Banskobystrické futbalové publikum neprestalo od čias, keď armádna Dukla postúpila do náročnej I. československej futbalovej ligy, byť veľmi náročným. Chce dobrú hru a bodové zisky, chce jedine postup do najvyššej, tentoraz slovenskej súťaže. A rovnako aj jej fanúšikovia po celom Slovensku.
Žijú pamätníci, ktorí potvrdia, že tak tomu bolo aj pred 50 rokmi, presne v zime na prelome rokov 1970/1971, kedy viedol mužstvo Bohumil (Mirek) Musil, člen Siene slávy Dukly Praha, partnera našej Športovej agentúry DUKLA. Aj v tom čase bol postup z vtedajšej II. federálnej ligy záležitosťou najmenej 5 mužstiev. Pred jarnou odvetou však bola Dukla v tabuľke až na 7. mieste so 16 bodmi, so 7-bodovou stratou na vedúce Brno a 5-bodovou na 2. Liberec. Na jeseň 1970 odovzdala Dukla doma body Nitre a Kladnu, ale zo súperových ihrísk bodové zisky neprinášala. Umiestnenie tak podľa trénera, ako i hráčov, zodpovedalo postaveniu v tabuľke. Po skončení sezóny, po 30 kolách, skončila Dukla napokon až na 9. mieste s 28 bodmi, so stratou 13 bodov na postupujúcu Nitru z 2. miesta ( aj na 3. nepostupujúci Jablonec n/N ) a až 18 bodov na 1. Zbrojovku Brno.
Súčasný MFK Dukla naďalej vedie po 15. kolách 2-ligový peletón a v jarnej premiére zahral výborne na pôde Slovana Bratislava, za ktorý nastúpilo proti mužstvu spod Urpína až 8 hráčov A-mužstva a 7 cudzincov! Jar sa pýta všetkých, či je správne, ak našu II. ligu tvoria v mnohých kluboch v širokom zastúpení hráčske enklávy z iných krajín a naše talenty sa zo slovenského futbalu vytrácajú!
Sme ekonomicky tak bohatou krajinou, že môžeme živiť priemerných hráčov z iných krajín a našich talentovaných mladých futbalistov nechávame sedieť na lavičkách náhradníkov? Máme čisté svedomie v serióznej koncepčnej práci s vlastnou mládežou? Štát dotuje slovenský futbal nemalými čiastkami. Ako sa narába s tými dotáciami pri financovaní talentovaných chlapcov naprieč celým slovenským futbalovým vidiekom? Aké platia v praxi pravidlá vo výchove vlastných talentov?
Keď sa písal rok 1970 a po jeho kalendárnom ukončení prišiel rok 1971, tak vo vtedajšej armádnej Dukle Banská Bystrica hrávali, a tvrdú zimnú prípravu absolvovali, hráči Burik, Kovařik, Mažgut, Czingel, Ilavský, Hudcovský, Šulgan, Škamla, Deák, Podolák, Beleš, Emil Jankech, Šarišský, Hamar, Marián Masný st., Bandžuch, Bidulský, ba z Tábora prišli pod Urpín aj Kapko, Huťka a Pósa, z ktorých napokon zostal len Pósa. Všetci odchovanci slovenských futbalových klubov. Tam niekde získaval majstrovské futbalové ostrohy napríklad neskorší majster Európy vo futbale, z Juhoslávie 1976, Marián Masný st., ba príležitosť z dorastu postupne začal dostávať aj neskôr ďalší zlatý medailista z ME v Belehrade, brankár Pavel Michálik.
Ide na chválu súčasného MFK Dukla, že znova, až na 1 výnimku, Čiernohorca Miladina Vujoševića, hrávajú v dresoch MFK Dukla odchovanci slovenského futbalu, z nich drvivá väčšina prešla futbalovým vývojom v banskobystrickej Dukle pod Urpínom. Je dobré, že verný banskobystrický futbalový priaznivec svojmu mužstvu verí.
Menej sa už dá veriť súčasnému štýlu futbalovej organizácie v našej krásnej Slovenskej republike, ak desaťročia nenosíme medaily zo žiadnych prestížnych futbalových fiest Európy či sveta. Z praktického slovenského futbalu sme vyhnali zdravý základ, širokospektrálnu starostlivosť o slovenský futbalový vidiek, diváka sme postavili do pozície, aby chodil tlieskať priemerným, ba často i podpriemerným hráčom z cudziny, hoci tých najtalentovanejších, ktorí sú od našich talentov futbalovo i spoločensky aspoň o 25 % lepší, by nebolo dobré odohnať preč.
Ale odháňať vlastné talenty – sa nám zdá v súčasnosti a pri súčasnej ekonomickej situácii – veľkým hriechom. Tak pre samotné talenty ako i celý slovenský futbal. Mnohí preto skončia s vrcholovým športom, či zakrnejú. A stratia sa aj tí, ktorých talenty, či skôr schopnosti, sa prejavia ešte neskôr, najmä tí drilovití. Je to obdobné ako odlev mladých kvalitných slovenských mozgov do zahraničia alebo iných, veľmi často napr. aj vysokých športovcov, napr. basketbalistov, hokejistov ( Chára a pod. ), futbalistov, ktorí potrebujú pri svojom raste dlhší čas a pretože každý je iný. Starší ľudia na takéto počiny hovorievali, že sme, či budeme „Bohu vinovatí“, ak to dopustíme. Aj keď kozmopolitná EÚ je iná ako časy bývalé. Vždy ale nejaké časy boli a aj budú.
