Majstrovstvá sveta, a futbal vôbec, prinášajú rôznorodé postoje i obrázky. Osobne sa napríklad chcem poďakovať ľuďom, ktorí mi umožnili sledovať, po rôznych neočakávaných peripetiách, hlavne v meste Atény nad Torysou, záver ostatného finálového tohtoročnom súboja MS v Katare.
Nakoniec som vďaka neznámym, i známym ľuďom, fascinujúce finále tohoročných MS vo futbale videl doma, v krásnom mestečku Dudince. Vážim si to predovšetkým zásluhou statočných ľudí, ktorí mi na mojich 55-ročných novinárskych cestách slovenským vidiekom boli, a sú, aj v najdôležitejších momentoch súbojov, hľadaní a dokumentovaní futbalových životov, veľmi často neformálne blízki.
Takí ľudia, podľa mojej mienky, spravidla ani nežiadajú byť verejne spomínaní. Takí vždy nosili, a nosia, vo svojom vnútri, ľudské dobro, svoju pracovitosť, vďaku vlastným rodičom, prirodzene so sebou, v každej chvíli svojho života, malí veľkí velikáni.
Tentoraz medzi takých patrili, ani nevediac prečo, podaktorí ligoví futbalisti mužstiev, s ktorými sme mapovali ligovú históriu svojich klubov a spolu sme cestovali v jednom vlaku do Prešova. Boli zábavní, milí, pravdovravní, na mnohých veciach sme sa zhodli. Len na jednej nie. U mňa boli ich podaktorí tréneri či otcovia, ďaleko v jednej skutočnosti, v predstihu. Na večnosť zostanú hviezdami. Nie preto, že hrali za hviezdne kluby Európy futbal, ale boli, sú, a na večnosť budú, gramotní zo širokej futbalovej histórie i ľudskosti… Hrali síce nižšie súťaže, ale…
A finalizácia celého príbehu dostala dynamické publicistické grády, keď prišla na mňa v Dudinciach. V jednom domácom maličkom podniku. Nepripravene. Neočakávane. Bežal finálový rozstrel MS z pokutových kopov.
Vedľa mojej maličkosti, kde som sa dostal doslova v hodine dvanástej, sedeli zľava 2 mladí ľudia. Veľmi sympatická mladá dáma, s rovnako vtipným mladým pánom… Nepýtal som sa na ich mená a priezviská.
Obdivoval som však ich radosť z futbalovej svetskej krásy. Tlieskali, zabávali sa, rovnako ako po pravici s dámskou noblesou, sediace 3 neznáme dámy. Podľa môjho názoru tomu tak bolo aj vďaka skvelej reportáži famózneho športového komentátora Marcela Merčiaka.
Obdivoval som obe skupiny a načúval zavše aj ich slovám. Keď jedna z nich povedala aj toto:
„… a kde je naša československá, či slovenská, tá bohatá futbalová história?…“
Moje vnútro plakalo. Dokonca sa objavili aj slzy na tvári… Nuž píšem, po tom všetkom, úvahovo, možno i východiskovo:
„Prečo sa o nás, v našej vlasti, za peniaze našich daňových poplatníkov, nespomínajú v tlači pred, a aj po takých skvelých šampionátoch, naše hviezdy? A ak aj vykuknú nejaké hviezdičky, prečo nie oveľa viac? Hráčske trénerské, rozhodcovské,…“
Nejeden dnes hovorí, nielen u nás, či u susedov v Čechách, ale aj vo svete, že keby sme sa nerozdelili, na rozdiel od Juhoslávie, patrili by sme stále medzi TOP 10 vo futbalovom svete.
Neodpovedal som im na otázku:
„Prečo plačem?“
Neodpovedal som nič. Mlčal som… Plakal som, lebo úprimný plač lieči.
Dokumentujem príbeh svojich pár ostatných dní. Možno aj preto, aby sme neplakali stále nad súčasnou dlhodobou kvalitou slovenského futbalu.
Plačem však aj preto, lebo ma teraz čaká nečakaná kúpno-predajná anabáza s knihou, ktorú slovenský šport naliehavo potrebuje, rovnako ako svojich zanietencov – práve prostredníctvom dlhodobej verejnej diskusie. Kniha má názov „Šport, futbal zvlášť, očami primátorov, starostov, pedagógov a verejnosti“.
V úprimnom smútku som sa vrátil, pri redakčnom spracovaní tohto príbehu, do detailných vyjadrení Diega. Vtedy, v Havane, mi okrem iného, povedal:
„Pár ľudí ma naučilo rozmýšľať nad sebou, venovať sa svojej duši, ale hviezdy budú aj tak svietiť vo svete všakovako.“
Pointa príbehu?
Na základe už dlhodobejších verejných či neverejných vystúpení odborníkov a aj „tiež odborníkov“, rôznych povrchnejších, plytších či hlbších argumentácií o hre zvanej futbal, v našich podmienkach, od mládežníckeho futbalu až po futbal dospelých, vrátane žien, rovnako výkonnostného ako profesionálneho, mám jednu verejnú ponuku či skôr netradičnú výzvu – pre múdrejších a šikovnejších, ako je moja maličkosť – odo mňa, autora vyše 20 knižných, prevažne športových či ešte skôr futbalových, publikácií v Slovenskej republike. A to nielen o futbale, ale vôbec o športe – základe zdravia.
Chcem, ak kričíme o potrebnej úprimnej verejnej komunikácii, ale iste nie sám, pracovať na téme „Kam kráčaš slovenský šport?“
A poďme, pod záštitou rôznych známych či menej známych, alebo aj zatiaľ neznámych, ale schopných ľudí či vhodných organizácií, do takejto dlhodobej, sústavnej, a nikdy nekončiacej, práce.
Uvítam ja osobne či aj kolektív portálu Duklasport.sk, každého zanietenca, sa podieľať na uvedenom. Sme otvorení každej dobrej, nezištnej, myšlienke.
