Pán Vladimír Varga je jedným z najúspešnejších funkcionárov slovenského klubového futbalu i licenčným hráčskym agentom SFZ – FIFA. Na sklonku minulého týždňa, v piatok 10. septembra 2021, vyprevadil známy športový televízny komentátor Marcel Merčiak, v jeho rodnom Prešove, autobiografiu pod názvom „Moje videnie futbalu“ od autora Vladimíra Vargu.
Na 3. strane tejto knižnej farebnej publikácii o 225 stranách sa píše, že ide vlastne o pohľad do mysle futbalového funkcionára a licenčného agenta FIFA a ním vybraných osobností – v prepojení na futbal očami a mysľou Vladimíra Vargu, za redakčnej spolupráce s Jozefom Mazárom.
Práve známeho športového publicistu, z oblasti futbalu, aj športového historika, PhDr. Jozefa Mazára, sme z internetového portálu Duklasport.sk, v prepojení na internetový magazín Sportlandia.sk a RegionHont.sk, požiadali v súvislosti s nevšedným obsahom knižnej publikácie zameranej na futbal, o tento publicistický rozhovor. Tu sú naše otázky, ktoré som mal česť položiť ja, a jeho odpovede:
Ako vnímaš obsah vydanej knižnej publikácie od spomínaného Vladimíra Vargu, ktorej si vlastne, podľa nášho názoru, ušil publikačný text?
Zaujímavá otázka. Trošku by som poopravil jej znenie. Text spomenutej knihy ušilo na mieru, okrem pána Vladimíra Vargu, množstvo ďalších významných futbalových osobností, ale i významných ľudí aj z iných sfér futbalového života, ktorí boli a zostali verní prešovským futbalovým farbám, alebo v prípade Vladimíra Vargu, spolupráci s jeho osobou.
Od pána Vladimíra Vargu som sa učil, a odpozoroval, mnohé skúsenosti, potrebné pre moju celoživotnú publicistickú prácu. Nielen v súvislosti s futbalom, ale životom vôbec. Niet v súčasnom futbalovom dianí v Slovenskej republike mnoho takých osobností ako je pán Vladimír Varga. Dokumentujú to mnohí v spomínanej knihe. Zaujímavé na celej veci je, že on samotný, aj vo vrcholovom futbale, pripisuje úžasnú dôležitosť rodinnému zväzku.
Nebojí sa aj priamo z futbalového života približovať okamžiky, ktorými bolo mnohé i pri futbale pokazené či zle zrealizované. Hráčmi, funkcionármi, trénermi, rozhodcami či divákmi, na nikoho však nenadáva. Tvrdí, že najdôležitejšie na celej veci je, či sa z toho človek poučil, alebo nie.
Keďže mne sa taká filozofia života páči, dokonca si veľmi vážim ľudí, ktorí dokázali aj pri futbale veľakrát vstať aj z popola, postaviť sa na vlastné nohy a znova ísť vyššie a vyššie, aj k futbalovým métam, tie životné nevynímajúc, ponuka od pána Vargu pre spoluprácu, pri obsahu a tvorbe knihy, bola náročná a zaujímavá.
Dá sa tomu rozumieť aj tak, že Vladimíra Vargu predurčila rodina, kým dnes pri futbale je?
Ja by som to rozšíril, že nielen pri futbale a športe, ale živote vôbec. Vladimír Varga, a to je na jeho filozofii veľmi zaujímavé a poučné, za svoju rodinu, okrem tej biologickej, považuje stále rodinu Tatrana Prešov i celého slovenského futbalu, i s ľuďmi, ktorí majú vo svojom zmýšľaní a konaní jeden nedostatok, pokiaľ ide o futbal. Vedia o sebe uvažovať iba na samom kariérnom vrchole.
On sa toto snaží, napriek svojmu veku a dobe v ktorej žijeme, stále vštepovať hráčom s ktorými spolupracuje, ale i trénerom, s ktorými komunikuje či funkcionárom z rôznych sfér života. A preto čitateľ nachádza také videnie o našich životoch v každom veku, aj prostredníctvom futbalu, napríklad očami lekárov, trebárs vo futbalovom svete MUDr. Pavla Maloviča či tom odbornom, medicínskom, profesora MUDr. Jána Kmeca PhD. MPH, alebo z funkcionárov rangu ekonomickej pomoci dáva v knihe priestor aj bývalému kormidelníkovi Oravskej televíznej fabriky Ing. Antonovi Grobarčíkovi.
