Dnes nám došla do redakcie veľmi smutná správa od nášho bývalého hráča Dukly Banská Bystrica, JUDr. Janka Medviďa, že nás opustil ďalší velikán futbalu, Jankov výborný kamarát, kapitán strieborných futbalistov na olympiáde v Tokiu v roku 1964, Anton Urban. Svet opustil dnes doma, v kruhu rodiny, úplne nečakane, počas spánkovej siesty.
Anton Urban sa narodil 16. januára 1934 v Kysaku, skadiaľ, spomedzi 6 detí, vyrazil do sveta. Najskôr až do Bratislavy, napokon sa tam, kvôli II. svetovej vojne, dostal až na 2x, druhýkrát cez vojnové Košice. Postupne sa vypracoval v Slovane až na belasú klubovú legendu a napokon až do ďalekého sveta, do japonského Tokia, pre olympijské striebro, čím sa stal nezmazateľne tak slovenskou ako i československou futbalovou legendou!
Finále hralo 23. októbra 1964 a víťazom bolo Maďarsko pred oficiálnymi 65 610 divákmi po výsledku 2:1 (0:0), po vlastnom góle Josefa Vojtu v 47. minúte a Ferenca Beneho v 59. minúte, v 80. minúte korigoval Ján Brumovský. V základnej zostave nastúpilo 6 Slovákov z 9 v tíme.
Spomínal, ako si ho vybral za kapitána tréner Rudolf Vytlačil, ktorý 2 roky predtým v Chile priviedol Československo k striebru aj na MS 1962. Nechcel veľmi hovoriť o tom, že to bolo preto, že boli známe jeho ľudské aj futbalové kvality, ktoré iste najviac rozhodli u trénera, keďže kapitánom môže byť naozaj len osobnosť v tíme. A pre Slováka to bolo ešte ťažšie.
Za Slovan odohral v obrane 15 sezón, kým pred končiacou kariérou prestúpil do Rakúska, v uvoľnených časoch roku 1968, do Innsbrucku, tamojšieho vtedajšieho Wackeru, kde ukončil po roku svoju kariéru, keďže mu zranenie už nedovoľovalo hrať naplno a zvážil, že bude pre neho lepšie zanechať futbal. Okrem vojenčiny v Krídlach vlasti Olomouc, kde si ho vyhliadol tréner Vytlačil a v ČH Bratislava, bol verný Slovanista. Až po odchod do Rakúska.
Neskončil ale s futbalom, keďže sa dal na trénerskú dráhu, aby trénoval, kde inde, zase bratislavské mužstvá, Petržalku, milovaný Slovan a aj ČH Bratislava. Počas svojej kariéry zažil až 26 trénerov, takže mal z čoho čerpať.
Takto sme ho privítali ako trénera Slovana, s asistentom Karolom Peczem, vtedy ešte pod značkou CHZJD, aj na Štiavničkách, rovno po renovácii trávniku, keď Dukla Banská Bystrica opäť po dlhom čase nastúpila doma, dňa 27. septembra 1981, v celkom pamätnom zápase pre Banskobystričanov, v 6. kole, keďže išlo vtedy o historicky najvyššiu výhru Dukly nad Slovanom. Výsledok zápasu bol 4:1 pre domácich. V odvete na jar vyhral doma Slovan 2:0, keď už Anton Urban robil asistenta Michalovi Vičanovi, ktorý viedol vtedy tiež naposledy Slovan proti Dukle.
Anton Urban bol nositeľom významných slovenských futbalových ocenení: Ceny fair-play Ivana Chodáka, Ceny Jána Popluhára a Zlatého odznaku SFZ, s ktorým spolupracoval v podstate do konca života.
Bolo by, a je stále na čo spomínať, Tónko, už si ale nepoklábosíme, nepreberieme dohodnuté.
Užívaj si tam hore a spomínaj na nás v dobrom, ako i my budeme na Teba! Ďakujeme!
Janko Medviď za spoluhráčov a kamarátov, a Športová agentúra DUKLA za svojich čitateľov, vyslovuje úprimnú sústrasť najbližšej rodine.
Posledná rozlúčka s Antonom Urbanom sa uskutoční vo štvrtok 11. marca od 12:00 v bratislavskom krematóriu.
Česť Tvojej pamiatke!
