Bolo to už veľmi dávno, keď som si najskôr ako študentka gymnázia myslela, že bežkovanie je len pre starších pánov, ktorí nevedia zjazdovať, a tak sa potulujú krajinou na bežkách. Pozorovala som ich na zjazdovkách Martinských holí, kadiaľ sa vracali z hrebeňa a, vytrasení na bubnoch, vyzerali na tenkých lyžiach naozaj bezmocne. Trvalo mi niekoľko rokov, kým som od podceňovania bežkárov prešla k ich roztlieskavačkám.
Na prvú bežkársku trať som sa dostala na vysokej škole, na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici a pochopila som, že taký adrenalín a radosť z čistého bieleho snehu ako človek zažije na bežkách, na zjazdovkách nemá šancu ochutnať. Začala sa moja láska na celý život a popri tom, keďže v 80. rokoch v Banskej Bystrici „všetci ale naozaj všetci “chodili na Bielu stopu SNP, prihlásila som sa aj ja.
Bol to posledný ročník mojej výšky, v roku 1987, keď som mala písať diplomovú prácu o štylistike vo Vajanského dielach a namiesto toho sme každý deň vybiehali hore na Skalku a ako nadšené amatérky „trénovali“ na Bielu Stopu SNP.
Komplikácie sa začali už v predvečer. Prišla som na intrák, oprela bežky za dverami izby zvonku a kým som sa vrátila naspäť, aby som ich namazala, bežky nikde. Dlhá prázdna intráková chodba zívala prázdnotou a tichom. Prebehla som klopaním niekoľko dverí ale nikto o mojich lyžiach nič nevedel. V momente, keď som sa rozlúčila v duchu s Bielou Stopou SNP, mi na dvere zaklopali spolužiaci a ponúkli mi moje bežky za „fľašu“. To mi ani nenapadlo, ale medzitým sa nanosili ku mne do izby a začali rozprávať historky z Bielej stopy SNP. Okrem iného, aj story o tom, ako jeden vyšportovaný telocvikár dostal na trati infarkt.
Na druhý deň som už o 04:00 ráno odchádzala autobusom do Kremnice, odtiaľ na Skalku a vo svojej „najlepšej životnej forme“ som sa postavila na štart. Krátko pred ženami štartovali priami účastníci SNP, starší páni, z ktorých posledných sme obiehali na trati.
V jednom strmom zjazde som nestihla zabrzdiť po páde bežkára predo mnou a letela som k zemi rovno za ním, v polohe skokana na lyžiach, s palicami v rukách opretými o hruď. Snehová perina bola mäkká, dopadla som celkom bezpečne, a tak nič netušiac, som sa oprášila a bežala ďalej. Ale telo prestalo poslúchať. Od toho momentu som už len strácala. Ledva som lapala po dychu a neveriacky pozorovala, ako ma predbiehajú oveľa vyššie čísla ako moje. Cestou do cieľa som samu seba presvedčila, že to bude určite ten „infarkt“, čo spomínali chalani deň predtým.
„Mám infarkt“, povedala som lekárskej službe na štadióne v Banskej Bystrici, kde som došla, ťahajúc lyže za sebou, akoby som celú prípravu na stopu preležala na gauči. Lekár sa na mňa ani nepozrel a konštatoval: „To ťažko…“ Aj mi odľahlo, potešilo ma, že tak skoro ešte nezomriem.
Všetko sa vysvetlilo na druhý deň, keď som bezbolestne nedokázala otvoriť kľučku na dverách, dokonca ani písať na písacom stroji diplomovú prácu, s ktorou som už poriadne meškala. Zlomené rebro sa hojilo dosť dlho.
