Pred sviatkami Vianoc a na rozhraní rokov dostávame do redakcií Športovej agentúry DUKLA (Duklasport.sk) a Priatelia Dukly (PriateliaDukly.sk), ale i priamo na mená a priezviská našich autorov – množstvo vinšov, prianí, ale i žiadostí. Jednu takú nám napísal náš čitateľ Ján Faltínek, ktorý nás žiada, aby sme hlavne teraz, počas sviatkov Vianoc, prinášali aj také príbehy, ktoré sme z viacerých dôvodov doposiaľ neuverejnili.
Okrem iného, nám napísal:
„Píšete o banskobystrickej Dukle, o jej histórii. Vyberte v terajšom čase Vianoc zaujímavý futbalový príbeh, ktorý ste do redakcie dostali, nebol zatiaľ zverejnený a ktorý by spĺňal túto požiadavku: Blažený ten, kto sa naučil obdivovať, ale nezávidieť, nasledovať, ale nenapodobňovať, chváliť, ale nepochlebovať, všímať si rozdielnosti, ale nesúdiť. Vlastníte aj také príbehy z Dukly?“
Odpovedáme – nech sa páči! Tento nám napísal a poslal dňa 20. apríla 2020 licenčný futbalový agent SFZ Tomáš Geist.
„Desiatky trénerov a funkcionárov a stovky hráčov spolupracovalo so mnou v mojej funkcionárskej ére v klube našich sŕdc Dukla Banská Bystrica.
Začalo to v decembri roku 1991, ešte v krásnych časoch federálnej československej futbalovej ligy. Prišiel som na štadión so záujmom o prácu ako fanúšik klubu od svojich 7 rokov. Dukle v tých časoch šéfovali Jozef Paršo a Ivan Spišák, ktorý nedávno z tohto sveta odišiel. Keďže Futbalový oddiel Dukla patril v tých časoch pod armádnu ASVŠ, mal do chodu dejín čo povedať aj Ivan Čierny – vtedajší veliteľ. Tajomníkom bol, žiaľ tiež už zosnulý Ivan Korbeľ, ktorý tento funkcionársky štvorlístok doplňoval. A začala moja funkcionárska škola.
Prvý, neskôr mi bolo povedané, že skúšobný oriešok, čo som mal zorganizovať, bol začiatkom roku 1992 prestup hráča Mareka Penksu do Eintrachtu Frankfurt. Na úvod nie oriešok, ale orech. Kolegovia mi dali telefónne číslo na prezidenta Eintrachtu a keďže neexistoval mobil ani internet, musel som sa veľmi angažovať, aby sme sa vôbec mohli spojiť. Špecifikom bolo pre mňa to, že som v tej dobe pracoval len mesiac a ani náhodou som nemal v malíčku všetky transferové úskalia, normy, paragrafy a taktiež som, okrem svojich kolegov, nepoznal nikoho.
Po pár dňoch to vyšlo. Stretnutie vo Schwechate na letisku je potvrdené. Za našu stranu sa rokovania zúčastnili Ivo Spišák a Jožko Paršo a ja v polohe organizátora stretnutia – a hlavne tlmočníka. Cestou niekde pri Nitre mi Ivan Spišák tichým hlasom povedal: „Tomáš, uvidíme či ti to vyjde. Ak nie, musíš pochopiť, že skúšobná doba ako rýchlo začala, tak i skončí.“ Až do príchodu na letisko som neprehovoril a len počúval svojich skúsených kolegov, ktorí mi spoločne s Ivanom Korbeľom dali „profesne“ najviac v mojej kariére.
Dorazili sme a začal som hľadať tú „správnu kaviareň“. Naivne som si myslel, že bude jediná. Omyl. Stres a vety z auta urobili svoje, ale to nebolo všetko. Nik z nás nevedel ako prezident Knispel z Eintrachtu vyzerá. Pochopiteľne, nevedel to ani on o nás. Po asi 30-minútovom blúdení a hľadaní som, zo zúfalstva, začal oslovovať možné terče. Na štvrtý pokus, od úplne iného stola, bolo počuť moje meno. Dvojica elegánov s novinami Der Spiegel, bez úsmevu a emócie, na mňa zavolali a povedali, že zaistili na poschodí salónik a máme 3 hodiny na rokovanie, pretože po uplynutí tejto doby musia letieť naspäť do Nemecka. Rýchly presun a začiatok.
Bolo nám oznámené, že situácia s Marekom je vážna. Podpísal 2 Profesionálne zmluvy – s Bayerom Leverkusen a pochopiteľne – s Eintrachtom Frankfurt, za čo v prípade stroskotania rokovaní hrozí Marekovi veľký trest. Vyčerpávajúce rokovanie malo za následok objednanie fľaše chladeného šampanského a dohodu. Do deadlinu (konečného, hraničného termínu – pozn. autora článku), 3 hodín, chýbalo 20 minút. Eintracht sa s Duklou dohodol na transferovej čiastke, bonusoch, športovom materiále značky Puma, ktorá v tej dobe nemecký klub obliekala a ďalších detailoch, vrátane ich vysporiadania s Bayerom Leverkusen. Marek sa stal hráčom Eintrachtu Frankfurt a ja som zostal v Dukle. Páni Knispel a Gerster, na poslednú výzvu, stihli svoj plánovaný odlet domov.
Ďalšou veľkou inšpiráciou bolo o týždeň na to stretnutie, s už starými známymi pánmi z Frankfurtu, v Prahe, na Futbalovom zväze, v kancelárii prezidenta dr. Václava Jíru a generálneho sekretára Rudolfa Baťu, ktorý sa stal, po niekoľkých rokoch, môj dobrý kamarát a iste v tej dobe aj vzor. Administratívne sme v Prahe vybavili transfer a naše trio – Spišák, Paršo a ja – sme spoločne večer, v ten istý deň, odleteli do Frankfurtu spečatiť Marekov prestup.“
