„Dotyk znamená všeličo“ píše v jednej zo svojich knižiek Ján Sucháň, ktorý pred rokmi vyštudoval na Bohoslovenskej fakulte Univerzity Komenského teológiu. Mnohé jeho myšlienky ale i myšlienky druhých, s ktorými sa zhováral, sú zaujímavé aj pre oblasť športu.
Nuž, skúsme znova po čase načrieť dotykmi do oblastí športov na zemeguli najrozšírenejších, najmasovejších, veľmi sledovaných. Položme si na úvod niekoľko zvedavých otázok:
Nesnažíme sa u nás približovať a dotýkať čitateľa často bezduchým písaním?
Alebo približovaním našich životov v športe a prostredníctvom športu zásluhou hľadania senzácií?
Nepôsobíme niekedy, ako by nám bolo jedno kde žijeme a ako žijeme?
Zaujímame sa vôbec, a aspoň zaspomíname, ako žili naši učitelia, predchodcovia, ktorí tvorili zásluhou svojich otcov a starých otcov dejiny, lebo tí im o ich žití, starostiach a konfliktoch rozprávali?
Vedia naši súčasní pedagógovia kto bol Emil Zátopek, kto Vladimír Seruga, Anton Frolo, alebo Marcel Géry či Ondrej Nepela?
Vôbec už nespomíname Jozefa Bombu ani Jána Popluhára, či Gejzu Šimanského, radšej nespomíname ani úspešné basketbalistky SCP Ružomberok.
Prečo to, teda, píšeme? Stáli sme na odber v rade, keď zdravotníci riešili COVID-19. Načúvali sme množstvu debát ale o telesnej výchove, futbale, atletike, hokeji, či basketbale, ani slovo. Príkazov, zákazov nariadení a konšpirácií máme na vagóny, reč vlastného srdca k sebe samým chýba. Vždy sa dozvedáme, čo zlé robí ten druhý. Sami sebe nastaviť úprimné verejné zrkadlo dokážeme málo kedy. Prečo? Prečo nenapíšeme a nerozprávame, že nám napríklad v športe chýbajú hlavne kvalitní tréneri? V našich životoch chýbajú skvelí vodcovia asi tiež. Zaujímavú publicistiku v tomto smere začína prinášať printový štvrťročník Slovenskí velikáni.
Počínajúc futbalom a končiac napríklad atletikou. Česť výnimkám, tie existujú po celom svete. Aj hlavných organizátorov úcty k sociálnemu zmieru, prostredníctvom výsledkov vlastnej práce, je pramálo. Klamstva na rozdávanie.
Ako to vlastne vyzerá skutočne s našou úprimnosťou a náročnosťou? Ale najskôr k sebe samým.
Starostlivosť o skôr narodených sa skloňuje v rôznych pádoch, ale kde o nej, na ktorých kanáloch počujeme rozprávať samotných vzdelaných dôchodcov, ktorí ešte žijú a pamätajú si napríklad na Emila Zátopka, Janka Zacharu, Ondríka Nepelu, či československého rekordéra v skoku do výšky spod historickej Dukly? Vy tvrdíte, že takého sme nemali, že Duklu nepotrebujete? Nepotrebujete ani analýzy, ako a prečo žal veľké úspechy vo svete ružomberský ženský basketbal?
Ani sa nečudujeme. Mnohí, ktorí si pamätáme trochu viac než to, čo nám ponúkajú súčasné médiá, napríklad aj z oblasti športu. Nášho, československého športu, ktorý zdobili veľké víťazstvá so športovcami sveta tak na OH ako i MS, ME, či vo významných európskych a svetových klubových súťažiach. Pre pár desaťročiami ich bolo hodne, dnes je ich ako šafranu. Prečo na tieto témy napríklad verejno – právna televízia či verejno – právny rozhlas neponúka pre skôr narodených živú tribúnu? Aj pre takých, ktorí žijú medzi nami a ktorí si v prípade skoku do výšky pamätajú trebárs napríklad aj na Štefana Stanislaya, syna statočného cestára z Ladomirovej, malej dedinky pod historickou Duklou.