Byť najlepším, stále tvorivejším, aktívnejším, je aj v súčasnosti, keď aj Vladimír Varga stojí na prahu mladosti svojej staroby, jeho stálym krédom. Aj keď sám hovorí, že už by kondične nemohol toľko v samotnej funkcionárskej práci zvládať, preto zásluhou svojich koníčkov, starostlivosťou o vlastné zdravie, realizáciou dlhoročných svojich záľub, teda poľovníctvom, tenisom či pravidelným pohybom v prírode, hľadá stále cesty nahor. Verte – neverte, stále aj medzi mladými a mladšími.
O tom rozpráva v spomínanej knižke konkrétne, čoho dôkazom je stále jeho dobrá duševná pohoda.
Čo by mohlo zaujať čitateľa, napríklad v súvislosti s vyprevádzaním knihy „Moje videnie futbalu“ do knižníc, či už súkromných alebo aj verejných? V knihe dostali dosť priestoru aj bývalí špičkoví futbalisti. Ktorí z nich Ťa najviac zaujali a čím?
Všetci. Napríklad Jožko Bubenko, v knihe priblížený nielen spoločnou fotografiou s najjagavejšími brazílskymi hviezdami svetového futbalového neba, v čele so slávnym Pelém. On sa v knihe zaoberá, okrem iného, aj odpoveďou na otázku, aká vlastne bola vtedy filozofia špičkového futbalu, keď on obliekal reprezentačný dres Československa? Do knihy napríklad uviedol, že bola veľmi jednoduchá. Taká aká je všade tam aj dnes, kde sa rozhodli hrať pekný, a pre oko diváka atraktívny, futbal. Tu je lopta a buď ju máte vy alebo ju má súper. Ak ju máte vy, súper nemôže skórovať. Ak dokážete dávať góly, víťazíte… Jednoduché, všakže?…
A k prvej časti otázky – nepoznám dokonale súčasný stav knižníc ani smerovanie jednotlivcov a ich podiel na čítanosti písaného slova. Poznám z vlastného čítania, že aj v knihách z futbalového života býva veľa výkričníkov a otáznikov – pre životy vlastné. Napríklad je tam ukotvené to pravdivé, vypovedané a napísané už Komenským, že kto nečíta, nemiluje knihy, nemiluje múdrosť…
Asi Ti nebolo jednoduché písať do tejto knihy o Igorovi Novákovi, hráčovi, ktorý bol úžasným futbalovým srdciarom prešovského Tatrana?
Pre moju maličkosť to bolo písanie veľmi zodpovedné a náročné. S Igorom sme boli roky dobrí kamaráti. Veľa sme o sebe vedeli, veľa sme spolu prežili.
Ale o tom je vlastne mnohé popísané v knihe, načo to opakovať tu?…
Ty si napísal aj inú knihu a v nej si dosť zoširoka vyspovedal vtedajšieho prezidenta Slovenského futbalového zväzu doc. JUDr. Františka Laurinca. Kniha má názov „Malý atlas slovenského futbalového srdca“ a vyšla tesne pred odchodom našej futbalovej reprezentácie na MS do Južnej Afriky. Ako sa pozeráš na túto funkcionársku veličinu?
Pán doktor František Laurinec bol prvý Slovák, ktorý bol zatiaľ, a dodnes jediný, zvolený do najvyššieho riadiaceho orgánu európskeho futbalu – do Výkonného výboru UEFA.
Mal som možnosť, za života docenta Jozefa Vengloša, sa s Františkom Laurincom dosť často rozprávať o našom futbale, v prepojení na ten špičkový európsky a svetový, kde bol práve on, často vo finálových súbojoch delegátom FIFA či UEFA, na najväčších reprezentačných i klubových fiestach.
Učenie sa od iných, a o iných a o inom, pre mňa nebolo nikdy, a ani dnes nie je, hanbou. Naopak, hanbou je nevedieť, neučiť sa, nepýtať, nevážiť si poznanie a nepublikovať objektívne, úprimne, pozitívne prínosy absolútnej futbalovej špičky pre širokú futbalovú pospolitosť a tým i slovenský futbal. A v takom prípade to býva „cesta do pekla“.
Čo teda, pre teba znamenalo, v stručnom vyjadrení, byť účastníkom tvorby zaujímavej knihy „Moje videnie futbalu“, v spolupráci s jej autorom Vladimírom Vargom?
Znova sa učiť, dotýkať sa noblesy človeka, ktorého som pozoroval ako rodený hrdý východniar, podstatnú časť jeho života pri futbale.
Aj touto cestou mu za dôveru a školu, ktorej sa mi od neho dostalo, verejne ďakujem.
Tak isto, ako i tebe, za tvoje zvedavé otázky.
