Na našom partnerskom portáli RegionHont.sk bol uvedený nasledovný článok, ktorý nás zaujal a uvádzame ho v plnom znení:
Na Honte, presnejšie v kúpeľnom mestečku Dudince, žijem vyše 16 rokov. Dosť času, aby som mohol verejnými odpočtami skloňovať slovenských velikánov z pohľadu žijúcich pamätníkov, na tomto kúsku štedrosťou prírody obdarenej zeme.
Keď som sa v utorok večer 26. januára tohto roku 2021, presnejšie o 20:00 hod, po náročnej ceste autom z Prešova do Dudiniec, púšťal do písania nekrológu o docentovi Jozefovi Venglošovi, ktorý mi veľmi pomohol svojou futbalovou a pedagogickou, v oboch prípadoch dlhoročnou odbornosťou, pochopiť, prečo sa patrí ctiť novinársku etiku aj vo futbale, myšlienkami som sa vrátil až k Ladislavovi Kubalovi. Futbaloví fajnšmekri vedia iste o tomto skvelom hráčovi, budapeštianskom rodákovi, oveľa viac ako moja maličkosť, ale mnohí nevedia, ako aplaudovali 3 skvelým futbalovým velikánom sveta ( „Jim“ Šťastný, Ladislav Kubala a Jozef Vengloš – pozn. autora ), napríklad na spoločnom stretnutí, členovia Únie európskych futbalových trénerov vo Viedni. Bližšie je v nekrológu o predvčerom zosnulom docentovi Venglošovi, kde je táto trojica futbalových velikánov a aj našich slovenských dejín, nie náhodou pripomenutá.
Na náraste hernej kvality, tiež už nebohého Ladislava Kubalu, zanechal úžasnú odbornú pečať svojimi tréningami „Jim“ Šťastný a Kubala, pán futbalista, v mladosti futbalový talent na pohľadanie, to nie raz priznal. Verejne. Také priznania nepotrebujú, ba nemali by obsahovať iné nepodložené svedectvá vtedajšej doby. A aby nebolo toho všetkého málo, prečo je novinárska športová etika dôležitá, práve pán docent Vengloš, ktorý hráčsky a trénersky tiež zrel pod odborným i ľudským drobnohľadom spomenutého Jima Šťastného. Vedel prostredníctvom svojich životných skúseností, a svojich životných postojov, prinášať svetu futbalové dôkazy.
Keď známy mládežnícky tréner Mgr. Peter Benedik v kancelárii MsÚ Dudince prisľúbil vtedajšiemu primátorovi Ing. Štefanovi Pokľudovi, že práve docent Jozef Vengloš prinesie spolu s najčerstvejšími majstrami Európy vo futbale na pôdu Dudiniec znova raz veľký a eticky hodnotný festival futbalovej krásy s odkazom pre ďalšie naše životy na futbalovom Honte, spomenutý veľký nadšenec futbalu na primátorskej stoličke zrejme cez svoje vnútro prijímal také slovo za málo reálne.
To obyčajné, ale chlapské slovo bolo 4. októbra v roku 2003 naplnené do poslednej litery. Kráčal som v ten pamätný deň sám s pánom docentom Jozefom Venglošom, od liečebného domu Diamant po vtedajšie vynovené futbalové ihrisko, keď mi pán docent rozprával aj toto:
„Vieš, tie staršie futbalové časy neboli vôbec ľahké. Samotní milovníci futbalu, tie veľké talenty, na ktoré sa pýtaš, tak milovali futbal, že pre jeho krásu a svoj ľudský, spoločenský i futbalový rozlet vo svete, prinášali často svoje vnútorné obete. O chvíľu sa zídu v kabíne futbalových Dudiniec pozvaní majstri Európy Jožko Móder, Laco Jurkemik, vraj účasť prisľúbil, informoval ma Peter Benedik, aj olympijský víťaz z Moskvy Stano Seman, prísť by mal aj legendárny Zdeno Nehoda i podaktorí ďalší hráči, spomína sa tiež maďarský reprezentant Lájos Détári. Jeden tu však isto nebude, ktorý by tu bol aj teraz nesmierne rád. Ak by žil, bol rodákom zo Šiah a trénoval slávny ŠK Bratislava – Ferdinand Daučík. Iste by sa tešil z takého stretnutia futbalových velikánov. Vtedy ešte chlapec, sa vďaka talentu a vlastnému úžasnému chceniu, prepracoval cez futbalové Komárno až do španielskeho futbalu. Práve on v polovici 40. rokov, ešte pred II. svetovou vojnou, vedel o kvalitách talentovaného Ladislava Kubalu. Najskôr ho však stiahol do reprezentácie ŠK Bratislava, ba neskôr na niekoľko zápasov aj do reprezentačného dresu vtedajšieho Slovenska.“
Pre mňa bola vtedajšia výpoveď pána Jozefa Vengloša, osobná, úprimná, dokladaná úžasným pedagogickým taktom, ďalšou veľkou výzvou zaoberať sa zoširoka informáciami o osobnostiach, ktoré žili aj na Honte, alebo sem prichádzali s inými, aby tvorili krásne dejiny, v tomto prípade futbalového Hontu.
Bola výzvou ešte viac hľadať, a študovať na konkrétnych prípadoch, detaily praktickej realizácie humanizmu v športe, lebo bez humanizmu už nemusí ísť o šport či futbal vôbec.
Krása futbalu a ľudskosti musí byť vždy uprednostňovaná pred akýmkoľvek množstvom peňazí. Preto je futbal úžasným svetovým fenoménom ľudských nefalšovaných priateľstiev a vzájomného spoznávania, aj národných či národnostných kultúr a spôsobov ich života.