Mimochodom, vzácna dáma svetovej atletiky, žiaľ, dnes už nebohá, pani Dana Zátopková ho nie raz spomínala, napríklad aj na Memoriáli Jozefa Odložila. Tvrdíte, že nepoznáte ani Jozefa Odložila?
Neprekáža nám to, ba ani nás to neprekvapuje. Ale tých úprimných bolí a sme na tvári poznačení červeňou za hanbu pre celospoločenskú pretvárku. Pred celým svetom. Vôbec, nielen pred svetom športu. Vyspelý atletický svet pozná Jozefa Odložila pre jeho ľudské i športové hodnoty dokonale, tak ako pozná aj v tomto príspevku pospomínaných. Čo s tým narobíme, my, skôr narodení? Nič. Napíšeme raz za čas spomienku, možno pokus na vyzvanie uvažovať nad napísaným, a pre širokú slovenskú pospolitosť to stačí.
Učia aj nás načúvať slovám, čo budú progresívne robiť mladí, šikovnejší a zdatnejší. Masírujú. Často polopravdami, ktoré sú horšie ako lži. Verte, máme radosť zo šikovných vnúčat, pravnúčat, mladých žurnalistov, hlavne odborníkov. Dejiny však nepoznajú, aby sa odborníci rodili pre kvalitné spájanie vedy s praxou, už v kolíske.
Ani majstri sveta, či olympijskí víťazi sa nám v klietkach rodiť nebudú. Zdravý pohyb na čerstvom vzduchu v zdravej prírode, medzi mladým pokolením chýba. Chýba systém výučby a potreby telesnej výchovy pre zdravie nás všetkých. Toto neskloňujeme. Nepublikujeme čierno – biele fotografie, napríklad slovenských, či československých úspešných športovcov. Ani to, že napríklad v Kanade, tej hokejovej, existuje viac anglických prekladov hokejovej metodiky Ladislava Horského, než sa jej používa u nás.
Jááj…Pardón…Vás v škole na dejinách telesnej kultúry o Ladislavovi Horskom neučia? Prepáčte! Nie, nie je to z našej strany irónia. Ani to, že napríklad zo zahraničnej futbalovej literatúry sa dozvieme podrobne o potrebnej metodike práce pri futbale oveľa viac ako z tej domácej. Áno, máme na mysli docenta Jozefa Vengloša, prvého Slováka, ktorý trénoval ako zahraničný tréner v anglickej najvyššej futbalovej súťaži alebo ak chcete, ktorý dostal práve za svoju trénerskú a metodickú činnosť od UEFA v roku 2007 Diamantový odznak a od FIFA tiež najvyššie futbalové vyznamenanie ešte v roku 2014.
Vráťme sa však na začiatok našej myšlienky. Legendárny kouč Leopold „Jim“ Šťastný už v mladosti urobil z Jozefa Vengloša kapitána mužstva. A toho do dnešných dní, spolu s Ladislavom Kubalom, uznáva celý futbalový svet. Práve ten ho presvedčil, áno Jozefa Vengloša, aby sa stal trénerom. A on, pán Jozef Vengloš, okrem iných vzácnych víťazstiev a trénerských úspechov, viedol aj 2x výber sveta. Prvý raz v roku 1993 a potom v roku 1999. Stal sa čestným prezidentom Únie európskych futbalových trénerov, ktorú aktívne viedol v rokoch 2006 – 2013. Aj o tom vedia futbaloví funkcionári, samotní futbalisti ale i tréneri, ktorí trebárs pracujú s mládežou vo svete viac, ako my doma.
Zo sveta žurnalistiky nás podaktorí vzácni futbaloví a hokejoví odborníci v bežných rozhovoroch poprosili, aby sme napísali tým našim funkcionárom, trénerom, futbalistom, že komunikovať s domácimi je vec potrebná. Dokonca môže byť aj poučná, ak ide o skutočných fachmanov v daných oblastiach. Ale vedieť ich výsledky práce porovnať s tými ešte väčšími, okrem rodnej hrudy, s tými špičkovými vo svete, to je to práve, orechové, žurnalistické. Popritom nie je možné podliezať latku, ani propagovať mediálny mantinelizmus. V tom spočíva hodnota slovných a fotoreportážnych dotykov. A vôbec nejde len o športovú žurnalistiku...
