Akokoľvek budeme listovať v histórii československých klubových kolektívov, vždy sa nám budú medzi najúspešnejšími objavovať aj 2 hádzanárske kluby – slávna Dukla Praha s veľkými osobnosťami, a rovnako so skvelými hráčskymi osobnosťami, a výsledkami zdobený, Tatran Prešov.
Zalistujme najskôr v análoch hádzanárskej Dukly Praha. Svoju činnosť začala pod názvom ATK (Armádny telovýchovný klub) ešte v roku 1948, v rokoch 1953 – 1956 hrala svoje zápasy pod názvom ÚDA (Ústřední dům armády) a potom pod názvom Dukla. Keď došlo v roku 1993 k reorganizácii armádneho športu, prijala názov Handball Club Dukla Praha.
Podaktorým nám, život dovolil zúčastniť sa na slávnostnom stretnutí pri príležitosti 70. výročia armádneho športu v Československu. Od roku 1993 táto história pokračuje samostatne v Českej a Slovenskej republike. Využime, a vráťme sa, k istým pohľadom, na bohatú históriu československej klubovej hádzanej. Pri príležitosti spomenutých osláv v Ústrednom dome armády v Prahe odzneli, prostredníctvom rozhovoru s jedným z 5 bývalých reprezentantov Dukly Praha, ktorých pozvali zostavovatelia hrať v mužstve „Výberu sveta“, Ivana Satrapu, ktorý vtedy, okrem iného, pre nás povedal:
„Skvelé osobnosti svetovej a európskej hádzanej vyrastali a pôsobili aj v slovenských kluboch, z ktorých z historického hľadiska i súčasnosti, najkvalitnejším bol a aj zostal, Tatran Prešov. V československej hádzanárskej reprezentácii hrali zo Slovenska viacerí skvelí hádzanári, počínajúc Antonom Frolom a Jozefom Čanigom a pokračujúc Karolom Lukošíkom, Vladimírom Serugom, Martinom Gregorom, Rudolfom Horváthom, Petrom Pospíšilom, Vincentom Lafkom, Andrejom Lukošíkom a ďalšími.“
Keď sme uprostred končiaceho sa týždňa navštívili s redakčným zápisníkom hádzanársku halu Tatrana Prešov, v ktorej sme sa tesne pred zápasom C-skupiny Ligy majstrov v sezóne 2019/2020, porozprávali s univerzitným profesorom Rudolfom Horváthom, v hádzanárskom ročníku 1966/1967 s jedným z hráčov Dukly Praha, ktorý nastúpil vo finálovej zostave Dukly vtedajšieho Európskeho pohára majstrov proti nemeckému VfLGummersbachu, a po prehre dostal tiež medailu ako spomienku na tento finálový súboj, nedalo nám podčiarknuť, že dnes Tatran Prešov funguje medzi absolútnou klubovou hádzanárskou špičkou sveta za celkom iných podmienok.
Európska i svetová kvalita sa zvýšila, rozšírila, ale kontinuita, výsledková i herná, predurčuje hodnotiť aj dnešný Tatran Prešov ako jeden z mála slovenských klubových celkov vôbec medzi dominantami súčasného športu v konkurencii toho klubového, prinajmenšom európskeho – veľmi vysoko.
Zdá sa nám, že sa patrí o jeho činnosti, zo širších súvislostí písať, aj po vysokej domácej prehre so Sportingom Lisabon seriózne, s úctou a nie len cez závistlivé, či vznetlivé okuliare. Nie každé stretnutie sa aj skúsenejšiemu a ekonomicky oveľa lepšie zabezpečenému klubu medzi európskou hádzanárskou špičkou vydarí. Tatran, okrem súkromného vkladu vlastníka klubu, pána Chmeliara, nemá ekonomických mecenášov a zdá sa nám, že ani veľa iných mimo prešovských (ba aj tých je podľa našich informácií veľmi málo) podporovateľov a priaznivcov – hádzanárskych srdciarov.
Veď načo. Už sme si na čudné móresy k úspešným u nás zvykli. Mnohí sú pravdepodobne nasýtení skvelými úspechmi tohto skvostného, športovo – spoločensky, na európskej úrovni sa presadzujúceho, klubu.
Keď sme sa rozprávali s fotoreportérom zápasu Viktorom Zamborským, ktorý Tatran Prešov pri hádzanej od roku 1982 s fotoaparátom v ruke sleduje, nezabudol nás upozorniť, že divák, aj ten prešovský, hádzanej rozumie, ale bude chcieť i v stretnutí, zrejme s oveľa ekonomicky bohatším Sportingom, víťazstvo.
