S Antonom Dragúňom cestou do jeho futbalovej duše, aj cez BB, v už sviatočnom rozhovore, aj so spomienkami na Jozefa Vengloša i jeho pohár

„Narodil sa v Bánove a od 14 rokov hrával za rodnú dedinu. Základnú vojenskú službu začínal v Malackách, kde hral kratšiu dobu. Potom bol hráčom Červenej hviezdy Bratislava, českého Třinca, kde bol spoluhráčom slávnych trénerov Jána Zachara a Jozefa Jankecha. Svoju hráčsku kariéru ukončil v Nových Zámkoch v roku 1970, keď nemohol pokračovať kvôli zraneniu. V tom istom roku z klubu odišiel aj známy tréner Karol Borhy.
Anton Dragún počas rušných 40 rokov trénoval až 15 mužstiev! Začínal v rodnej dedine ako hráč, začal tam aj ako tréner – 5 rokov viedol mužstvo, ktoré vtedy dosiahlo viacero úspechov.
Postupne trénoval mužské tímy: Nové Zámky, Inter Slovnaft Bratislava (ako asistent Michala Vičana), Dukla Banská Bystrica, DAC Dunajská Streda, Prievidza, Trenčín, Dubnica, Slovan Bratislava, Zlaté Moravce, Šaľa a Galanta.
Nezabudnuteľným je v jeho trénerskej kariére obdobie pri kormidle TJ Agro Hurbanovo, s ktorým v polovici 80. rokov postúpil do I. SNL (vtedy, rovnako ako I. ČNL, to boli II. najvyššie súťaže v ČSSR) a odohral v nej niekoľko sezón.
Bol to vtedy, pre široké okolie Hurbanova, veľký futbalový boom. Zápasy navštevovalo niekoľko tisíc divákov.“

Toto je o Antonovi Dragúňovi napísané na facebooku…alebo presnejšie – aj toto!

My sme požiadali tohto trénerského mága o tohtoročný predvianočný rozhovor, z ktorého sa dá vyčítať tak mnohé, ako aj nasledovné.

Najskôr pre futbalového fajnšmekra i nášho predvianočného hosťa, v internetových médiách PriateliaDukly.sk a Duklasport.sk, priblíženie tabuľky I. SNFL, po 37 rokoch, z futbalového ročníka 1985/1986 – tak ako to má aj on sám uložené vo svojom archíve:

Tónko, túto tabuľku bude študovať každý futbalový, ale i nefutbalový priaznivec, na základe svojich futbalových spomienok a vedomostí. Ako ty spomínaš, na úvod našej debaty, na svoj rodný Bánov?

Tu som začal s futbalom. V asi 4000-ovej dedinke. Už tam sme mali “majstrovstvá” Bánova, kde mala takmer každá ulica svoje mužstvo!
Bola to športová obec, veď aj stále je, hlavne futbalová. Najskôr sa patrí pospomínať jej najznámejšie osobnosti: 
Peter Mráz st., jeho syn Peter Mráz ml., ale aj Karol Brezík, to vďaka svojej futbalovej kvalite dotiahli až do, niekedy futbalovo slávneho, Interu Bratislava. Peter Mráz st. a Karol Brezík pôsobili, počas základnej vojenskej služby, aj v Dukle Banská Bystrica.
Bývalý hokejista, Peter Oremus, je teraz úspešným trénerom hokejového Zvolena. 
Július Jurík, pre zmenu, je majstrom sveta v streľbe zo vzduchovky. 
Dušan Moravčík je bývalý československý atlét, držiteľ striebornej medaily z ME 1971 v behu na 3000 metrov cez prekážky. S atletikou začínal v niekdajšej Zbrojovke Brno. Potom prestúpil do Dukly Praha, kde ho trénoval Alexander Zvolenský.

Dovolím si ťa prerušiť,

na 4. majstrovstvách sveta vo FootGolfe, ktoré sa konali od 27. mája do 6. júna 2023 v americkom Orlande na Floride, štartovalo opäť aj Slovensko. Slovenskí reprezentanti tam vybojovali v tímových súťažiach 2 strieborné a 1 bronzovú medailu: Slovensko sa stalo jedinou krajinou spomedzi viac ako 30 štátov zúčastnených na svetovom footgolfovom šampionáte, ktoré vybojovalo medailu v každej kategórii: muži, muži nad 45 rokov a ženy.
Seniori vo finále podľahli Argentíne 1:2 a ženy, až vo finálovom zápase, nestačili na Japonsko rovnako 1:2.
V kategórii seniorov tak má Slovensko vicemajstrov sveta a v kategórii žien vicemajsterky sveta pre rok 2023. 
Muži v zápase o 3. miesto jednoznačne zdolali Španielsko 4:1 a získali bronz.
Nuž, v nominácii Slovenskej FootGolfovej Asociácie na majstrovstvá sveta v Orlande 2023 figurovali aj 3 rodáci z Bánova…

Samozrejme, prerušil si ma. V kategórii seniorov to boli Marek Vittek a Jozef Mráz, ktorí si ako vicemajstri sveta priviezli domov strieborné medaily. Ďalší rodák z Bánova, Peter Šimunek, nás reprezentoval v kategórii mužov a z majstrovstiev si priviezol bronz.

