Dnes, v piatok 21. januára 2022 sa prídu so zosnulým Štefanom Zvalom, ktorý opustil rady živých na tejto zemi, rozlúčiť o 13:00 do Krematória v Banskej Bystrici najbližší. Rodinní príslušníci, futbaloví priatelia, ale i verní priaznivci tejto prekrásnej hry. Štefanovi Zvalovi dotĺklo jeho choré srdiečko navždy v pondelok ráno 17. januára 2022, počas spánku, vo veku 62 rokov. Náš portál medzi prvými, ak nie prvý, priniesol pre futbalového priaznivca túto smutnú správu.
Internetové portály Duklasport.sk a Klub priateľov Dukly postupne registrovali i ďalšie smutné oznamy o smrti Štefana Zvala na viacerých portáloch či v písaných a elektronických médiách. Mnohým sa mohlo zdať, že akoby nechceli prostredníctvom svojich tvorcov uveriť – navždy odišiel z radov slávnej armádnej futbalovej Dukly aj ďalší z ostatných trénerských futbalových mohykánov.
Človek, ktorý miloval život, svojich najbližších z rodiny, v kruhu milovanej manželky či syna, v ktorom sa videl, ale aj rodiny futbalovej.
V nasledujúcich riadkoch sa vrátime spolu s kolegom Ing. Jaroslavom Šiškom, vo svete futbalu ceneným historikom a štatistikom, z medzinárodnej organizácie IFFHS (International Federation of Footbal History&Statistics), kde druhé desaťročie zastupuje Slovensko, do podstatných míľnikov jeho pozemského života. Dopíšeme spolu to, čo napríklad v knihe „Futbaloví anjeli a démoni“ o ňom napísané nebolo.
Naostatok, keď sedel Štefan Zvalo so svojou manželkou v kruhu manželov Benedikovcov na terase kaviarenského zariadenia Nefrit útulného kúpeľného mestečka Dudince, tam odznelo veľa z toho. Nič zvláštne pod slnkom. Benedik a Zvalo viedli stále najviac diskusií o futbale. V súvislostiach bežného života. Na mnohé veci nebol ich názor stále rovnaký.
Pri tvorbe knihy Futbaloví anjeli a démoni, napríklad, Štefan Zvalo trval na tom, aby v texte o ňom bolo podčiarknuté (citujeme zo strany 263 spomínanej farebnej publikácie):
„Svoju aktívnu futbalovú činnosť absolvoval v Baníku Veľký Krtíš, kde ako hráč prešiel všetkými vekovými kategóriami. Od žiackeho veku až po dospelých.“
Keďže sme sa vôkol neho neskôr často obaja s kolegom Jarom Šiškom pohybovali s redakčným mikrofónom či poznámkovým blokom, zopakujeme aj ďalšie jeho, často v našej prítomnosti forsírované:
„Fascinovalo ma, že Dukla Banská Bystrica bola klubom, v ktorom sa počas vojenskej základnej služby vystriedalo množstvo hráčov. Keďže futbal bol, je a zostane mojou veľkou láskou na večnosť, už od mojich stredoškolských štúdií som sledoval, práve zásluhou armádnej Dukly, ako v nej vyrastali hráči do reprezentačnej československej kvality. Hľadal som z praxe odpovede, prečo tomu tak bolo? Zásluhu na tom mali výborné podmienky, kvalitní tréneri, medzi ktorými som osobne spoznal ako prvého Petra Benedika. Práve on po slovenskom vidieku začal pre Duklu i reprezentáciu vyhľadával talenty a keďže som bol chlapcom slovenského vidieka, bolo mi to sympatické. Tých mojich míľnikov v Dukle bolo dosť. Tak ako to v živote býva. Je dobre, že všetko je zaznamenané. Veď život je ako sneh, raz sa roztopí na veky.“
Tieto riadky stoja v redakčnom archíve Duklasportu.sk, ale i v zápiskoch autorov Klubu priateľov Dukla. Spolu s tými, ktoré Štefan Zvalo pripomínal takmer vždy počas svojho fundovaného komentovania na veľkom futbalovom sviatku futbalových ratolestí v banskobystrickej športovej hale armádnej Dukly, zásluhou bezmála 30-ročnej histórie medzinárodného halového turnaja 14-ročných a mladších detí O pohár Jozefa Vengloša.
Alebo inokedy, v už spomenutých kúpeľoch Dudince, v zasadačke tamojšieho liečebného domu Smaragd, na medzinárodných konferenciách o prevencii škodlivých sociálno – patologických javov.
