Túto starú pravdu, z filozofie Tomáša Baťu, som ukončil otázkou pre Ivana Šimka, súčasného predsedu Oblastného futbalového zväzu v Banskej Bystrici takto:
Platí to aj pre oblasť futbalu?
Vymenili sme si pohľady, aby Ivan odpovedal obratom:
„K filozofii podnikania Tomáša Baťu je potrebné dospieť. Moja maličkosť uzrela svetlo sveta 27. augusta 1990 v Banskej Bystrici, futbal sa mi stal všetkým. Ako malý šarvanec som ho hrával ešte na ulici, lebo to vtedajšia doba ešte umožňovala, a podnikateľ Baťa v nej nebol verejne toľko publicisticky približovaný verejnosti ako je dnes. Prečo mu neveriť? V živote toho dokázal veľa a učiť sa od múdrych a skúsených nie je nikdy hanba?!“
Krásna a jasná odpoveď. Každý úspech začína odvahou. Kde si ty, okrem ulice, naberal odvahu? Doma, v škole, vo futbalovom klube? – pýtam sa Ivana, lebo viem, že odvahu futbalovo funkcionárčiť so sebou nosí plnú nošu. A on mi na to:
„Prvý raz som sa dostal k futbalu organizovane ako žiak, spolu s kamarátmi zo Základnej školy na Moskovskej ulici v Banskej Bystrici. Niektorí sme, ako chlapci, začínali v TJ Slovan Malachov. Vtedy tam trénoval Ján Lavrík. Najlepší kamarát ma tam zavolal – počul som na jeho ponuku – a dobre som urobil. Mal som málo rokov, ale aj jeden veľký futbalový vzor, brankára Olivera Kahna, ktorý hrával dlhé roky úspešne za reprezentáciu Nemecka a slávny Bayern Mníchov. Ja som po brankárskom poste nikdy netúžil, hrával som v zálohe, alebo na pravej strane obrany, ale od Kahna , ktorý povyhrával takmer všetko čo sa dalo, v rokoch 1994 až 2006, dokedy bol v reprezentácii, som možno napáchol túžbou po vlastných futbalových úspechoch. Najskôr som bol hráčom, potom rozhodcom a teraz už vyše desaťročie aj funkcionárom.“
Poznáme aj pri futbale, pri športe vôbec, ľudí, ktorí chcú rásť a robia pre to maximum. Vzdelávajú sa, sú tvoriví, iniciatívni, lebo dokážu prijímať múdrosť za pohybu, teda počas svojho rastu a okrem toho nekonšpirujú.
Druhú skupinu tvoria tí, ktorí chcú, nepoznajú však predpisy, nectia prácu, tvorivosť, vlastnú pozitívnu výdrž, naviac rozsievajú neodbornosť, zlobu.
A ešte existuje, aj v športe, tretia skupina, ktorá nechce šport – a futbal jej prekáža najviac. Kde patríš ty? Ako ty postupuješ na ceste za svojimi úspechmi? – kladiem v tichej kaviarničke Ivanovi ďalšiu otázku, lebo som zvedavý, predpokladám ako väčšina mojich čitateľov, čo ho viedlo, a vedie, k jeho myšlienkam, postojom a činom?
„Snažil som sa a budem sa snažiť obklopovať ľuďmi, ktorí chcú a vedia podporovať ľudské dobro. Aj v športe. A tam aj kvalitné metodiky, odbornosť a ľudskosť. Takým ľuďom potom človek nemusí venovať veľa zo svojej energie. Vek mi dovolil sa občas aj pomýliť, možno rozhodnúť nie tak pozitívne, ako by si vyžiadal vývoj udalostí. Ľudia, skutoční odborníci, sa vedia tešiť úprimne, ak veci fungujú. Tak ako som sa napríklad tešil, keď tréner dorastencov v MFK Dukla, Dušan Tóth, dokázal prinavrátiť Banskej Bystrici 1. dorasteneckú ligu. Mal som úžasnú radosť – vtedy na štadióne v Zlatých Moravciach. Takí ľudia rozmýšľajú o riešení problémov, dokážu úspešne komunikovať, nesnažia sa problémy stále hromadiť a zvlášť vytvárať. Majú radi šport, v tomto prípade futbal zvlášť a neboja sa urobiť ani chybu, lebo zažili pokrok, úspech a nezahodili príležitosť rovnaké chyby neopakovať. Ale aby som neodbočoval od podstaty otázky, takých ľudí nie je veľa v živote. Aj keď mne viacerí pomohli.“
Kde a kedy? Čo ti to prinieslo a čo ty si priniesol futbalu? Všetko veľmi jednoduché otázky. Čo ty na to?
„Jednoduché otázky spravidla končia rozsiahlejšími odpoveďami, ak majú byť tie odpovede funkčné. Na funkcionársku dráhu ma prvý oslovil v roku 2008 niekdajší prezident vtedajšej futbalovej Kremničky, Jozef Ganz. Pozval ma, ako dorastenca Malachova, pomôcť pri založení futbalu mladých, teda dorastu v Kremničke. Tam, kde napríklad chytal bývalý reprezentačný brankár Norbert Juračka a za dospelých, okrem neho, hrávali viacerí skvelí ľudia i futbalisti. O pár rokov ma oslovil aj riaditeľ Dukly Banská Bystrica Ivan Šabo, vtedy, keď to s futbalovou Duklou nevyzeralo v Banskej Bystrici dobre, aby som prišiel funkcionársky pomôcť Dukle. Tam som tiež stretol prvých prvoligových funkcionárov. História futbalu v našom meste pod Urpínom je veľmi bohatá. Futbaloví priaznivci, hráči i funkcionári, tu zažili tak pády, ako i vstávania. Toto by chcelo dlhšiu a samostatnú debatu. Tá kniha, podľa toho, pokiaľ som porozumel, má byť hlavne o súčasnosti“…dopovedal Ivan Šimko, aby som ho prerušil.