Vieme, ty by si iste spomínal i ďalšie známe osobnosti z Bánova, ale nás zaujímajú tvoje spomienky na školské časy…

Dobrá otázka. Už ako študent Strednej priemyselnej školy strojníckej v Bratislave, ktorú som absolvoval v rokoch 1956 – 1960, som začal ako 15-ročný hrávať organizovaný futbal za Kovosmalt Petržalka – na štadióne, ktorý neskôr prevzal do svojej správy dnešný vlastník Slovana Bratislava, pán Kmotrík. O rok som prešiel do ČH Bratislava, kde som hral dorasteneckú ligu.
Po maturite v roku 1960 som v ďalšom roku 1961 narukoval do ČH Malacky a po skončení základnej vojenskej služby som v roku 1963 odišiel do TŽ Třinec. Vtedy sme hrávali federálnu ligu. 
V mužstve nás bolo veľa Slovákov. Spomeniem tých najznámejších, ako Ján Zachar, Štefan Nadzam či Jozef Jankech, neskôr všetko tréneri I. ligy. V drese Třinca sme hrali v I. lige aj proti Dukle Praha. V tom čase to bolo veľmi kvalitné mužstvo – so svetovými hernými parametrami.
V Třinci som osobne spoznal, v tom čase aktívneho špičkového atléta, už vtedy reprezentanta Československa, Ivana Čierneho, v prekážkovom behu na 110 m. Vtedy som nemal ani potuchy, že mi neskôr bude robiť počas môjho trénerského pôsobenia v armádnej Dukle Banská Bystrica prezidenta klubu.

Hovoríš o trénerskej dráhe. Kde začala tá tvoja?

S trénovaním som začal v rodnom Bánove v roku 1973 a hneď v ďalšom roku sme postúpili do Majstrovstiev Nitrianského regiónu. Súpermi Bánova boli v tom čase Dunajská Streda, Zlaté Moravce, Skalica, Senica, Sereď a ďalší a to sme, ako nováčik, boli po jesennej časti na 2. mieste a celkove sme obsadili napokon 4. miesto.

Kedy a kde začala tvoja prvoligová trénerská kariéra?

V našej najvyššej futbalovej súťaži, I. lige, som začal trénersky pôsobiť v roku 1984 v Interi Bratislava. Vtedy som sa stal asistentom trénera Miša Vičana.
Pôsobenie v Hurbanove však musím spomenúť širšie. Trénersky som tam pôsobil, pred spomínaným Interom, 2 futbalové ročníky a po roku som sa opäť vrátil do Hurbanova, kde som bol ešte 2 roky. Bolo to úspešné pôsobenie. Hurbanovo postúpilo 3x za 5 rokov a hralo II. SNL. Za Hurbanovo mohli hrať v tom čase 3 hráči na základnej vojenskej službe a podarilo sa mi tam pre I. ligu pripraviť niekoľko zaujímavých mien!
Pre ilustráciu, a dobré spomienky, si dovolím niektoré, po čase znova, priblížiť verejnosti: Jaro Dekýš odišiel do Nitry, Mišo Hipp do Nitry, Vlado Weiss do Interu, Eugen Varga do Slovana, Števo Tóth do Košíc či Stano Fišan tiež do Slovana.

Pekné vysvedčenie – faktografické úspešné trénerské pôsobenie. Obdobie, kde bol o teba, v tom čase ako trénera, veľký záujem. Daj čitateľovi nejaký darček pod vianočný stromček v podobe trénerskej futbalovej spomienky na tie časy. Ako to v tom čase s trénermi chodilo?

Spomeniem príhodu. Ústne som sa dohodol v lete 1986, keď ma v mojom bydlisku v Nových Zámkoch, navštívili funkcionári Dunajskej Stredy… Vtedy sa im v lige darilo – s trénerom Peczem.
Prijal som ich ponuku a mali za mnou prísť so zmluvou na podpis o pár dní. Telefonovali mi potom, že to s podpisom o 1 deň  posunieme. Presný dátum si už nepamätám, ale dohodli sme sa telefonicky na poludňajšej hodine v daný deň.
Po telefonáte sa mi, ale, z ničoho nič, ozval Ivan Čierny z Dukly Banská Bystrica. Bol v šoku, keď som ponuku odmietol z dôvodov ponuky ísť do Dunajskej Stredy.
Stíchol a o chvíľku sa ma spýtal: “Tony a kedy majú prísť?”
Povedal som termín a on hneď reagoval: „Zavolám ti 5 minút po 12 hodine!“
Volal presne a povedal jediné slovo: „Volali?“
Povedal som: „Zatiaľ nie.“
Opäť len 1 veta od neho: „Budem v Nových Zámkoch o 14.00 hodine,“ a položil telefón.
Bol presný a za hodinku som mu zmluvu podpísal!
Z pošty volal ministra obrany, že rozkaz získať Dragúňa splnil!
Ani ďalej nechcem podrobne hovoriť, že približne o hodinku volal János “Duci” Vígh – v tom čase manažér Dunajskej Stredy: “Tóninko o hodinku som u Teba!”
Povedal som mu, že som podpísal Banskej Bystrici. Onemel! Po pár dňoch, keď sa v Dunajskej Strede s tým zmierili, mi “Duci” volal znova a dal som mu slovo, že ďalší klub o 2 roky, kde pôjdem trénovať, bude Dunajská Streda…