Pár krikľúňov v hľadisku o sebe v týchto intenciách sa snažilo dávať vedieť. Nás však zaujali tí, ktorí napriek nepriaznivému gólovému a hernému vývoju dokázali Tatran živo a hlasito povzbudzovať do konca zápasu. Takých bolo možno v hľadisku aj 3 000. Mnohí z nich pozápasovým potleskom poďakovali aktérom zápasu za súboj, v ktorom tak hádzanárske hlavy ako i nohy, a ruky oveľa viac, počúvali hádzanárov Sportingu, klubu, ktorý patrí do spoločnosti tamojších futbalových mecenášov a pracuje s ročným rozpočtom pre mužskú hádzanú viac ako 3 milióny eur! Samozrejme, že sa také informácie zo Sportingu dostali aj k nám, do redakcie. Zaujalo nás i to, že na súpiske mužstva mali Portugalci celkom 11 hádzanárov z rodnej krajiny, ktorú reprezentujú. Tatran ich mal 6. Slovenská klubová hádzaná je v európskom podpalubí. Samozrejme, až na Tatran Prešov. Viac mužských klubov nemá zo Slovenskej republiky šancu obstáť dlhodobejšie v európskej špičke. A zo ženských? Len tak mimochodom, posledným finalistom vo finále EHF boli bývalé hádzanárky HC SCP Banská Bystrica. Je tomu vyše 30 rokov, kedy sa to udialo…
Aj vtedy sme boli nielen mediálne blízko k európskej hádzanárskej klubovej špičke. Na zápase Tatran Prešov – Sporting Lisabon sme mali v našom redakčnom zastúpení znova po čase aj bývalého úspešného športovca. Futbalistu AC Nitra ešte z čias, keď Nitra vyhrávala v Československu, napríklad aj československé futbalové univerziády. Prítomný Ing. Ján Zekucia, dnes už vyše 70-ročný, po zápase Tatran Prešov – Sporting Lisabon povedal:
„Ako absolvent som určitý čas, počas vojenčiny, pôsobil v pražskej Dukle a mal možnosť sledovať aj niekoľko zápasov vtedajšej európskej hádzanárskej špičky. Dnešná hádzaná s tou vtedajšou sa nedá porovnávať z viacerých dôvodov. Rozdiel je veľký. Tá súčasná je oveľa rýchlejšia, silovejšia, výbušnejšia a odvíja sa od výbornej kondičnej prípravy kolektívu ako celku, tak i jednotlivcov. Neviem posúdiť ako sa stavajú hráči k takým náročným tréningom, keď vedia, že sa hádzanou živia a môžu utrpieť i vážne zranenie. Sám som bol predstaviteľom razantného a na kondícii a reči vlastného srdiečka postaveného výkonu mužstva, v ktorom som pôsobil. Dnešná hádzaná zo strany súpera bola dynamická a keďže zavše sledujem aj hádzanú na televíznej obrazovke, tiež atraktívna. Dominoval útok, hostia však umne aj bránili. Práve hádzanársky Tatran Prešov chválim, že žije a pracuje na viacerých frontoch už viac ako desaťročie ako dôstojný reprezentant klubového športu, nielen slovenskej hádzanej. I keď sa mu toto stretnutie herne nevydarilo. Napriek tomu je veľmi potrebné jeho dlhodobé pôsobenie, tiež napríklad výkony v Španielsku, kde hral Tatran skvele, aj celospoločensky oceniť.“
Zaujímavé hodnotenie a pohľady. Podľa našej redakčnej mienky vhodné zamyslenia, aké publicistické ihriská tomuto klubu venujeme dlhodobo, z pohľadu publicistiky v špičkovej európskej hádzanej. Ako do deja dokážeme aj mimo Prešova vťahovať diváka, samotných hráčov, či funkcionárov klubu. Ako klubu pomáha mesto, napríklad i vyšší územný celok. Hlavne keď populárne športy futbal a hokej sú už v slovenskom športovom suteréne. Televízia zápasy vysiela ale za ich oponu sa divák a priaznivec nedostáva.
Jeden z významných bývalých hádzanárov Prešova nám dokonca odporúčal na túto tému viesť dialógy, okrem pánov z mestskej radnice a VÚC, aj zo Slovenským zväzom hádzanej. Požadoval dialógy pravdivé. Vraj, vy ste tam bližšie pri Bratislave, kde sídli košeľa hádzanej a slovenského športu. My sa chceme aj touto cestou poďakovať tiež verejne súčasnému manažérovi klubu Tatrana Miroslavovi Benickému, že nám pomohol vniknúť do poznania zloženia klubu a života jedného zo súperov Tatrana Prešov v tak náročnej súťaži. Iste sa k slovenskej klubovej hádzanej, tej minulej i tej súčasnej, na našej webstránke duklasport.sk, vrátime častejšie.