A začal som asi takto. Zrejme tam bolo v tom klube vtedy málo energie. Ivko, pokiaľ si funkcionár nedokáže vytvárať pozitívnu energiu sám pre seba, berie ju od teba. Prečo si, teda, odišiel z terajšieho ligového klubu MFK Dukla, keď si tam celkom úspešne osobne pôsobil vo viacerých funkciách?
„Nabral som si na plecia veľa. Počas spomínaného 8-ročného pôsobenia v MFK Dukla som vykonával viaceré zodpovedné funkcie, napríklad člena výboru, technického riaditeľa, vedúceho A-mužstva dospelých, ale aj bezpečnostného manažéra. Mimochodom, náročná, veľmi zodpovedná funkcia. Kandidoval som na funkciu prezidenta Oblastného futbalového zväzu v novembri 2021, kde ma delegáti volebnej konferencie zvolili do tejto náročnej funkcie. No a tak pribudli ďalšie náročné úlohy a ich plnenie. Nakoniec, mám inú predstavu, ako má vyzerať riadenie prvoligového klubu MFK Dukla – oproti tomu, čo sa dialo v jesennej časti súčasnej sezóny. Myslím tým najmä fungovanie technického úseku, za ktorý som bol zodpovedný, ale aj imidž klubu budovaný vo futbalovej komunite. Neintrigujem, raz sa ešte môžu naše cesty, po ktorých je potrebné kráčať za futbalovou kvalitou, v Banskej Bystrici stretnúť“ – vysvetľuje mladý muž, ktorý vo svojom živote miluje futbal a všetko pozitívne, čo k nemu patrí.
Mnohé sme naznačili. Aj ako inšpiráciu pre zvyšovanie kvality. Čo pokladáš u futbalového funkcionára za najpodstatnejšie?
„Dôležitý je nadhľad, rozvážnosť, veľmi dobré kontakty a empatická komunikácia. Predovšetkým však ľudskosť a ľudská múdrosť. Pravda, záleží, aký post daný funkcionár zastáva. Dobrí, kvalitní funkcionári, sa nemajú pýtať, čo je potrebné urobiť – majú možnosť denne sa pýtať maximálne na to, ako daný problém riešiť a mnohokrát by mali prísť s tým, že už sme ho vyriešili. Mňa teší, že, napríklad teraz, máme v komisiách nášho Oblastného futbalového zväzu aj dosť takých funkcionárov. Samozrejme, že máme aj problémy. Napríklad v našej pôsobnosti sú vo výkone ani nie 30 kvalifikovaní rozhodcovia. Niet čo závidieť komisii rozhodcov, ktorú vedie Jozef Medveď z Čierneho Balogu. Veľmi zodpovedná musí byť práca Športovo-technickej komisie, kde je predsedom Peter Mazúch z Harmanca. Dôležité sú skúsenosti sekretára ObFZ, nášho Zdenka Urvu, ale aj každého funkcionára vo futbalovom klube. Nikoho nepodceňujme. Tých klubov máme celkom 28 v kategórii dospelých, 5 dorastov, ktoré hrajú súťaž spoločne s 5 družstvami z okresu Zvolen, ďalej máme 11 žiackych tímov a 25 prípraviek. Najmä prípravkám venujeme veľkú pozornosť, aby sa nám rozrastal ich počet i kvalita práce, s tými malými detičkami. Ukazuje sa, že sa nám to začína dariť. A ešte celkom na záver, žiadny papier, žiadne nariadenie, nezmení ľudí ani vo futbale. Toto dokáže len osobný príklad. V našom slovenskom futbale by sme chceli mať znova veľa srdciarov. Verme, že sa nám aj na tomto úseku začne dariť.
Pekná odpoveď. Aké hodnoty si osobne vážiš vo futbale a v živote?
„Dobrá otázka, ťažká a nie jednoduchá odpoveď. Snažím sa vnímať veci, ktoré slúžia športu, futbalu zvlášť. Hlavne svojím účelom. Zavše aj ako nástroj k vďačnosti. Pekne píše Johann Cruyff vo svojej knihe o tom, ako sa dokázal starať o svoje kopačky. Aj keď nie som vášnivý čitateľ kníh, pochopil som, ako dokázal pristupovať vo vlastnej kabíne, s vďakou, ku každej potrebnej veci či maličkosti. Aj tak sa rodia velikáni. Hráčski, funkcionárski, ale aj iní. Nedávno som bol na zápase v Žiline a bol som milo prekvapený, s akou ochotou sa so mnou dokázali rozprávať aj takí skúsení funkcionári, akých má futbalová Žilina v osobách pánov Karola Belaníka a Jozefa Antošíka. Vnútornej vďake, poďakovaniu za veci či rozhovory, ktoré môžem absolvovať pri futbale a pre futbal, ktoré nám všetkým slúžia ku prospechu, patrí tiež v mojom konaní dôležitá pozornosť. Hodnotu vecí neurčuje len cena vyjadrená v peniazoch, ale aj citová. Čo by som chcel, je, aby sa mi nikto nesnažil zobrať moje ďalšie sny. Hlavne kvalita cesty k ich plneniu. Aj preto oceňujem náš dnešný rozhovor, ktorých nebýva veľa, u nás, v našej futbalovej práci. Ale ono je aj toto pre zvyšovanie kvality futbalu, a jeho atmosféru, potrebné. Ak som aspoň trochu prispel k tomu, potom náš čas nevyšiel, pre futbalové dobro a naše životy, navnivoč.“
