V ostatnom čase sa médiá v Slovenskej republike častejšie venujú, aj prostredníctvom publicistických relácií, problémom alkoholizmu. Osobne neradi sledujeme publicistiku, v ktorej vystupujú, a hovoria o danej oblasti nezmysly, neodborníci. Problém alkoholizmu, podľa našej skromnej mienky, zďaleka nie je iba o pití či nepití alkoholu. Život nám sám, po stáročia, ponúka odpoveď, že ak sa o alkoholizme hovorí iba z pohľadu represie, tak oveľa väčší problém spočíva v nekvalitnej či žiadnej prevencii. V nadväznosti na motorizmus i iné sféry nášho života. Nie je to zďaleka len o nadmernom pití alkoholu, ale i o klamaní samých seba a následne aj iných!
Je to niečo podobné, ako keď nám desaťročia chýba, v systéme trénerskej futbalovej práce, roky kvalitný dialóg, kvalitných trénerov, orientovaný k poznávaniu a k práci s talentovanými futbalistami a o starostlivosti o túto vekovú kategóriu, smerujúcu k jej sústavnému futbalovému rastu. Potom sa nemôžeme čudovať, že nemáme kvalitné výsledky v konkurencii týchto vekových kategórií s vyspelým futbalovým zahraničím. V priamych súbojoch jednotlivých kategórií mládežníkov, ale napríklad, aj v porovnávaní kvality metodickej futbalovej práce na úseku mládeže, trebárs so špičkovou Európou. Aj priemerne pracujúci funkcionári pri slovenskom futbale dobre vedia, že prirodzenou zásadou každého klubu je posilniť na začiatku sezóny svoje mužstvo novými, kvalitnejšími hráčmi.
Sú len 2 možnosti, ako udržať či ešte zvýšiť hernú kvalitu mužstva – po prvé, nákupom kvalitného hotového futbalistu na post, ktorý nám pri budovaní systému chýba, alebo po druhé, postupným začleňovaním mladých talentov na miesta starších, už obohraných či pomalších a neperspektívnych futbalistov na danú súťaž. Myslíme si, že je najlepšie, ak môže použiť tréner obe možnosti. Ale v takom prípade to chce, aby daný klub mal aj skvelých funkcionárov. Rovnako tak to platí na oblastnej futbalovej či regionálnej futbalovej úrovni a potom aj na úrovni riadenia Slovenského futbalového zväzu. Niet pochybností, že futbalové talenty sa v našej vlasti stále rodia, ale rovnako platí, že sa rýchle na mnohých stupňoch svojho vývoja vytrácajú, čo je holý fakt a to, že je to z rôznych dôvodov, je už len nazvaním reality, ale nie príčiny či dôvodov.
Ako pri liečení chorôb, u ktorých je napríklad, netvrdíme, že je to najlepší pohľad, ale má to svoju racionalitu, keď ázijská medicína tvrdí, už pomaly ako pamäť siaha, že západná kultúra lieči nemoc, čiže dôsledky choroby, ale nie ich pôvodné príčiny. Aj také znechutenie, sa napríklad, veľmi ťažko lieči a to už nie je na jednotlivcovi, ale na celom systéme či jeho „chorobe“. Je veľmi zjednodušené povedať, že sa talenty strácajú, pretože odchádzajú do cudziny, napriek tomu, že odliv „mozgov“ je úplne zrejmý a dlhodobo ťažko zastaviteľný. Iste sa nájdu aj ľudia s dešpektom, že použiť výraz „mozgov“, môže byť u športovcov či futbalistov, keďže sa tu bavíme o nich, nie úplne adekvátny, ale tak ako je pre vedecký postup dôležitý nejaký chemik či genetik, pre futbalové napredovanie a postup za vyššou kvalitou je tým, napr. klubovým „mozgom“, hráč, tréner, funkcionár, atď.
