode oštepom, Dana Zátopková, 100 rokov, spolu so svojím manželom, vytrvalcom, Emilom Zátopkom.
Narodila sa, v rodine Ingrových, dňa 19. septembra 1922, vo Fryštáte, od roku 1949 premenovanej na Karvinú, a zomrela dňa 13. marca 2020, v Prahe.
Na stránke Duklasport.sk ostalo od tohto dňa napísané:
„Úcta, rešpekt, ani slová na rozlúčku, nevyvážia jej veľkosť a ľudskosť. Odišla 13. marca 2020 v Prahe, z tohto sveta, do športového neba. Vzácna žena, olympijská víťazka v hode oštepom, z Helsínk v roku 1952, pani Dana Zátopková. Skutočná dáma kráľovnej športu. Najväčšia osobnosť československej ženskej atletiky, obrovská osobnosť svetového športu, toho s logom Dukly zvlášť. Žena, ktorá so sebou po svete roznášala úžasnú ľudskosť, pokoj i radosť, z úspechov iných.“
Podobne, ako sme mali možnosť aj s jej manželom, 3-násobným olympijským víťazom, viackrát viesť o ich živote či športe vôbec, viacero zaujímavých rozhovorov.
A tak sme sa, okrem iného, dozvedeli priamo z ich úst, že sa narodili spolu v rovnaký deň, mesiac a rok. Prvýkrát sa o tom spolu rozprávali na štadióne vo vtedajšom Gottwaldove – predtým aj dnes v Zlíne – dozvedeli sme sa od nášho olympijského víťaza, v tom čase štábneho kapitána, o ktorom nám aj ďalší olympijský víťaz z Helsínk, boxer Janko Zachara, rodák z Kubry, dnes už časti Trenčína, okrem iného, povedal:
„Bol to fantastický človek. V Helsinkách sme bývali na jednej izbe spolu so šprintérom Vilémom Mandlíkom. Aj po OH v Helsinkách zostal Emil priamym, otvoreným človekom, s čistou dušou. Radosť bola pohybovať sa vedľa nich. Oni takými zostali až do smrti.“
A spoluautor článku, Jožko Mazár, okrem iného, na neho často spomína, aj takto:
„Ja som sa vedľa Emila Zátopka, medzi jednoduchými ľuďmi, dlho pohyboval. Podľa mojej mienky mal rád ľudí, bol férový, nedokázal sa pretvarovať, nikoho neurážal, nikomu nenadbiehal a nebál sa ani vysokým funkcionárom politického rangu hovoriť pravdu do očí. Okrem vysokého športového hodnotového majstrovstva v sebe nosil veľa charizmy. Sú po ňom pomenované ulice aj štvrte po celom svete dodnes. Pamätám sa aj, ako otvorene popisoval ich cestu z OH loďou domov, do svojej vlasti. A dobre vieme, že obidvaja milovali Slovensko.“
Také vzácne spomienky sa patrí zaknihovať v histórii natrvalo aj pre všetkých, ktorí prídu po nás.
A pre nás? Ako odkaz, aké vzory prinášala v povojnovom období československá atletika.
Osudy ľudí bývajú niekedy zaujímavé, všedné, alebo aj nevšedné. Druhý spoluautor článku sa podobne stretol, počas svojich štúdií, v 1 krúžku na vysokej škole, so spolužiačkou, o pol hodiny staršou. Koľkože sa môže narodiť ľudí na Slovensku za pol hodiny a akú majú šancu sa v živote spolu stretnúť? Nieto ešte spolu celý čas študovať… a potom sa celý život občas, a radi, stretávať.