Slovo si dodržal…

Poistil sa tým, že som mu zmluvu do Dunajskej Stredy podpísal už pol roka pred ukončením zmluvy v Banskej Bystrici. Keď sa to dozvedel Ivan, zase bol na infarkt on. Priznám sa, urobil som chybu, mal som v Banskej Bystrici zostať. V tom čase tam bola skvelá partia a pracovalo sa tam na tak vysokej odbornej úrovni, ako snáď v tej najšpičkovejšej futbalovej Európe!

Skús to rozmeniť na drobné… 

Vo vtedajšom Armádnom stredisku vrcholového športu DUKLA pracovali odborníci. Napríklad lekári a my, tréneri, nielen futbaloví, sme už v tej dobe, takmer pred 35 rokmi, pracovali na vysokej úrovni. Odber krvi, laktáty, plánovali sme už vtedy pulzové frekvencie, na ktorých hráči museli trénovať. Toto naše súčasné mužstvá, podľa mojich vedomostí, dnes nerobia v takej šírke a kvalite ani dnes. Lekári ako Janko Benda či Lukáš Brezina! Klobúk dolu! Jožinko, v mojom archíve opatrujem na stránkach 26 – 36, do dnešných dní, môj metodický list, kde sa venujem Dukle!
Podľa vtedajších novinárov, Jana Nováka, Paľa Kršeka a ďalších, sme v Dukle boli prví v Európe, čo takto odborne pracovali. Pre mňa to bola obrovská škola, ktorú som z teórie preniesol do praxe! Aj zásluhou odborníkov z medicíny, fyzioterapie, filozofie či sociológie. Nie sú to prázdne frázy, ani samochvála. Aj z mojej stránky išlo stále o sústavné samoštúdium.
Vďaka tomu sme v povinných testoch, pred každým prvým kolom jari a jesene, mali v Dukle vynikajúce výsledky. Bez testu žiadny hráč nemohol hrať I. ligu. Prišla komisia z Prahy, ktorá testovala 2 mužstvá naraz, no a my sme v tom ročníku mali zo 16 mužstiev I. federálnej ligy, t. z. z 320 hráčov, v prvej desiatke až 4 hráčov z Dukly Banská Bystrica!
Docent Jožko Vengloš mi telefonoval, že čo s tými chlapcami robím. A tak prišiel za mnou do Banskej Bystrice a bol u mňa 4 – 5 hodín. Konzultovali a analyzovali sme vtedy mnohé, nielen tréningové veci vo futbale. Veľmi som si vážil, a dodnes uznávam veľmi vysoko, futbalovú osobnosť, docenta Vengloša. Aj preto som bol častým návštevníkom halového medzinárodného turnaja o jeho putovný pohár. Klobúk dole pred takou výraznou trénerskou osobnosťou Európy, ba futbalového sveta, ktorý sa nebál prepožičať svoje meno, už za živa, na také podujatie.

Tvrdíš teda, že cesty za trénerskými i futbalovými úspechmi sú zložité, náročné, často človeka aj bolia? Od čoho je potrebné sa odraziť?

Od úžasného vlastného chcenia. Podľa mojej mienky je vo futbale funkčná pripravenosť, ľudovo “kondička”, základom pre úspech. Toto som vždy preferoval, preto sa mi podarilo, podľa novinárov, do I. ligy dostať 60 – 70 hráčov, ktorí u mňa ligu začínali a vďaka kondičke sa v nej aj uchytili. Patrí tam aj Martin Škrtel.
Vičan mi vždy hovoril po trnavsky! “Tony, mosíš trénuvat tak, aby hráči nemali problém s pohybem a s loptú”! 
A druhú poučku mal: “Neni umení robit fotbal, ked to ide, ale tedy, ked to néjde!“
Možno preto som nikdy s mužstvom nevypadol a 8x som počas svojej trénerskej práce s mužstvami postúpil!
A čo je veľmi vážne, vďaka rešpektovaniu základných zákonov ľudského organizmu, som od čias trénerského pôsobenia v Banskej Bystrici, nemal jediného hráča zraneného na pohybový aparát. To znamená natiahnutý, či natrhnutý sval, zranenie triesla či dokonca kolenného väzu!
Vždy hovorím mladým trénerom: “Chlapci, neznamená, že keď vo futbale vyhráva rýchlosť, dynamika a výbušnosť, že budete trénovať iba to”!
Cesta do pekla, a množstvo svalových zranení, v nemeckom futbale znamenajú, obrazne napísané – trestný čin!
Ale to sme znova pri sústavnom vzdelávaní sa a skvalitňovaní aj našej slovenskej publicistiky o krásnom športe, akým futbal je!