„Jedného dňa som sa rozhodla, že prejdem a preleziem všetky alpské vrcholy vysoké nad 4 000 metrov. Je ich takmer 100. Ako osoba, ktorá realizuje svoje nápady ihneď – aj keď zlé jazyky vravia, že občas najprv konám, potom rozmýšľam – som si sadla k počítaču a začala hľadať možnosti ako zdolať prvú 4 000-ku.
Na známom outdoorovom portáli mi udrela do očí sympatická horská vodkyňa Marija Stremfelj zo Slovinska a jej ponuka: Eiger, Mönch ( Mních ) a Jungfrau ( Panna ). Mönch a Jungfrau sú 4 000-ky, Eiger je takmer 4 000-ka, má 3 970 m. n. m., je najnižší z trilógie ale v našich končinách je laikom najznámejší.
V tej chvíli som o ňom vedela len toľko, že má svoju známu, veľmi ťažkú, severnú stenu, a o ostatných cestách som nevedela nič. Hlavne, boli tam 3 vrcholy okolo 4 000 metrov, 2 nad a známy Eiger. Napísala som Mariji, tá mi dala vhodné termíny a pomerne rýchlo sme sa dohodli.
Následne som sa pochválila priateľke Jane, ktorej sa moja akcia celkom zapáčila a hneď ďalší deň mi volal jej manžel, že či Janku neberiem zo sebou. A keďže dobrej spoločnosti na horách nikdy nie je dosť, s nadšením som súhlasila. Akurát, že Marija ma schladila, že na Eiger môže horský vodca zobrať len 1 klienta.
Ale hneď mi ako riešenie ponúkla, že by jej manžel Andrej možno mohol ísť s nami. Nuž, do našej ženskej partie zobrať chlapa, to bolo trošku na zamyslenie… Nakoniec sme sa dohodli, že to riskneme. Po zistení ďalšej informácie sa naše obavy rozplynuli. Pretože, pre zaujímavosť, Stremfeljovci sú manželia, ktorí sú zapísaní v Guinessovej knihe rekordov – ako 1. manželia na svete spolu vyliezli Mont Everest.
Nadišiel deň D a my sme sa vybrali do Švajčiarska, do Bernských Álp. Z Banskej Bystrice do Grindelwaldu je to cca 12 hodín čistej jazdy autom, ale keďže sme 2 šoférky, cestu sme zvládli v pohode. Ešte večer v ten deň sme sa stretli so Stremfeljovcami a vysvitlo, že sú to milí a charizmatickí ľudia.
V Grindelwalde sme prespali a na druhý deň sme sa vydali horským vláčikom, ktorého trať cez tunel, vytesanom v skalnom masíve pod Eigerom a Jungfrau – pred 100 rokmi, doteraz vzbudzuje obrovský rešpekt k tvorcom projektu. Aj keď človeka napadne, čo za šialenca alebo megalomana to naprojektoval. A ešte jeden detail: lístok na tento vláčik a lístok na vlak na Machu Picchu v Peru sú 2 najdrahšie železničné lístky, celý „majland“, ktoré som na svojich cestách po svete kupovala.
Vystúpili sme na stanici Eismeer a začali sa pripravovať na seriózny horolezecký výstup: dali sme si úväzy, prilby, nachystali lano. Keď som pozerala, kadiaľ na tie skaly vylezieme, či cez okno, či ako, Andrej sa postavil k dverám, ktoré vyzerali ako dvere do skladu alebo miestnosti pre upratovačky, a otvoril ich. Cez tmavú, neosvetlenú a vlhkú chodbu sme vyšli priamo do steny.
Následne sme zlanili cca 20 metrov na ľadovec, dali si mačky a pokračovali ľadovcom k masívu pod chatou Mittelegi hütte. Na začiatku steny bol krátky, asi 5-kový úsek, v ktorom sa mi podarilo trošku zamotať. Za mnou dobehla ďalšia skupina na čele s francúzsky hovoriacim sprievodcom, ktorý, netrpezlivo čakajúc, kedy sa pohnem, sa mi prihovoril: „Pani, najprv oči, potom akcia!“ Nuž, toto mi neraz zdôrazňoval aj istý horský vodca z Tatier, tak ma to rozveselilo a cítila som sa ako doma.
Ďalšia časť steny už bola síce menej náročná, ale keďže išlo o čiernu skalu – hodne drobivú bridlicu (odborne metamorfované sedimenty), bola aj trošku zradná a človek si musel dať pozor, kde položí nohu. Po asi 3 hodinách po vystúpení z vláčika, sme prišli na chatu Mittelegi hütte.
