Staval si hniezdo vo svete hlasnej, a úspešnej majstrovskej športovej vravy, núkal si seba, aj bičom aj medom, pre celú našu Dukličku, by jej otcom, mamám, ale aj detičkám, tlieskali vo svete davy.
To hniezdo športom zdobil si, z Čadce si odišiel za tým všetkým, svetovým, veľkým, ale reálnym z domu, aby si tvárnil aktívne úžasnú, velikánsku korunu, úspešného zdravého, po celom svete lákavého, žiadaného športového, ale človečinou páchnuceho stromu.
Ty si začal nad prekážkami otvárať sebe i druhým tú nádhernú i mnohými ďalšími disciplínami športu velikánsku bránu, olympijskými medailami, titulmi majstrov sveta zdobenú i titulmi majstrov Európy, potom a drinou vytepanú!
Učil si hrdou láskou i svojim vnútrom: To hniezdo s logom Dukla svetu ponúkať, vystielať prácou, príkladom – náročnosť na tých najúspešnejších – vo veliteľskom kresle dať.
Krájal a ponúkal si krajec veľmi chutného, ale statočnou prácou a drilom pečeného chleba, metodiku si majstrovsky ovládal raz tvrdo, inokedy s tajomným úsmevom všetkým hovoril, zavše i prikazoval, ako to robiť treba.
Staval si hniezdo pre mnohých športovcov, ktoré dokázalo hriať srdcia dňom i nocou, nie raz si šiel do otvoreného súboja aj s byrokratickou štátnickou, ba zavše aj armádnou mocou.
Tvoj predchodca a neskôr tiež generál, veliteľ, športovec, strážca, spomínal si, ak bolo treba, aj na jeho praktiky a zvyky, láskavou rukou chlapsky si sám často poklepal po ramene funkcionára, trénera, ak dokázal odovzdať druhému tie svoje, víťazné a úspešné trénersko–metodické triky.
Viem, bo mohol by som to hniezdo úspešného športu desaťročia zblízka spoznávať a stále vo mne, aj teraz, nad hrobom jednu Tvoju myšlienku podčiarknuť, a stále Tvoju myšlienku nad hrobom do povedomia dostávať.
Tá myšlienka vo mne, aj v tejto chvíli, zopakovanie na verejnosti evokuje:
Žiť, to je aj pre športovca, trénera, najvzácnejší dar na svete, pretože väčšina ľudí iba existuje.
Hľadím na parte, a vedľa čítajú to isté z Klubu priateľov Dukly aj jej žijúci veteráni, spomínajú, aké to bolo krásne, veselé, ba i smutné vtedy…
Smútok je ako ťažký kameň, ktorý raz spadne, ale nikto z nás nevie kedy.
Ivko náš, otec, veliteľ, dobrák, pohonič, prihovárajú sa Ti Mirko, Juraj, Peter,… športovej Dukly celá veľká rodina.
Pri poslednej rozlúčke s Tebou, našim brigádnym generálom, aj takto na Tvoj bohatý, úspešný život, spomína.
Je ťažké, bez slzy smútku, slzy lásky v úprimnosti našej povedať navždy, Ivan náš, zbohom – bo sú to všetko slová krátke,
ani za živa neboli slová od Teba k nám, a od nás k Tebe, iba láskavé a vždy, stále iba slová sladké!
Tvoj život v Dukle a s nami bol veľmi bohatý, košatý, veselý, zavše chvíľami smutný, a povedať teraz iba Česť Tvojej pamiatke! – to by bolo málo,
veľa príbehov, veselých i smutných, poučných, pre životy na zemi si návraty k Tebe aj v tejto chvíli vyžiadalo.
Budeme ich pripomínať, oživovať, športovci, tréneri, funkcionári, z futbalových ihrísk atletických dráh, vodáci, lyžiari, strelci či borci z tatami.
Ty budeš hľadieť z neba, dozerať na našu súčasnosť – a my odtiaľ – pozorovať hviezdne nebo nad nami.
