Sedel som vo Vranove nad Topľou v pracovni Mikuláša Némeša, futbalového brankára, alebo ak chcete bývalého spoluhráča Pavla Nagya, niekoľko týždňov pred 26. ročníkom Memoriálu futbalovej osobnosti, ktorú rýchla, zákerná choroba, vyrvala zo špičkového futbalu. V kruhu spolu besedujúcich bol aj Mirko Novák, pred rokmi od futbalovej kolísky na futbalovej tráve rovesník Palka, ako som ho familiárne oslovoval, keď sme sa spolu rozprávali ešte počas jeho zaujímavého života.
S Mirkom, vtedy študentom Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach, o ktorom som napísal do vtedajších okresných Vranovských novín mnohé, sme dokázali predebatovať mnoho pofutbalových večerov. To isté platilo a platí aj o Palkovi, ktorému nikto inak nepovedal ako Palko, nie spisovne Paľko. Od roku 1980, kedy som opustil redakčný kolektív spomenutého okresného periodika horného Zemplína, v mojom vnútri, aj po debatách a sledovaní futbalových životov, ku ktorým musím pridružiť i životy tých, ktorých spomínam v priloženej eseji, sa veľa zmenilo.
Miroslav Novák získal nie len akademický titul JUDr., ale stal sa váženým odborníkom justície. V tomto pokuse o esej, možno i besednicu, nosím v sebe povinnosť napísať ódu na tých spomenutých i ďalších nespomenutých ľudí.
Palka Nagya, Mirka Nováka a Vojtecha Christova, rodu verných Vranovčanov, mi káže moje srdce skloňovať zvlášť. Prečo? Poézia o futbale, to nemôže byť v tomto prípade len zveršovaný, zrytmizovaný, teda napísaný, čiže verbálny tvar môjho zážitku, mojej futbalovej základnej školy pri spomenutých osobnostiach. V mojom prípade to ostal môj, nie len redakčný zážitok, na večnosť. Až teraz, keď som už prekročil prah svojej 70-ky, zo mňa vytryskla jeho životom precítená a cibrená podoba.
Ing. Vojtech Christov ma mnohými rozhovormi neučil len abecede futbalových pravidiel a filozofii futbalového rozhodovania, on ma rozprávaním o veľkých svetových futbalových esách, ktorým rozhodoval na tých najväčších fiestach svetového futbalu, prakticky nútil čo najviac poeticky spolupracovať s okolím, s prírodou, so svetom, ktorý nás obklopuje. Tým futbalovým zvlášť.
Aj dnes dopoludnia, rozumej 18. februára 2021, mi do telefónu okrem iného povedal:
„Už len spomínajme na tú krásu nášho Zemplína. Na zápasy v „lenivom“ tenise, ktoré Ťa učili prehrávať! Skvelá minulosť! Spomínaš na časy, keď na futbalových ihriskách hrali futbal hráči a bojovníci bojovali na bojiskách so zbraňou v rukách?!… Spomínaš na fenomenálneho Palka Nagya? Dnes by sa možno, nebyť COVIDu, konal v poradí 27. ročník jeho Memoriálu v našom futbalovom Vranove. Miki Némeš, isto Miki Krivý, alebo aj Janko „Senďo“ Seman by o tom vedeli spolu s Vladom Roškom futbalové romány rozprávať“…
Zrazu to malé bakelitové čudo stíchlo.
Palko Nagy prinášal pred náš zrak, vtedy, pred rokmi, takú futbalovú poéziu, akú zvykol robievať vo svojej hravej dospelosti takmer denne vyše 8 rokov na futbalovom trávniku s futbalovou loptou. Na prvý pohľad spočívala v našej zemplínskej futbalovej všednosti. Loptou bavil seba, divákov, okolitý svet. Čas ukázal – išlo o zdanlivú všednosť.
Palko Nagy bol futbalovým virtuózom. Kto ho poznal, iste to rád potvrdí.
Súčasný život, na ktorý sa mnohí zo spomenutých v tejto eseji už prizerajú z nebíčka, neviem čo šepkajú môjmu uchu, ktoré od viacerých žijúcich počuje hlas. Palkov živý hlas.
Tým svojim, súčasným živým hlasom, sa niekedy neoprávnene na zdanlivú všednosť zvykneme dnes sťažovať. Ona až taká všedná ani pri futbale nie je, aby sme to museli robiť…
Len takú ju chce vnímať naša lenivá duša.
Ani Palko Nagy, ani Vojtech Christov, ani Mirko Novák, neboli futbalovými lenivcami. Z nich dvaja žijúci, nie sú nimi ani dnes. Dokázali každý v inom priestore, za iných podmienok, prinášať a šíriť niekedy aj spolu, iskry futbalovej krásy. Zapaľovať futbalovú lásku v jej plnej kráse i ľudskom ošiali.