Chýba systém školstva, z pohľadu starostlivosti, tak o všestranný rozvoj z oblasti telesnej výchovy, ako i prevencie z oblasti sociálnej patológie. Chýba systém takej publicistiky i školskej ponuky, ktorý by motivoval deti i rodičov spoznávať pravdivo a úprimne seba samých. Schopnosť a ochota úprimného spoznávania a poznania seba samého je dôležitá, aby mohol každý jednotlivec pochopiť či si priznať na čo má a na čo už nie. V tejto oblasti nám, žiaľ, patria tie prvé priečky medzi najzaostalejšími krajinami sveta, aj vinou niektorých ľudí točiacich sa okolo hráčov a presviedčajúcich ich o ich nadhodnotených a nereálnych kritériách, len za účelom svojho zárobku. Preto rozpredávame vlastnú dedovizeň, na čo nám naši otcovia a dedovia nedali v žiadnom historickom vývoji právo. Dokonca si dovolíme tvrdiť, že väčšinu z nás tento historický vývoj či vývin ani nezaujíma, preto nevedia byť mnohí hrdí na vlastnú dedovizeň.
Budeme konkrétnejší, v našej vlasti nemáme napríklad profesora na adiktológiu – vedný odbor, ktorý sa venuje prevencii, výskumu a liečbe rizikových foriem správania, ktoré môžu skončiť závislosťou. Keď niet (kvalitného) profesora, niet (kvalitného) odboru, aj vysokej školy. Tejto vednej disciplíne, z oblasti škodlivých závislostí, vyučujú slovenských záujemcov o štúdium spomenutej pedagogicko – vednej disciplíny, len v zahraničí. Nemáme roky skvalitňovanú ani tréningovú metodiku vo futbale s mládežou, nevedú sa verejné, ba ani odborné dialógy na túto tému, nevychovávame si rovnako mediálnych odborníkov na tieto načrtnuté oblasti žurnalistiky. My si nechceme úprimne rovno z očí do očí hovoriť pravdu ani na spomínaných úsekoch. Sme tu mnohí úplní samorasti… rovnako ako napr. seriózni podnikatelia, ktorí sa musia dennodenne prekopávať šialeným množstvom požiadaviek všetkých naokolo, vrátane ich sústavného plnenia, pod stálymi vyhrážkami pokút zo strany spoločnosti, ktorá sa tvári, že chce, ale jednoducho nemôže, lebo tak to jednoducho nefunguje, preskočiť okamžite niekoľko storočný vývoj v tejto oblasti v tzv. najrozvinutejších či lepšie fungujúcich demokraciách.
Patrí sa verejne položiť otázku:
Máme strach, lebo nemáme fair – play pravidlá pre naše životy vo svojej vlasti? Prečo? Predali sme azda niekomu vlasť, alebo dokonca seba samých?
Hodnotu slobody nemôže poznať žiaden závislý človek. A závislosti? Tých oblastí zo sociálnej patológie je ďaleko viac, ako sme si okrajovo dovolili, aj to len íverovo načrtnúť, i z dôvodu, že robiť publicistiku naraz, pre laickú a odbornú verejnosť, nie je vec vôbec jednoduchá. Ale táto doba si taký spôsob komunikácie naliehavo vyžaduje. Sú to otázky zďaleka nie len ekonomické či filozofické, alebo zo sociálnej sféry. Je to predovšetkým oblasť mravnej, alebo ak chcete morálnej komunikácie, založenej a odvíjajúcej sa jednak od etiky vlastného žitia, ale i nadobudnutých skúseností z tých oblastí, ktorým sme upísali podstatnú časť svojich životov, aby sme mohli spájať, na prvý pohľad nespojiteľné, spoločné prvky z odlišných oblastí.
Spoluautora tohto článku, ešte vo funkcii spoluzakladateľa, a počas dôležitých rokov rozbiehania podstatných rokov česko – slovensko – anglicky písaného časopisu ZÁVISLOST, v úlohe aj jeho šéfredaktora, na také veci upozorňovali praxou preverení odborníci. Naši, v tom čase ešte z Česko–Slovenska, ale i z viacerých krajín Európy.
Našli sa však aj takí, na funkciách a v byrokratických kanceláriách, ktorí si mysleli, že závislosť bola, je a bude, len okrajovou záležitosťou našich životov. Omyl! Chyby v bagatelizovaní dôležitosti jej kvalitnej prevencie našich predchodcov, ale i súčasníkov, spoločnosť posúva k ďalšiemu zopakovaniu si a odstraňovaniu podstatných chýb – z dávnej či nedávnej minulosti. Vtedy 100 %-ne platilo a stále platí aj dnes, a, na škodu nás všetkých, ešte dlho bude platiť, že ide o veľké chyby, zaplatené a naďalej platené miliónmi životov, na tejto našej nádhernej planéte, zvanej Zem. Dnes, v prípade miliónov našich životov, ako i životov našich detných detí.