Je to, na alpské pomery, pomerne malá chata – pre maximálne 40 osôb, kde je jedáleň v 1 miestnosti s kuchyňou a jej chod zabezpečuje 1 chatárka. Ale, keďže, ako všetky chaty v Alpách, je zásobovaná vrtuľníkom, má všetok dostupný komfort a odpovedajúcu „švajčiarsku“ cenu za ubytovanie.
Hneď večer nám spravili rozpis, kto kedy raňajkuje – jednotlivé skupiny lezcov raňajkovali v 10-minútových intervaloch. Logicky, aby sme sa na úzkom hrebeni netlačili naraz. Keďže moja spoločníčka si zabudla v aute čelovku, zaradili sme sa ako posledná skupina asi o 05:00, keď už tma vonku nebola taká beznádejná.
Ráno sme teda vychádzali ako posledná partia v pohode, vediac, že nikto nie je za nami a teda nás nikto nenaháňa. Až neskoro popoludní nás dobehli skupiny borcov, ktoré išli až z Grindelwaldu.
Hrebeň Mittelegi je nádherná a veľkolepá lezecká túra, ktorej obtiažnosť sa pohybuje na 3 až 4, so zopár 5-kovými miestami. Výstup je asi tretina času oproti zostupu. Prekonávanie veží a vežičiek rôznej výšky a náročnosti je často zakončené zlanením rôznej dĺžky. Niektoré exponované miesta sú zabezpečené fixnými lanami, ktoré hlavne v zatienených a zaľadnených častiach dávali pocit bezpečia.
Celkove je hrebeň celkom slušne odistený. Ako druholezec som si užívala nádherné lezenie a výhľady. Po prekonaní vrcholu sme nasadili mačky a pokračovali klasickým mixom ( kombinácia snehu a skál ). Snehové úseky na severnej, a teda zatienenej časti hrebeňa, boli zľadovatené a miestami dosť exponované a teda aj nepríjemné.
Posledná tretina bola už kompaktná žltá bridlicová skala s ostrými výstupkami, ktorá bola bez rukavíc dosť ťažko zleziteľná. Preliezli sme celý hrebeň až do sedla pod Mönchom a pokračovali po ľadovci na ďaleko väčšiu chatu Mönchjoch hütte. Od chaty k chate sme šli 14 hodín, čo je asi o 2 hodiny viac ako je priemer. Na našu obranu dodávam, že sme si tú túru v krásnom a stabilnom počasí naozaj vychutnávali.
Chata Mönchjoch hütte je už dostupná po upravenom ľadovci zo stanice Jungfrau a teda sem chodí na obed aj množstvo turistov, ktorí sa len chcú pochváliť fotkami v blízkosti alpských velikánov bez nejakej zbytočnej horolezeckej námahy.
Na druhý deň bol na programe Mönch, vysoký 4 110 m. n. m. Celý výstup aj zostup, z a do chaty, bol síce len 6 hodín, ale išlo o veľmi zaujímavý a rôznorodý výstup. Na začiatku sme stúpali mixom, postupne prešiel do ľadovcovej túry a na hrebeni sme šli po úzkom chodníčku – noha pred nohu, sprava aj zľava strmé snehové svahy. Chcelo to proste istý krok.
Tretí deň sa malo prechodne zhoršiť počasie, aj sa zhoršilo, čo nám samozrejme všetkým narobilo vrásky a náš posledný cieľ – Jungfrau, hora vysoká 4 158 m. n. m., bol na chvíľu ohrozený. Pre tento 1 deň núteného čakania nás musel opustiť Andrej, ktorého už čakal klient na Matterhorn a tak sme sa po veľkých debatách napokon dohodli, že po dni oddychu, našu malú výpravu povedie už len Marija.
Keďže išlo o dlhšiu túru ako na Mönch, vstávali sme, pre mňa, v šialenom čase – o 02:30 a 03:30 sme už boli nastúpené v plnej výzbroji na výstup. Jungfrau mala pomerne dlhý nástup po ľadovci, mixu bolo menej, akurát v ľadovci bolo veľa trhlín a keď sme sa vracali pod pálivým slnkom naspäť popod previsy a ľadovcové svahy, náš krok zrýchlilo dunenie padajúcich drobných lavín a sérakov ( zradných blokov ľadovcového ľadu ). Ale podobne ako v prvých 2 výstupoch, aj tu nám boli odmenou nádherné výhľady na alpské velikány, ako je Matterhorn, Mont Blanc, či z druhej strany Monte Rosa.
Celkove je táto alpská trilógia, na čele s Eigerom, nádhernou výzvou pre všetkých vyznávačov alpinizmu, horolezectva a milovníkov nádherných výhľadov, na prírodných velikánov.“
Najbližšie uvedieme prechod hrebeňom hory Lyskamm.