Dnes sa nám mnohým nechce, alebo nedarí, poéziou futbalu tieto ich prednosti rozdúchavať, hlavne motivačne poetickým slovom, o futbale a láske k nemu, medzi deti a mládež.
„Nechápme teda futbalovú poéziu len ako báseň, len produkt ľudského ducha, ale snažme sa ju vydolovať zo všetkých dostupných slojov.“
Upozornil ma v jednej debate ďalší môj učiteľ, i keď iba náhodný, známy banskobystrický, žiaľ, už tiež dnes nežijúci básnik, majster slova, Mikuláš Kováč, ktorý futbal každodenne, ba ani možno vôbec nemusel, no vedel upozorniť čo nás isto poteší, že aj futbal humanizuje, vyvoláva pocity spolupatričnosti k ľudskému futbalovému rodu.
Majster, Miki Kováč, mal pravdu, keď povedal:
„Všetko, čo na človeka zapôsobí, aj čímsi neurčitým, ale predsa len krásnym, naplní jeho dušu.“
Toto dokázali v mojom prípade robiť pre futbal, pre zábavu miliónov ľudí aj spomenutí, či ďalší len z priestorových dôvodov nespomenutí, v tomto článku, v tejto nevšednej óde, nielen na futbalový život nášho mladíckeho čarokrásneho Zemplína.
Jedného z nich, bývalého ligového dorastenca Imra Béreša, som stretol po rokoch dokonca na 2-ligovom hokejovom zápase o majstra skupiny Západ – v Leviciach. Bol tiež spoluhráčom nebohého Pavla Nagya.
Pred pár rokmi sa mi, zásluhou mnohých, podarilo dať na papier futbalové príbehy mnohých skvelých futbalových činovníkov, ktorí nosili na svojej hrudi logo armádnej Dukly Banská Bystrica. Knihu s názvom: Futbaloví anjeli a démoni. Nechýbajú tam ani mená a priezviská Pavol Nagy, Vojtech Christov, Andrej Daňko, František Hoholko, ale i ďalších z nášho krásneho Zemplína. Dokonca sa k nim dokázal futbalovým i spoločenským životom, na večné časy pripojiť, aj Maďar Štefan Czetö.
Vďaka fotografiám v spomenutej knihe, nie len Štefan Pado, či viacerí futbalisti Bukózy Vranov, počas svojho pobytu v Nemecku dostali priestor, ktorým písali svoje bohaté futbalové i ľudské dejiny nášho rodného Zemplína aj v zahraničí.
Keď sme s ďalším rodákom Zemplína, Jánom Bubnárom, ktorého som poznal ešte v jeho detských nohaviciach v neďalekých Hencovciach, pripravovali pre milovníkov histórie skokov na lyžiach a života knižku: Cesta na Olymp, netušil som, že mi raz, po rokoch tento inžinier povie:
„Postojme na zemi, dívajme sa k hviezdam, nachádzajme medzi nimi tie, ktoré najlepšie poznáme, zo zeme pod nohami, na rodnom Zemplíne. Pokúsme sa o nich trochu inak, ako je všedné, každodenné, prinášať ívery z toho, čo plodí veľkosť osobnosti, pokoru v ľudskej malosti, lebo pred smrťou z nás nikto neunikne a skrývať pred tými, ktorí prídu po nás, svetom ospevovaných z našej zemplínskej futbalovej pospolitosti, aj vďaka virtuozite vo futbalovom žití, by mohlo znamenať, zostať na veky hriešnikom.“
Neviem či si, milý, vážený a vzácny čitateľ, týmito riadkami pochopil takúto aktivitu k 27. ročníku Memoriálu Pavla Nagya. Vo virtuálnom svete, lebo COVID inú nedovoľuje. Neviem ako ju budeš svojim srdcom prijímať. Veď, nakoniec, každý sme iný.
Ale ver, je to úprimná reč srdca generáciám, ktoré prídu a budú chcieť žiť po nás na rodnej hrude, kde sme robili prvé kroky v čase, ktorý vie pravdivo, plnohodnotne, akoukoľvek napísanou históriou, priblížiť na veky večné, ľudskou chytrosťou, zmyslom, nemožné.
Reč ľudského srdca nikto nezmení ani neprevráti. Tak ako nemôže nikto na papier priblížiť silu emócie, ktorá tú úprimnú reč srdca plodí na verejnosť.
Chcem napísať záverečnú bodku. Na papier mi padá slza smútku. Vo Vranove, dnes 18. februára 2021, pred pár hodinami, pochovali ďalšieho mladého človeka. COVID-19 vyrval z našich radov mladšieho brata JUDr. Miroslava Nováka – rovnako dobráčiska od kosti, Viktora.
Česť pamiatke nežijúcich!
