Chvála organizátorom, pretekárom, divákom v hale VŠC Dukla na Štiavničkách i skvelým osobnostiam svetového športu! Tak stručne možno zvolať po 26. ročníku Banskobystrickej latky, významného podujatia svetovej atletiky v skoku do výšky.
Je potrebné zdôrazniť, že organizátori tohto podujatia robia skvelé meno samotnému športovému odvetviu, atletickej disciplíne v skoku do výšky zvlášť. Ale aj celej Slovenskej republike.
Preplnená, diváckymi vášňami nabitá, hala Vojenského športového centra Dukla na Štiavničkách, znova tlieskala skvelým výkonom a vytvorila elektrizujúcu atmosféru pre pretekárov, zároveň zanechala aj pre novinárov niekoľko postrehov, ktoré hodno našej slovenskej verejnosti predostrieť.
Do Banskej Bystrice pozvali Roškovci a Materní za podpory iných, aj tentoraz, veľké esá svetovej atletiky. Švéd Stefan Holm, divákov skvele zabávajúci šoumen a výborný skokan do výšky, Talian Gianmarco Tamberi, ktorý v roku 2016 ovládol divácke i pretekárske emócie. A práve na Štiavničkách, kde vytvoril už začiatkom spomenutého roka najlepší výkon na svete v danom období, i taliansky rekord s hodnotou 235 cm, ktorý bol vtedy aj rekordným skokom Banskobystrickej latky. Ale aj náš šprintér Ján Volko so svojou trénerkou Naďou Bendovou, charizmatický a fenomenálny, zatiaľ nedostihnuteľný skokan do výšky, Kubánec Javier Sotomayor, držiteľ zlatej medaily z OH v Barcelone a striebornej zo Sydney, na MS seniorov držiteľ 2 zlatých (Stuttgart, Atény) a 2 strieborných medailí, ďalej 4 zlatých na halových MS (Budapešť, Toronto, Barcelona, Maebaši), 1 striebornej (Paríž) a 1 bronzovej (Sevilla), či 1 zlatej na juniorských MS (Atény).
Dostatok dôvodov aj na všedné otázky: Prečo takí skvelí pretekári? Prečo také skvelé výkony?
Iste, svoje zohral talent, svoje zohrali podmienky, v ktorých vyrastali či vyrastajú, svoje zohrala a zohráva metodika tréningov. Slovenská atletika mala a dobre, že má, stále dlhodobo 4 veľké svetové atletické podujatia: Košický maratón (predtým v dosť dlhom období MMM), preteky Pravda – Televízia – Slovnaft, Dudinskú päťdesiatku a Banskobystrickú latku.
Úžasne dominantný štát pre atletickú vážnosť vo svete, pre diplomatické i bežné ľudské skvelé prezentácie i reprezentácie, ale aj pre nepopulárne úvahy, na tému: „Prečo nám ubúdajú zo zoznamov medailisti z OH, MS, ME, napríklad aj v samotnej atletike?“
Žiadny pozorovateľ, ani ten odborný, či laický, nie je vševed. V našich zemepisných šírkach sa stáva však odporným a nežiadúcim pre snovateľov kontroly práce reprezentačných, alebo zväzových trénerov ten, ktorý sa snaží verejne upozorňovať na nedostatky a chyby. Napríklad ak kladie otázky typu:
Ako dokázali, ako robili a robia metodiky, kontrolujú tréningový proces, komunikujú so svetom a našou domácou základňou pretekárskou, funkcionárskou, trénerskou, laickou aj novinárskou, aby sme sa pohli v nastolených boľavých miestach, kto iný – naši súčasní zväzoví tréneri?
Píšeme o atletike a skokoch do výšky. Neobstojí z načrtnutého a len z priestorových dôvodov nerozšíreného tvrdenie, že na zefektívnenie práce metodikov, trénerov, hlavne tých, ktorí pracujú v druhom a treťom slede, to znamená s talentami „Nemáme peniaze!“ My, totiž, v našej atletike, nemáme predovšetkým verejnú komunikáciu o systéme takej práce s tými, ktorí vedia a chcú s talentovanými deťmi pracovať?!..
Ak by sme ju mali, nevytrácali by sa nám špičkoví reprezentanti, hodní porovnávania sa so špičkovými na svete, mám na mysli konkrétne umiestnenia v prvej desiatke!
Život mi dovolil a stále dovoľuje pohybovať sa a diskutovať s mnohými trénerskými osobnosťami našej i svetovej atletiky, svetového hokeja, či futbalu. Mnohí naši tréneri a metodici, i keď nie všetci, ale mnohí boli a zostali slávnymi a potrebnými pre úspešný svetový šport a kultivovaný život diplomatický a pre republiku reprezentatívny.
Uvediem príklady: Ladislav Horský z ľadového hokeja, Jozef Vengloš a Ladislav Kačáni z futbalu, Natália Hejková z basketbalu ale napríklad aj Pavol Glesk, Jaromír Šimonek, z atletiky, či ešte jeden stále, aj dnes zahraničnými atletickými federáciami, žiadaný na prednášky a diskusie – Juraj Benčík z atletickej chôdze.
