Mať možnosť v živote stretnúť človeka, ktorý nehľadá senzácie sveta motorov, či tajomnú a príťažlivú krásu vyblýskaných pretekárskych tátošov ale skôr vzrušenie prenikajúce až do končekov prstov pri načúvaní tónov motora pod kapotami pretekárskych automobilov, vie byť pre publicistiku veľmi motivačné. Tiež spoznávanie jeho vnútorného napätia pri štarte, či ruch a zavše zmätok v depe, krásne dievčatá medzi bohatou plejádou návštevníkov akýchkoľvek automobilových pretekov a pritom všetkom zachovať v sebe samom vnútorný pokoj a nesnažiť sa spoznávať hlbšie jeho súvislosti života, či túžby automobilového pretekára už od jeho zrodu až po súčasnosť, by bolo pre každého publicistu vážnym hriechom.
Automobilovým pretekom sa venuje, totiž, zvláštny typ mužov. Ak ich človek dlhodobo môže sledovať, zistí, že celý život sa snažia v túžbe k automobilovému športu vyrovnávať v prvom rade sami so sebou, aby sa časom mohli stať aj rytiermi modernej doby. O prekonávaní zákrut, či prehrách a víťazstvách, nerozprávajú senzácie chtivo, skôr sa túžia prepracovať vždy až do tých najtajuplnejších vnútorností vlastného pretekárskeho automobilu ale aj vlastného „ja“.
Keď som jednému takému z nich, konkrétnejšie Františkovi Kmeťovi, predostrel moje videnie a vnímanie jeho života, zareagoval svojsky, pokojne, na moje prekvapenie majstrovským slovným popisom. V jeden deň po vyše 40-ročnom mojom starostlivom zoznamovaní sa s jeho životnými cestami povedal:
„Najskôr som chcel byť muzikantom. Po príchode z vojenskej základnej služby v Žatci, kde ma prehovárali, aby som tam podpísal koncom 60. rokov minulého storočia vojnu, sa mi podarilo nájsť okrem 2 ďalších gitaristov v rodnej Banskej Bystrici aj bubeníka do vznikajúcej kapely. Jeho vizitka obsahovala toto: Dodo Demský, bubeník, Snina. Nuž čo, keď mi povedal, že práve v tomto najvýchodnejšie položenom mestečku vtedy Československej republiky, v ktorom sa rodili majstri športu grécko-rímskeho zápasenia, má vo svojom rodnom domci bicie nástroje, nuž som ukradomky zobral kľúče od otcovej Škody 1000, zeleno – modrej so štátnou poznávacou značkou BB 37-71 a bez osvedčenia od auta, poď ho, až do Sniny.
Nástroje sme v piatok do Banskej Bystrici doviezli a v sobotu sme už muzicírovali v neďalekom Jakube pre veľký okruh mladých ľudí. Pravda je i tá, že muzika ma nakoniec za srdce úplne nechytila, nestala sa mojím celoživotným koníčkom. I keď hrou na gitaru ani dnes občas nepohrdnem. Prišla ženba a manželka rozhodla – muzika a svet s ňou nie je vhodnou súčasťou rodinného života. Pritakal som. Vzdal som sa túžby byť raz muzikantom. Asi mi sudičky do kolísky pribalili oveľa viac vône benzínu, strach i odvahu z jazdy pretekárskymi autami a všetkého, čo vôkol s týmto športom súvisí. Samozrejme, že sa môj otec o mojej jazde do Sniny nikdy nedozvedel, ale to, že mi učaril svet motorov, ho potešilo. Neskôr, keď som prešiel automobilovou abecedou, so mnou bol ako fanúšik a tiež náruživý milovník a znalec vtedajších motorov na viacerých pretekoch.“
„Prvé preteky, ktorých som sa zúčastnil, boli orientačné. Mojou spolujazdkyňou bola mladšia sestra Vierka. Tých orientačných pretekov som absolvoval viac, aby som nakoniec presedlal na rely.“ Nepodčiarkol, že z obdobia zväzarmovských pretekov v spomenutom zväzarmovskom športe vtedajšej doby vyhrával spomenuté podujatia ako na bežiacom páse. Položil som mu otázku, či práve víťazstvá v ňom vyvolali vnútornú túžbu pretekať v rely, na okruhoch, či v jazde do vrchu. A on mi na to:
„Asi najväčším víťazstvom pre mňa zostala láska nachádzania tajov motorov a ich čaro na 4 kolesách na celý život.“ Povedal to stručne, preložil na stolíku, kde som mal svoj novinársky blok s poznámkami, Autolicenciu motoristického sportovce s číslom 103 z roku 1977. Zvedavo som sa preto opýtal:
„Čo znamenalo mať vtedy takú licenciu?“
„Vtedy si nemohol človek kúpiť účasť na štarte žiadnych majstrovstiev jednotlivých automobilových pretekov. Začínal som na krajských pretekoch automobilov, aby som tam získal III. výkonnostnú triedu, neskôr II. výkonnostnú triedu a až potom som sa mohol prihlásiť do kvalifikácie na majstrovstvá o titul majstra Slovenskej republiky. Keď som tam obstál úspešne, dostal som túto licenciu, ktorá ma oprávňovala súťažiť o reprezentačný dres Československej republiky. Aj jazda na mojom prvom súťažnom aute R8 je už dnes iba spomienkou.“ Zareagoval a podstrčil mi do rúk staručké, zažltnuté fotografie so slovami:
„Jano Zelina, vtedy vodič na generálnom riaditeľstve Slovcepa, bol v roku 1972 mojim prvým spolujazdcom na rely. Zúčastnili sme sa majstrovstiev ČSSR na fabrickom aute AZNP Mladá Boleslav, veľa o mojom pretekaní by vedeli povedať moji vtedajší mechanici Ján Pondela a Miroslav Šulek. Preč sú časy Rallye Tatry, Valašská zima, či Škoda rallye…“ odvíjal niť spomienok, prezerajúc si fotografie.
Možno pri pohľade na svoj prvý Renault 8 si spomenul i na dvojicu Hubáček – Rieger, teda na bývalých československých reprezentantov, lebo František vie s úctou ohodnotiť a hlavne oceniť úspech každého kvalitného pretekára. Tí spomenutí sa stali absolútnymi víťazmi Rallye Tatry práve na vozidle R8 Gordoni na ich 46. ročníku. Fero, ako ho zvyknem familiárne oslovovať pri uvádzaní takých štatistík, spozornie a zareaguje znova svojsky:
„Každá štatistika by mala byť aj z motoristického športu uvádzaná presne a preto dbám, aby som aj svoje pretekárske vozidlá mal štatisticky zosúladené v poradí, ako som na nich jazdil a pripravoval som ich za pomoci spomenutých mechanikov na jednotlivé preteky. Viem, že Rallye Tatry je súťažou dlhodobou s bohatými dejinami a množstvom štartujúcich i víťazov.“
Zaujímavá to osobnosť, povedal som si v duchu po takej reakcii. Dbá na každý odtieň presnosti pri svojej práci počas prípravy vlastného monopostu ale i na správne vyjadrovanie spolu besedujúceho. Napríklad, keď hovorí trebárs o 4-valcovej Fiatke, či 8-valcovom Ferrari alebo 12-valcovej Alfa-Romeo. Nie, nie, do odborných debát, čo sa týka motorov, sa s ním púšťať nebudem. Radšej si preto pýtam meno autora jeho karikatúry po jednom podujatí v Brezne a pri tej príležitosti sa dozviem čírou náhodou aj meno a priezvisko Kataríny Podhajskej, vzácnej to ženy, členky Rady komisárov Slovenskej asociácie motoristického športu, ba aj jej číslo mobilného telefónu.
Už sa teraz teším na rozhovor s ňou na tému: „František Kmeť, automobilový veterán, rytier modernej doby.“ Vlastne, ona ho môže na základe dlhodobého poznania vnímať celkom inak ako moja maličkosť. Ale čo už robiť, kto si nedáva nové ciele a neskúsi na vlastnej koži, tomu môžeš srdce na dlaň vyložiť, ani tak ľudsky nepochopí, čo také publicistické hľadanie znamená.
Celá publicistika aj o Františkovi Kmeťovi nie je vôbec nová vec v publicistike o živote, skúsenostiach zaujímavých osobností. Ide skôr o vec najstaršiu. Jej dlhé dejiny aj z oblasti motoristického športu sú o mnohých a s mnohými zaujímavým a poučným čítaním, napríklad aj o zatiaľ neprebádanom a nezdokumentovanom vnútre úspešných a poctivo konajúcich ľudí. Nuž a duchovné hľadanie vlastného vnútra spoznávaním Františka Kmeťa nevyzerá byť zatiaľ romantické alebo dramatické dobrodružstvo, ale tvrdá sebadisciplína. Napriek tomu je v ňom dosť prvkov a míľnikov tajomstva, ktoré môžu byť niekedy nielen vzrušujúce, ale poučné aj pre životy iných. Preto tieto riadky a preto, možno aj na tieto stránky Športovej agentúry Dukla, také písanie na pokračovanie.