Celkom 5 ročníkov, za účasti skvelých reprezentačných osobností, napríklad aj samotného doc. Jozefa Vengloša, ďalej Jána Kociana, Jána Bergera, Ladislava Módera, ale i hviezd zo zahraničného futbalu, napríklad bývalého chýrneho reprezentanta maďarského futbalu Olivéra Fenyvesiho, skloňovali podstatu a potrebu zdravia pre futbalové životy. Aj inokedy rozoberali životy bez užívania akejkoľvek drogy či škodlivých anabolík. Skloňovali alkoholizmus, svet nelegalizovaných drog, poruchy pozornosti, stres, rodičovské i vzťahové situácie v živote a športe zvlášť, závislosť od drog až k moci, závislosť či neochotu pre zdravé fungovanie predpisov a určitých pravidiel. Vtedy, práve tam, okrem iného, Štefan Zvalo predniesol i toto:
„Ak si vážim, milujem iného človeka, cítim sa jedno s ním, či s ňou, ale s ním takým, aký je, nie takým, akého ho chcem mať ako objekt pre svoju potrebu. Je jasné, že taká úcta je možná len vtedy, ak som ja dosiahol nezávislosť; ak viem stáť a chodiť bez bariel, nemusím ovládať či vykorisťovať kohokoľvek iného.“
Dôkaz dostatočný – ako a prečo sám pokladal ľudskú múdrosť a prirodzenosť za veľkú potrebu pre napredovanie – aj vo futbalových životoch.
Štefan Zvalo sa narodil 9. apríla 1959 v Banskej Bystrici. Svoju aktívnu hráčsku kariéru, od žiakov až po dospelých, absolvoval v Baníku Veľký Krtíš, kde hral v sezóne 1981/1982 II. SNFL (Slovenskú národnú futbalovú ligu) – skupinu Východ. Až do vážneho zranenia, ktoré ho poslalo na futbalový dôchodok. Ako tréner začal pracovať v sezóne 1984/1985. Od 1. mája 1988 začal v Dukle Banská Bystrica – s Jožkom Oborilom viedol prípravku Dukly a pomáhal aj pri doraste, ktorý vyhral 1. dorasteneckú ligu na Slovensku a o majstra ČSSR obsadil 2. miesto, po finále s Baníkom Ostrava, po výsledkoch 3:3 a 0:1.
Spomínal nám, že v sezóne 1988/1989 sa stal pevnou súčasťou Dukly, ako tréner starších žiakov TJ Družstevník Mičiná, ktorý bol vtedy „satelitom“ Dukly a pripravovali spolu s trénerom Petrom Benedikom hráčov pre ligový dorast. V boji o majstra SsK prehrali až vo finále s Púchovom po výsledkoch 3:0 a 1:5.
V 1989/1990 už viedol ako asistent Petra Benedika prvoligový starší dorast Dukly, často aj sám, keďže Benedik mával povinnosti ako tréner reprezentačných výberov Československa a tak s ním vyhral 5. olympiádu juniorov spriatelených miest v talianskom meste Alba – u mestského partnera Banskej Bystrice.
Potom sa vrátil na Mičinú, k starším žiakom, už ako súčasti FK Dukla Banská Bystrica.
27. mája 1995 sa stal asistentom trénera prvoligového A-mužstva Dukly, Jána Ilavského. V Dukle pracoval do roku 1997. Ďalšie 4 roky trénoval mládež i mužov Zvolena, Ružomberka, Žiaru n/H, Hrochote,… aby sa v sezóne 2002/2003 vrátil po 6 rokoch k A-tímu Dukly, ako asistent trénera Antona Jánoša v II. futbalovej lige, s podpísanou zmluvou na 2 roky do 30. júna 2003. Jesennú súťaž vyhrali… napokon aj celú, avšak k 1. januáru 2003 došlo k transformácii Dukly z armádneho klubu na súkromnú akciovku a Dukla sa stala už 2 kolá pred koncom postupujúcim do najvyššej súťaže, keď, podľa Štefana, nepochopiteľne odvolali Jánoša a jeho poverili doviesť mužstvo do konca súťaže. A toto považoval za začiatok úpadku futbalu v Dukle…
Ak budeme myšlienkami v piatok 21. januára 2022 nad rakvou Štefana Zvala pri jeho poslednej rozlúčke s pozemským životom, vedzme, že on sám tiež tvrdil:
Život nie je o tom, akí sme populárni, obľúbení, alebo ako sa obliekame. Život je vždy verný tomu, kto sme a v čo veríme, čo užitočné sme dali svetu, futbalu, rodine, spoločnosti.“
Ďalšie jeho bonmoty, citáty či tvrdenia už nepribudnú… Mal pravdu. Sám svojim životom dokazoval, že všetko čo dosiahol, bolo odozvou reči jeho vlastného srdca a úprimnosti vlastných myšlienok k sebe i druhým. Dosť dôležitých dôvodov aj k takým návratom a spomienkam na vnímanie osobnosti, hráčskej, trénerskej, odbornej na pracovisku vodárenskej spoločnosti nášho priateľa, kamaráta, s jednoduchou, ale zreteľnou vizitkou – Štefan Zvalo. Ten Štefan, o ktorom sú jeho príbehom z oblasti futbalu konkrétne popísané, už v spomínanej knižnej publikácii, stránky 263 – 267.
Česť jeho pamiatke! Nech mu je naša slovenská zem ľahká!
