24. októbra 2020 mi doručila zhovorčivá poštová doručovateľka tučnejšiu obálku, do ktorej mi jeden z mojich žijúcich učiteľov svetom žurnalistiky, PhDr. Jozef Kuchár, stále aktívny šéfredaktor internetových novín Slovenský rozhľad, mimochodom spoluzakladateľ Únie slovenských novinárov, pribalil pedantne spracovaný obšírny materiál pod názvom: „Prešovský šport historickým fotoobjektívom Milana Kaľavského.“
Pána, ktorý sa dožil pekného životného jubilea – 80. narodenín. Naostatok som sa s týmto, skúsenosťami a životom prevereným, človekom stretol pred pár rokmi, keď 80. narodeniny oslavoval práve PhDr. Jozef Kuchár. Tam som sa dopracoval k overeniu myšlienky, ktorá je titulkom môjho dnešného, isto nevšedného príspevku. Rozhodne nepatrím ani nechcem patriť medzi pesimistov, skôr sa snažím reálne vnímať názory múdrejších a preverené časom. Preto patrím medzi stúpencov mnohých myšlienok slávneho futbalistu, neskôr úspešného futbalového trénera, Holanďana Johana Cruijffa (celým menom Hendrik Johannes Cruijff, známejší pod nesprávne písaným menom Cruyff), ktorý, okrem iného, povedal aj toto:
„Kvalita bez výsledkov je k ničomu. Výsledky bez kvality sú nudné.“
A práve pán Milan Kaľavský ponúkol, nie raz zásluhou svojho fotoaparátu a ľudského dobra, mnohým ľuďom aj z oblasti športu, toho prešovského zvlášť, mnoho zdokumentovanej športovej kvality stoviek, ba možno aj tisícok osobností. Napriek tomu, že väčšiu časť svojho pracovného času prežil na fotodokumentačnom oddelení Krajského múzea v Prešove.
Keď som sa zadíval na fotografiu, ktorou približoval atmosféru prvoligového zápasu Tatran Prešov – Baník Ostrava a nad hlavami preplnenej tribúny pútal vtipný, ale veľmi motivačný text: „Laci nestrac hlavu, bo mušime vyhrac nad Ostravu“, pochopil som lepšiea hlbšie, kde všade naberal Jozef Kuchár čriepkyhumoru, ktorý sa stal sprievodcom jeho života.
A práve počas osláv 80. narodenín Jozefa Kuchára mi vážne hovoriaci pán Milan Kaľavský prezradil, že pre Jozefa zvlášť, sa stal humor a jeho situačné životné príbehy v kruhu kamarátov, teda jeho srdcu blízkych ľudí, korektúrou jeho vybočení z radu všedných. Keďže v rozhovoroch s oboma som mal možnosť pochopiť, že pravý humor je dobrovoľná križovatka výsmechu a súcitu, ľahšie sa mi pozerá na tie snímky zaznamenané fotoobjektívom Milana Kaľavského, na ktorých približuje napríklad zranenia výborných športovcov, ba aj ich pohyb s barlami, či pri iných možno aj humorne ale rozhodne, výchovne pôsobiacich fotozáberoch.
„Profesionálny fotoobjektív Milana Kaľavského, vzácneho človeka, ktorý toť nedávno prekročil prah 80. narodenín, je hodnotným dokumentom doby, keď v Prešove mali šport, turistika a telesná výchova výnimočné postavenie. Bolo to vďaka obetavosti tisícov ľudí z rôznych oblastí a odborov, ktorým športovanie učarilo na celý život“ –citujem z analýzy práce spomenutého jubilanta očami, mysľou i osobným poznaním, práve Jozefa Kuchára.
Nemám ambície a ani schopnosť robiť kurátora uverejnených fotografií v 16-stranovom periodiku na kvalitnom papieri, ba to ani nie je potrebné, lebo fotograf a publicista Milan Országh, mimochodom tiež občan Prešova telom a dušou, to textami pod mnohými fotografiami Milana Kaľavského urobil ale jedno mi nedá, pán Milan Kaľavský prispel veľmi k obohateniu a zdokumentovaniu dejín športu nielen mesta Prešov ale aj súbojov, či už futbalistov Tatrana, bývalých prvoligových hádzanárok, dokonca aj výborných vodných pólistov, reprezentantov mužskej hádzanej v dresoch Tatrana, i špičkových športovcov z iných druhov profesionálneho športu ale i športu amatérskeho, s ich kvalitnými súpermi a so samými sebou.
Pozeral som sa napríklad na fotografiu zo 6. ročníka Večerného behu víťazstva v Prešove pri svetle reflektorov, keď som si uvedomil, že ten fotograf sa musel v každom športe a každej situácii zorientovať, no zároveň v hĺbke srdca zostať aj ľudským, či empatickým, keď zaznamenával toľkú krásu skrývajúcu sa za hrdým názvom z minulosti Prešov – mesto športu a športových osobností. Práve vďaka tomu sa stal vzácnou osobnosťou aj samotný jubilant.
Vzhľadom k uvedenému i neuvedenému ale v našich srdiečkach nezamlčanému, som cítil pokoj v duši, keď novinárska organizácia pod názvom Únia slovenských novinárov ocenila Milana Kaľavského Cenou Gabriela Zelenaya. V nej je skryté aj ocenenie jeho statočnosti a rytierskosti v živote, ktorý bol plodným a zostáva dodnes úspešným a hodnotným.
Takže, ešte veľa krásnych fotografií aspoň takých, aké sú napríklad futbalistov Tatrana Prešov po jednom z úspešných prvoligových zápasov, aj vďaka realizácii vtedajšej koncepcie hry pána trénera – Milana Moravca. Tá s fotoobjektívom druhého Milana – Kaľavského, skrýva v sebe popri radosti pre iných, aj veľkosť človeka v hodnote jeho mysle a srdca.
O takých ľuďoch sa píše vždy s radosťou ale i veľkou zodpovednosťou a predovšetkým s úprimnou vďakou za školu, ktorá sa nám od nich dostáva.
