Nechcem byť osobný, ale pri písaní o futbalovej mládeži sa vrátim k najväčšiemu mládežníckemu futbalovému podujatiu, aké sa doposiaľ na území Československa, a teda aj Slovenska, konalo. Písal sa rok 1971, keď prišlo v máji do Československa 16 najlepších mládežníckych reprezentačných výberov Európy futbalovým kumštom na hracej ploche obohatiť dejiny vtedy 24. ročníka dorasteneckého futbalového turnaja UEFA .
Všetkých 16 účastníkov bojovalo turnajovým spôsobom o Pohár Abbe Schwartza, zakladateľa tohto významného podujatia. Len pre informáciu, v premiérovom roku 1948 sa prihlásilo do tejto súťaže iba 8 reprezentačných dorasteneckých výberov. Na uvádzané podujatie do našej vtedajšej vlasti sa prihlásil rekordný počet – 28 reprezentačných dorasteneckých výberov.
Československý futbal dostal takú príležitosť za odmenu práce s reprezentačnými výbermi, ktoré sa prezentovali v svetovom súperení kvalitnou hrou i výsledkami ale tak isto i na klubovej úrovni, kde sa najčastejšie v 60. rokoch minulého storočia spomínali kluby Dukla Praha, Spartak Trnava a Slovan Bratislava.
Reglement turnaja už vtedy dbal popri športovo-technicko-organizačnom zabezpečení, aj na vysokú úroveň kultúrno-spoločenskú, prislúchajúcu takémuto prestížnemu podujatiu.
Hralo sa celkom v 4 skupinách A-D:
Plzeň – skupina „A“ ale hralo sa aj v Karlových Varoch, Sokolove, Domažliciach
Hradec Králové – stretnutia tejto „B“ skupiny odohrali aj v Jablonci, Pardubiciach, Vysokom Mýte, Dvůre Královom nad Labem a Novém Měste nad Metují
Gottwaldov (predtým, aj dnes, Zlín) – „C“ skupina, hraná v Ostrave, Vsetíne, Považskej Bystrici, Veselím nad Moravou
Košice – Bardejov, Michalovce, Prešov, Spišská Nová Ves a Poprad boli mestami, ktoré privítali v zápasoch skupiny „D“ okrem iných, aj neskôr víťazné Anglicko.
O tomto podujatí dnes u nás nepočujeme ani od mládežníckych trénerov nič, lebo načo sa učiť, keď my dnes aj o futbalovej mládeži všetko vieme a pracujeme s ňou špičkovo. Nebodaj, nech skúsi, nech sa odváži podaktorý redaktor skonštatovať, že napríklad dnes chýba nášmu súčasnému mládežníckemu futbalu, v porovnaní s vyspelou európskou, kvalitná trénerská vyspelosť už v práci pri vyhľadávaní talentov. Potom rýchlo zistí, ako to všetko dobre funguje…
Moja futbalová novinárska maličkosť patrí medzi tých, ktorí vidia tak v dorasteneckom klubovom, ako i našom dorasteneckom reprezentačnom futbale, príliš opatrnícku koncepciu hry, veľa stereotypov a príliš málo rešpektu z talentovej ponuky mladých hráčov pre jednotlivé posty. Tá posledná časť vety môže znieť – možno ani vidiecky futbal nevidia a nepoznajú jeho mládežnícke a detské bolesti.
Nepoznajú dokonale talenty slovenského vidieka asi aj preto, lebo neexistuje taký systém fungovania mládežníckeho futbalu, do ktorého by boli v širokej miere zapájaní napríklad už samotní kvalitní pedagógovia telesnej výchovy zo základných škôl. Slabý prehľad zakrývajú podaktorí mládežnícki tréneri velikášskymi vyhláseniami o svojej odbornej prestíži, lenže výsledky hlavne na medzinárodnom poli, či už reprezentačných družstiev ale aj klubových súťaží, veľmi chýbajú. Už roky.
V minulosti tomu tak nebolo. O naše dorastenecké kluby na kvalitne obsadené turnaje dnes vyspelé krajiny neprejavujú veľký záujem, a ak ich náhodou pozvú naše dorastenecké kluby (mám na mysli tie z vyspelých krajín futbalovej Európy), tie žiadajú vysokú ekonomickú stimuláciu.