V spomínanom roku 2003, práve vďaka zaujímavému rozprávaniu docenta Vengloša, sme podišli až do futbalovej kabíny a v nej už sedeli na reprezentatívne upravených hráčskych laviciach pod svojimi menami a priezviskami spomenutí i nespomenutí reprezentanti bývalého Československa. Len zranený Stanislav Griga stál smutnejšie opretý o okno. Pán docent Vengloš všetkých veľmi úprimne privítal, Lájosovi Détárimu, bývalému skvelému reprezentantovi Maďarska, umožnil „rýchly predzápasový prestup“ z výberu Hontu do mužstva majstrov Európy 1976, aby nakoniec povedal:
„ Trénerským bossom tohto atraktívneho zápasu bude tu prítomný Peťo Benedik. Ja sa chcem tešiť zo zábavy neviazane, ako všedný divák. A tých tu dnes prišlo dosť.“
Keď to vtedy pán docent Jozef Vengloš dohovoril, vyšiel som s ním z kabíny ku komentátorovi zápasu Karolovi Polákovi a prezrel som si výber mužstva Hontu. V jeho vtedajšej zostave, mám na mysli výber Hontu, som v tom čase poznal bližšie, len 2 hráčov – záložníka Zoltána Ofellu z futbalového maďarského Vácu a súčasného generálneho riaditeľa Kúpeľov Dudince a. s., JUDr. Slavomíra Brzu, ktorý v detskom a dorasteneckom veku bol hráčskym obojživelníkom. Vedel som, že hrával s obľubou tak futbal ako aj hokej. Známy ligový hráč, akademický majster Československa, ktorý bol na sklonku svojej úspešnej kariéry aj hrajúcim trénerom futbalových Šiah, dlhoročný obyvateľ Dudiniec, Ing. Ján Zekucia, prizeral zápasu v hľadisku.
Bývalí hráči vo výbere pána Jozefa Vengloša hrali v tradičnom bielo – modro – červenom oblečení, mužstvo Hontu bolo celé v modrom. Futbalovú výstroj pre Venglošovcov objednal a zaplatil vo Fiľakove z vlastnej peňaženky, týždeň pred spomenutým stretnutím, Mgr. Peter Benedik. So slovami:
„Z úcty k majstrom Európy, a aj ako čerstvý občan Dudiniec, zainvestujem. Bude to výstroj na roky pre podobné výbery zaujímavým futbalových súbojov na Honte a možno aj inde.“
Samozrejme, bol som pri tom. Usmial som sa a skôr podpichovačne, než s tým, že verím tomu čo hovorím, som zareagoval:
„Majstri Európy Ti po zápase tieto dresy rozoberú.“
Peťo viedol mužstvo, najskôr striedal v 60. minúte Lájosa Détáriho. Kľúč od kabíny mala iba moja maličkosť. Prišiel som s ním do kabíny, tiež s jeho manažérom. Bývalý špičkový futbalista viacerých európskych veľkoklubov sa najskôr pomaly vyzliekol, ešte skôr než sa šiel osprchovať, som mu stihol povedať, že bola pre mňa česť vidieť po novom peknom trávniku hrať skvelý futbal v podaní Lájosa Détáriho. A on mi potom, keď už mal na sebe civil, povedal:
„Mám k vám prosbu. Veľmi ma poteší, ak v mojej vitríne pribudnú dres a trenírky z tohto prekrásneho stretnutia. A že je tu pán Vengloš? To sme si čím vyslúžili?“...
Usmievali sme sa spoločne. Z čoho on, veľmi neviem, ale ja z toho, že Peter Benedik prišiel o prvý dres…
Po Détárim striedal Zdeno Nehoda, aj tomu som po jeho žiadosti dovolil zobrať dres na pamiatku. Potom to ešte zopakoval Jožko Móder, Ladislav Jurkemik ale i ďalší.
Keď sa ma Peter Benedik opýtal na recepcii, či som dal pobaliť výstroj, odpovedal som mu:
„Samozrejme. Bez dresov a trenírok, ktoré si zobrali, lebo si ich pýtali na pamiatku všetci do jedného, čo ich mali oblečené. Potom si ich vzájomne v kabíne po zápase podpisovali.“
Peter, síce, do kabíny prišiel, no len čo sa všetkým poďakoval za hru, už sa ponáhľal k ďalším vzácnym hosťom, takže si podpisovanie dresov ani nevšimol.
S odstupom času, vlastne až pri písaní týchto riadkov, som si uvedomil, že tak sa tiež tvorili na Honte priateľstvá. Nielen futbalové. Také, ktoré obsahovali a aj dnes, keď sa tvoria, ostáva mi veriť, že tiež obsahujú ľudskosť, dobrosrdečnosť životnú múdrosť a celospoločenskú radosť.
Pán docent Vengloš už nie je medzi nami. Len jeden malý íver z jeho bohatého futbalovo – spoločenského života. S úžasnými rozmermi profesionality, ľudskosti a srdečnej úprimnosti. Tí spomínaní i nespomínaní aktéri, s loptou na hracej ploche, zapísali v tom čase do spoločenskej kroniky Hontu udalosť, ako sa sami presviedčate, veľkého európskeho rozmeru.
Aj taká spomienka na pána docenta Jozefa Vengloša nech ide z Dudiniec, celého Hontu, tam hore do nebíčka, z ktorého sa možno práve v tejto chvíli pozerá aj na Vás, ako ste dočítali tento nie každodenný príbeh….
Jozef Mazár