Podobne ako jeho zverenci v Športovom klube BCF Dukla, o ktorom nám jeho riaditeľka Erika Karová aj po tomto podujatí povedala: „Je dobré, že sme videli hviezdy. My v našom klube mladých sa staráme o hviezdičky a teší nás, že sa nám darí pre našu činnosť aktivizovať kvalitných trénerov, pedagógov.“
V našej republike sa z pozície mnohých zväzov zrejme nestaráme dôsledne o prácu a odmeňovanie kvalitných trénerov na úseku detí a mládeže, kde zastierame nedostatok kvality všetkým iným, len nie nastavením vlastného zrkadla skutočnosti.
Tieto riadky píšem preto, lebo verejnosť, čitatelia, sa ma pýtajú už dlhšie, ako zefektívňujeme vo zväzoch prácu s trénermi detí a mládeže? Pýtajú sa na to rodičia, s ktorými denne rozprávam priamo na športových podujatiach. Samotní rodičia vidia, denne sa presviedčajú, že nám kvalitní tréneri – jednoducho chýbajú. A tých, ktorých ešte máme, vážime si ich prácu? Rešpektujeme ich názory?
Buďme konkrétni. Teraz píšeme o skoku do výšky. Ako je tomu napríklad v tejto disciplíne v našich slovenských podmienkach a ako to robia v úspešnom svete? Nie je tajomstvom ani nepotrebou otvorene napísať, že v slovenskej atletike veľmi chýbajú kvalitní tréneri, rovnako aj v skokoch do výšky. Tí dvaja – traja, ktorí tu boli, odišli za lepšími podmienkami do sveta, lebo doma sme ich nepotrebovali, jeden začal pracovať v BCF Dukla.
A tak zostáva, žiaľ, znova napísať to nepopulárne, ale potrebné – máme olympijských medailistov – vo futbale zlatých – napr. Františka Kunzu a Stanislava Semana, v atletike zlatých – Jozefa Pribilinca a Mateja Tótha, mohli by sme tak menovať z mnohých športov ďalších, aj zlatých medailistov z MS, ME a pod., ale máme rapídne klesajúcu kvalitu na úseku práce s trénermi.
Dodávam, mám na mysli zvlášť tých, ktorí majú pracovať, alebo sa aj snažia pracovať s talentom už od detstva. Mali sme a máme múdrych ľudí z trénerských oblastí, máme trénerských nadšencov, najviac chýba, podľa našej redakčnej mienky, už na zväzovej úrovni otvorený dialóg o porovnávaní sa s kvalitou práce trénerskej, metodickej, odbornej a nie pre podaktorých odpornej a nežiadúcej, s vyspelým svetom!
Prečo? Aby sme neostali len ako svetoví organizátori významných podujatí a o to podstatné, výchovu vlastných talentov, sa starali len okrajovo. Tituly pri menách nie sú zďaleka zárukou vysokej kvality ani v trénerskom svete. Kvalita sebavzdelávania a zdokonaľovania sa, je v každom veku i každej funkcii, veľmi potrebná.
Vo svetovom hokeji známy a uznávaný tréner Viktor Tichonov mi raz v jednej debate povedal:
„Musím sa vzdelávať, pokiaľ za mnou nezatvoria veko truhly. Zaujíma ma veľmi, a vôbec mi nie je ľahostajné, ako modelujeme a ako bude modelovaný, ďalší rozvoj hokeja. Ako môžeme žať ďalšie úspechy fair–play cestami. Minulosť už bola, z tej sa musíme učiť to dobré!“…
Šľachtené samorasty, aj v prírodnom ponímaní, zotrvávajú po stáročia. Aj v dávnej Sparte rada starších a múdrych robila skvelé rozhodnutia. Boli realizované a Sparta s národom víťazili! Potom prišla na rad pýcha a ľudská nedokonalosť, zhubná nedôstojnosť. Prišli pády a nové vstávania. Bolestivé! Učiť sa od múdrych nie je hanbou, upozorňovať na nedostatky a uvádzať návrhy, kde začať vo vyspelom svete, našlo už dávno živnú pôdu všade tam, kde chcú žiť ďalej v radosti, fair–play zábave, ľudskom dobre.
Nemám zďaleka patent na rozum. Dôkazom je i podstatná otázka: Prečo sa bránime tomu, čo zdobí múdrych a preverených praxou?
Veď Banskobystrická latka znova ukázala, že aj u nás múdri a skúsení dokazujú žať svetové vavríny. V atletickej chôdzi sme ich mali aj medzi samotnými pretekármi. Dnes nemôžeme postaviť ani 4-členné reprezentačné družstvo dospelých mužov a žien. Prečo? Hľadať cesty nápravy nie je nikdy neskoro. Ani pri príležitosti veľkých osláv športu, či v ošiali prirodzenej ľudskej radosti.