Či sa to niekomu páči alebo nie, náš mládežnícky futbal sa nerozvíja s vyspelým futbalovým takou intenzitou, ako vo vyspelých krajinách, nie z dôvodu finančných prostriedkov ale v porovnaní s úspešným svetom hlavne pre už naznačené, tréneri pracujúci s mládežou pri reprezentačných výberoch a v našich domácich vyspelých kluboch stále málo systémom vlastného zapájania sa a komunikáciou o svojich skúsenostiach a svojich predstavách s vidieckym futbalom.
Príliš časté prípravné akcie rôznorodých výberov nie sú pre vidiecke kluby vítané, lebo cítia, čo sa s talentom, ak odíde z ich klubu, kde vynikal, po krátkom čase deje. Ba o ich prácu nikto potom ani nezakopne. Niet ani otvorenej trénerskej komunikácie, niet funkčných metodických materiálov a výkričníky, ktoré prichádzajú z vyspelej futbalovej cudziny, sú často krásne zabalené do ekonomickej ziskuchtivosti – pre jednotlivcov.
Ak to nie je pravda, prečo niet na klubových portáloch, čo len štipka analýz a porovnaní z práce s mládežou u nás, v slovenskom futbalovom priestore a vo vyspelom futbalovom svete? Niet okrem výsledkov a žltých kariet, až na výnimky, ani zmienka o systéme hry a vyjadrení trénerov bez toho, aby za nimi chodili mnohokrát sa pýtať na ich názory práve tí, ktorí sa s ich pokynmi a praktikami v ich trénerskej práci nezhodujú.
Vôbec už niet verejných diskusií ale ani analytických, o futbalovej mladi, mám na mysli konštruktívnych, koncepčných. Trebárs v mnohých mienkotvorných médiách. Pardon, máme dnes u nás vôbec také pre mládež a mládežníckych trénerov, či funkcionárov?
Európsky mládežnícky futbal aj teraz láka diváka talentovanými jednotlivcami i reprezentačnými výbermi technickou vyspelou hrou, kvalitným pohybom, prudkým štartom na loptu, presnými prihrávkami na jeden dotyk i kreativitou. Ak našim hráčom aj na úrovni I. dorasteneckej ligy chýba často dokonalé technické spracovanie lopty alebo ľahkosť, hravosť a pestrosť hry jednotlivcov na daných postoch, divák sa potom zákonite pýta, kam s tým našim mládežníckym futbalom smerujeme?
Osobne som si vždy vážil a budem si vážiť pracovitých trénerov, ktorí budú aj na nepríjemné otázky odpovedať verejnosti, teda divákom, úprimne. Poznám takých a komunikujem s nimi, častejšie pracujú pri kvalitných kluboch mimo nášho futbalového územia. Pravda i u nás, v Slovenskej republike, existujú jednotlivci s trénerskou futbalovou kvalitou. Nie je ich však veľa. Ešte menej je takých, ktorí sa dokážu mediálne komunikačne svojim vlastným pričinením podieľať na zvyšovaní kvality nášho, slovenského mládežníckeho futbalu.
Stínanie hláv nebolo, nie je, ani nebude, mojim publicistickým nástrojom ale požadovanie hernej kvality aj za svojho čitateľa, áno. Viete, kde som sa tomu začal učiť? Na spomenutých turnajoch UEFA, a medzi špičkovými trénermi špičkových klubov a reprezentácií, aj z územia našej futbalovo úspešnej Československej republiky.
Keď som sa na takú tému rozprával napríklad so špičkovými futbalistami Európy, či sveta, zhodli sa takmer všetci v jednom, a neboli to v tomto prípade tréneri z Československa, napriek tomu takmer všetci podčiarkli, že ak to myslí funkcionár, klub a v ňom tréner, aj v prepojení na zväz a divácku kulisu, s futbalovou prosperitou úprimne, zo 7 dní svojej tvorivej práce musí aspoň 1/10 venovať konkrétnym veciam vo futbale mladých. Nezabudli dodať, že to vyžaduje veľa empatie, veľa osobnej angažovanosti, prostredníctvom osobného príkladu ale i nefalšovanej úcty k tým, ktorí takto dostávali futbal vo svete na špičkovú úroveň.
Dodali k tomu, že išlo a ide vždy o ľudí, odborníkov, ktorí rozsievajú kvalitu aj na tomto úseku našich životov aktivitami, ktoré sa nedajú zaplatiť ani kúpiť eurami, či iným druhom hmotných statkov. Pritom netvrdili, že za kvalitnú robotu nie je potrebné zaplatiť. Za akú a aký futbal však platíme u nás?…
